Naturalizmus

Literárny smer, hnutie a metóda, ktorá sa vyvinula v posledných dvoch dekádach 19. storočia vo Francúzsku, odkiaľ sa rozšírila do Európy a Ameriky. Vznik naturalizmu súvisel s prudkým rozmachom prírodných vied a s významnými spoločenskými zmenami v krajine, ktorá pri intenzívnom budovaní kapitalizmu prechádzala industrializáciou, urbanizáciou a modernizáciou. V spoločnosti, s prehlbujúcimi sa rozdielmi medzi privilegovanou vrstvou a proletariátom, dominoval materializmus, pragmatizmus, utilitarizmus a scientistické prúdy myslenia, najmä pozitivistická filozofia Augusta Comta a Hippolyta Taina.

Naturalizmus nadväzoval na realizmus: systematizoval a rozvíjal hlavné znaky a postupy realistickej metódy zobrazovania, spočívajúcej v dôkladnom pozorovaní a objektívnom popise skutočnosti. S odvolaním sa na Balzaca, pojem po prvý raz použil francúzsky románopisec Émile Zola, ktorý je teoretikom a hlavným predstaviteľom naturalizmu. Urobil tak v roku 1868, v predslove k druhému vydaniu svojho románu Thérèse Raquin, (Tereza Raquinová, 1962, prel.Ondrej Žiška)

Manifestom naturalizmu je Zolov súbor štúdií, uverejnený v roku 1880 pod názvom Le Roman expérimental, Experimentálny román. Dátum vydania teoretickej práce, ktorej význam vzápätí potvrdila umelecká prax, sa považuje za oficiálny začiatok naturalizmu ako hnutia. Piati Zolovi priatelia –  Guy de Maupassant, Joris-Karl Huysmans, Léon Hennique, Henri Céard a Paul Alexis  –  vydali v apríli rovnakého roku kolektívnu zbierku noviel Les Soirées de Médan,1880, Medanské večery. Z noviel, tematizujúcich prusko-francúzsku vojnu, bola najúspešnejšia Boule de suif (Guľôčka, 1953, prel. Anton Vantuch) z pera Guy de Maupassanta, jedného z najznámejších a  najobľúbenejších prozaikov danej doby. S cieľom overiť produktívnosť Zolovej teórie vytvorili jeho prívrženci skupinu. Vyznačovala sa veľkou fluktuáciou, ktorú spôsobovali meniace sa názory autorov na umenie a tvorbu, resp. úspech či neúspech jednotlivých členov. Naturalizmus nemal vlastný časopis, ale s výnimkou dodnes obľúbeného Maupassanta, najoriginálnejšieho umelca a často prekladaného autora, členovia hnutia uverejňovali aj teoretické články.

Zola nikdy presne nedefinoval pojem naturalizmus. Pokúsil sa o to belgický literárny vedec Camille Lemonnier: „Naturalizmus je realizmus, obohatený o komplexné štúdium prostredia a presné pozorovanie [...]. Naturalizmus implikuje filozofiu, ktorú realizmus nemal;  v podstate je to filozofia sama o sebe s väzbami na biológiu, geológiu, antropológiu, exaktné a spoločenské vedy.“[1] (por. Pagès  2000). Zola však popísal hlavné znaky naturalizmu, ktorý považoval za umelecký smer, myšlienkové nastavenie a metódu zobrazovania. Jeho úvahy vychádzali z tézy o experimentálnom románe:

„Experimentálny román je dôsledkom vedeckej evolúcie storočia; nadväzuje a dopĺňa fyziológiu, ktorá sama má základ v chémii a vo fyzike; štúdium abstraktného a metafyzického človeka nahrádza štúdiom prírodného človeka, ktorý podlieha fyzikálnym a chemickým zákonitostiam a určujú ho vplyvy prostredia;  jedným slovom, je literatúrou našej vedeckej doby, tak ako klasická a romantická literatúra zodpovedala obdobiu scholastiky a teológie.“[2] (Zola 1968, 1186)

