Marinizmus

Pojem marinizmus (pôvodne marinismo, po taliansky) označuje básnický štýl typický pre barokový literárny smer, ktorý sa uplatnil v lyrike a dráme. Pripomína španielsky gongorizmus, francúzsku préciosité, alžbetínsky euphuizmus, no predstavuje osobitý literárny jav talianskeho pôvodu. Skôr ako o ozajstnej literárnej škole by sa dalo hovoriť o akejsi tendencii vkusu. Tento pojem sa často používa ako rovnocenný pojmu konceptizmus a secentizmus. Jeho názov je odvodený od mena najznámejšieho básnika v čase baroka Gianbattista Mariniho, ale zahŕňa aj básnickú tvorbu Mariniho súčasníkov a taktiež básnikov, ktorí tvorili pred ním. Hlavným znakom marinizmu je odmietanie jednoduchosti a šablónovitosti talianskej klasickej básnickej tvorby, odmietanie petrarkizmu a básnickej tradície 16. storočia (Anonym 2006, 1431). Usiluje sa obnoviť poéziu hojným využívaním básnických rétorických prostriedkov s cieľom zdôrazniť zmysel pre zázračno, vyvolať zvláštnu atmosféru, vzbudiť údiv.

 Marinizmus má niektoré spoločné znaky s barokovou poéziou ako napríklad využívanie obrazného jazyka, hojnosť zložitých metafor predstavených formou mimoriadne muzikálnej a elegantnej lyrickej prózy. V básňach sa hovorí s obľubou o láske, kráse, pozorovaní prírody, životnej vitálnosti a zároveň o márnosti a dočasnosti tohto všetkého, o krátkosti času, ktorý neúprosne plynie e približuje nás k smrti.

Z jazykového hľadiska Marino nedodržuje verne pravidlo zachovania čistoty toskánčiny zo 14. storočia zavedené Pietrom Bembom, ktorej vzorom v básnickej tvorbe bol Petrarca, ale uprednostňuje tendencie rozšírené v druhej polovici 16. storočia u autorov ako Torquato Tasso, ktorí obohacovali jazyk používaním novotvarov, vulgarizmov a nárečových prvkov. Kým petrarkizmus uznával ako vzor výlučne Petrarcovu poéziu, marinizmus čerpá inšpiráciu z odlišných literárnych zdrojov (Badini Confalonieri, 36).

Podmienky pre zrod marinizmu sa pripravili už v 16. storočí, keď sa autori postupne vzďaľovali od petrarkizmu neskororenesančnej a manieristickej literatúry. V tomto období považovali najmä Torquata Tassa za autora, ktorý mohol čo najúspešnejšie súperiť s Petrarcom. Vynikol svojím rétoricky vysoko prepracovaným štýlom, s  využívaním extrémne vyhrotených výrazov, hyperboly, veľkolepých, udivujúcich, originálnych obrazov, so schopnosťou vymýšľať zápletku, ktorá podnecuje zvedavosť a vyvoláva atmosféru fantastična. Používanie uvedených štylistických prostriedkov a vypäté technické majstrovstvo sú typické pre tzv. konceptizmus. Autori, ktorí tvorili v duchu konceptizmu, tvoria v 16. storočí pomerne heterogénny celok, ktorý sa vyznačuje snahou tvoriť literatúru tak, aby formálna stránka prevažovala nad obsahovou a pred rovnováhou a harmóniou klasicizmu dávali prednosť výrazovej slobode a nedodržiavaniu pravidiel.

Marino si uvedomoval, akú dôležitú úlohu zohráva v procese utvárania barokovej literatúry. V úvode k básnickej zbierke La lira (Lýra) z roku 1614 sa predstavil ako „hlava vlastného štýlu“. V 17. storočí je viac než marinizmus rozšírený  pojem marinisti, ktorý odkazuje na imitátorov Mariniho štýlu. Prvý raz tento pojem zaznamenali v liste Tommasa Stiglianiho z roku 1636, ktorý sa veľmi ostro a odmietavo vyslovil na adresu tohto básnického štýlu. V recenzii k eposu Adone označil Marina za „zakladateľa“ a „hlavu“ básnenia s nadmerným využitím metafory, ktorý mal veľa nasledovníkov, jeho súčasníkov, ktorých nazývali marinisti a ktorí tento štýl ešte viac degradovali (Badini Confalonieri 35). Podobne odmietavá bola koncepcia marinizmu, nazývaná „scuola marinesca“ a chápaná v zmysle manieristickej imitácie bez výnimočnosti a originality pôvodného štýlu, ktorá sa rozšírila predovšetkým v nasledujúcom storočí a fungovala až do začiatku 20. storočia, pričom na seba zobrala