Titul teoretickej práce zvolil Zola tak, aby vynikol zámer preniesť do oblasti umenia a literatúry experimentálne metódy exaktných vied. Tie v danej dobe presadzoval vo Francúzsku lekár a vedec, profesor medicíny Claude Bernard, autor Introduction à lʼétude de  la médecine expérimentale, 1865, Úvod do štúdia experimentálnej medicíny. Zola presadzoval názor, že experimentálna metóda je vhodná nielen na poznanie prírodných javov a biologicko-fyziologických prejavov bytia, ale aj na pochopenie spoločenských javov a vysvetlenie intelektuálneho a citového života. V nadväznosti na Bernarda, ktorý experiment definoval ako vyvolané pozorovanie, pričom rozlišoval vedy založené buď na pozorovaní alebo na  experimentovaní, žiadal Zola od autorov, aby rezignovali na predstavivosť a posunuli sa od obyčajného pozorovania skutočnosti k experimentovaniu. Znamenalo to „vedecky“ študovať človeka v spoločnosti tak, ako sa študujú fenomény v prírode: v prvej fáze treba zhromaždiť množstvo dokumentácie o pozorovanom jave a potom jav čo možno najpresnejšie, najobjektívnejšie, pravdivo a bez osobného angažovania zachytiť, teda zvonku popísať: románopisec, „ pozorovateľ a experimentátor“[3] (Zola 1968, 1194), je zapisovateľom, a preto nesmie súdiť ani hodnotiť. Sled epizód, vytvárajúcich individuálne príbehy musí zoradiť tak, aby sa jasne odhalilo pôsobenie zásadných faktorov determinujúcich človeka, teda vplyv spoločnosti (prostredia a doby) a prírody (genetika, dedičnosť) na osud jednotlivca. Človek je totiž produktom prostredia a výsledkom genetickej výbavy, biologicko-fyzikálnych predispozícií. Ovládajú ho inštinkty a vášne, ktoré potláčajú vôľovú a racionálnu zložku  konania. Okrem Tainovho učenia o determinácii prostredím, dobou a génmi (milieu, moment, race ) zaujala Zolu práca francúzskeho lekára Prospera Lucasa Traité philosophique et physiologique de lʼhérédité naturelle, 1847, Filozofický a fyziologický traktát o biologickej dedičnosti.

Podľa Zolu má románopisec reprodukovať život v pôvodnej, neupravenej podobe (la vie brute). Nemá sa ho pokúšať zachytiť v celistvosti, má sa, naopak, obmedziť na výsek zo života (tranche de vie), t.j. na také prostredie, ktoré najzreteľnejšie odkryje svoj vplyv na človeka s dedičnou záťažou (napr. chudobné príbytky, drsné pracovné prostredie, krčma, nevestinec, a i.)  Keďže dôraz sa musí klásť na najnižšie pudy, neovládané vášne a neurózy, románopisec musí odmietnuť psychológiu a nahradiť ju fyziológiou. Zola to ukázal už v Thérèse Raquin, 1865, románe, ktorým akoby ilustroval známy Tainov výrok „neresť a cnosť sú produkty ako vitriol a cukor.“[4] (Taine 1866, XV)

Svoju teóriu overil Zola v praxi: v rokoch 1871 – 1893 vytvoril románový cyklus Les Rougon-Macquart : l’histoire naturelle et sociale d’une famille sous le Second Empire, Rougon-Macquartovci: prírodovedná a sociálna štúdia jednej rodiny v období Druhého cisárstva. Podtitul akcentuje analógiu medzi prírodou a spoločnosťou, teda ambíciu nazerať na spoločenské javy ako na javy prírodné, pričom upozorňuje i na význam konkrétnej doby, podpisujúcej sa na osudoch rodiny. Východiskovou situáciou románového cyklu, ktorý má byť dokumentom a ilustráciou tézy o determinácii, sú príbehy prvej generácie rodiny s dvoma vetvami, ktorej duševne labilná neurotická matka plodí deti nielen so zdravým manželom ale zároveň aj s milencom, alkoholikom s veľkou dedičnou záťažou. V románoch následne autor zobrazil osudy jednotlivcov z piatich generácií rozvetvenej rodiny a odhalil, ako na postavy vplýva genetika a prostredie, ktoré je živnou pôdou pre rozvoj patológií. Pre lepšiu orientáciu čitateľa pripojil k cyklu aj nákres rodinného rodokmeňu.

 Zolova fabulácia nie je postavená na imaginácii, ale na realite, ktorá umožňuje predostrieť nejakú hypotézu (tu: o zásadnom vplyve genetiky a toxického prostredia) a na základe nej modelovať postavy a konštruovať ich príbehy. Romány zobrazujú telesný a mravný úpadok postáv pohybujúcich sa na najnižších priečkach spoločnosti (napr. pijanov bez práce, padlých žien, ale i chudobných členov mnohodetných rodín, ťažko fyzicky pracujúcich, baníkov, rušňovodičov, zeleninárov, trhovníkov, a i.) s väčšou či menšou dedičnou záťažou, ovládaných  inštinktmi a vášňami, pričom poukazujú, na „fatálnu“ nemožnosť vymaniť sa z prostredia a zo situácie, v ktorej sa ocitli bez vlastného pričinenia.  

Zolova umelecká prax vysoko prekonala jeho teoretické úvahy, ktoré  – okrem presadzovania postupov exaktných vied v umení  – odmietali imagináciu, lyrickosť, obraznosť. Možno preto konštatovať, že Zola-umelec má málo spoločného so Zolom-teoretikom naturalizmu:  autor tvorbou doslova poprel vlastnú teóriu a potvrdil, že umenie sa nemôže obmedziť na mechanické reprodukovanie prírody, na nezaujaté „fotografovanie“ či kopírovanie života. Nemôže preto platiť rovnica: naturalizmus=príroda + nula. Zaujímavá je práve nula, teda autorská imaginácia a jej projekcia do fabulácie, konštruovania príbehov, do práce s obrazmi, do využívania možností jazyka a i., Inak povedané, práve pomyslená nula tvorí pridanú hodnotu k zachyteniu života v jeho rôznorodých, hoci aj najsurovejších, prejavoch. Dokázali to i ďalší významní autori ovplyvnení naturalizmom, predovšetkým Guy de Maupassant. Z dnešnej optiky treba považovať Zolov Experimentálny román skôr už len za zaujímavý dobový dokument, ktorý odhaľuje excesy scientizmu, najmä pokusy o mechanickú aplikáciu vedeckých metód na oblasť umenia.

Spomedzi románopiscov 19. storočia ovplyvnil Zolu Honoré de Balzac: jeho román La Cousine Bette, 1846 (Sesternica Beta, 1984, prel. Ján Sedlák), považoval Zola za ukážkový príklad naturalistického románu. Zolu inšpiroval aj Gustav Flaubert,  ktorý  – v úsilí zachytiť „drobný fakt zo skutočnosti“ (petit fait réel) a túto „pravdu“ pritom skĺbiť s „krásou“ – vychádzal z dôkladnej dokumentácie. Ďalší inšpiračný zdroj našiel Zola u bratov Goncourtovcov,  Edmonda a Julesa, ktorí odmietali fiktívny charakter žánru. Presadzovali názor, že v scientistickej dobe má byť román nezaujatým zápisom skutočných, odpozorovaných alebo sprostredkovaných, udalostí a javov, najmä z prostredia poznačeného chudobou a rôznymi patológiami. Ich „klinická štúdia“ Germinie Lacerteux, 1865, (Germinie Lacerteuxová,1986, prel. Soňa Hollá), mapujúca fyzický i mravný úpadok slúžky bratov Goncourtovcov, priamo inšpirovala Zolu k napísaniu Thérèse Raquin, 1867, (Tereza Raquinová, 1962, prel.Ondrej Žiška). 

Dobová kritika vo Francúzsku prijala naturalizmus s výhradami, ba často proti  nemu vystupovala, označujúc ho niekedy za extrémistický (Chevrel 1993, 15). Okrem pokusov implantovať vedecké metódy do literatúry najviac vyčítali Zolovi degradáciu človeka, zvýraznenie biologicko-fyziologických, animálnych[5] stránok bytia, dôraz na patologické javy, predstavujúce výkyv, odchýlku od normy, preferovanie vulgárnosti, triviálnosti, brutálnosti, škaredosti, špinavosti, obscénnosti, ale napríklad aj neprimeranú popisnosť a tézovitosť. Krátko po vydaní Zolovho románu La Terre, 1887, Pôda, uverejnil denník Le Figaro dňa 8.8.1887 tzv. Manifest piatich, v ktorom „hlboko a bolestivo sklamaní“ odporcovia naturalizmu vyčítali Zolovi mimoriadnu vulgárnosť „skatologického“ textu s drsnými scénami. Významný literárny kritik Ferdinand Brunetière, známy svojou umiernenosťou, dokonca ohlásil úpadok (banqueroute) naturalizmu  (Brunetière 1883, 322).

Zola na kritiku často reagoval: „ak sú naše analýzy vedecké a sú dokumentom, nemožno ich považovať za obscénne.“[6] (Zola 1968, 502) „Románopisec-analytik je predovšetkým vedcom, mravným vedcom. Rád si sám seba predstavujem ako anatóma duše a tela: rozoberie človeka na kúsky, študuje súhru vášní, preskúma každú bunku, analyzuje celý organizmus. Ľudské rany ho neodpudzujú a nehanbí sa v nich ako chirurg prehrabávať. Záleží mu len na pravde.“[7] (Zola 1968, 281) Viaceré naturalistické romány vyvolali nevôľu v spoločnosti, ba  stali sa predmetom súdnych sporov.

Tak, ako niekedy v dobe svojho rozkvetu, aj dnes môže mať označenie naturalizmus, naturalistický pejoratívne konotácie. Implikuje výraznú tematizáciu nízkosti, škaredosti, vulgárnosti, ale aj o nezaujaté zachytávanie všednosti prostredníctvom minucióznej a rozvláčnej deskripcie ev. o tézovitosť.

Typickým žánrom naturalizmu je román, ale Zola preniesol svoje predstavy aj do oblasti divadla, ktoré zhrnul v roku 1881 v publikácii Le Naturalisme au théâtre, Naturalizmus v divadle. V roku 1887 založil dokonca v Paríži s režisérom Andrém Antoinom Slobodné divadlo (Le théâtre-libre) s ambíciou uvádzať drámy v takej scénickej úprave, ktorá by dodržiavala princípy naturalizmu. Sám Zola adaptoval viacero vlastných románov (napr. Nana, Thérèse Raquin) pre toto divadlo, ktoré ako alternatívna scéna využívalo provokáciu a experimentovanie. Najviac zodpovedala Zolovej predstave naturalistickej drámy hra v štyroch dejstvách Les Corbeaux, 1882, Havrani z pera Henryho Becqua, ktorá mala premiéru v Comédie française dňa 14. septembra 1882. Naturalistické divadlo resp. režijné a scénické spracovanie pridržiavajúce sa sensu stricto naturalistických princípov nemalo dlhé trvanie. I keď sa striktná aplikácia pravidiel naturalizmu na javisku neosvedčila, Théâtre-libre  –  ktoré, premenované na Théâtre Antoine, revidovalo svoje postupy  – už v deväťdesiatych rokoch 19. storočia s úspechom uvádzalo  (a dodnes uvádza) mnohých škandinávskych naturalistických dramatikov či hry Gerharta Hauptmanna a i.

Naturalizmus mal vo Francúzsku svojich nástupcov, napríklad Jules Renard, Jules Valès či Octave Mirbeau, ktorí však z metódy preberali len niektoré podnety (napr. tematizovanie chudoby, citovej vyprahnutosti, modelovanie postáv z ľudu a i.). Ešte počas Zolovho života sa naturalizmus rozšíril do viacerých krajín najmä v Európe. Za všetky spomeňme Nemecko, kde metóda inšpirovala debutujúceho Gerharta Hauptmanna, autora mnohých úspešných  divadelných i prozaických diel: jeho divadelný debut Vor Sonnenaufgang, 1889, naštudovalo o. i. aj Slovenské národné divadlo pod názvom Pred západom slnka. Naturalizmus prenikol do Škandinávie, kde ovplyvnil Augusta Strindberga, Knuta Hamsuna,  Henrika Ibsena a i.. V Španielsku sa k metóde hlásil Benito Pérez Galdós, najmä románom La Desheredada, 1881, Vydedená a napríklad Emilia Pardo Bazán s Los pazos de Ulloa, 1886, Zámok v Ulloe. V Amerike sa vplyv naturalizmu zreteľne prejavil v románe Theodora Dreisera Sister Carrie, 1900, (Sestra Carrie, 1965, prel. Ivan Krčméry), Johna Steinbecka inšpiroval Guy de Maupassant. Náznaky naturalistickej inšpirácie vidno aj u ruských autorov, napríklad u Antona Pavloviča Čechova.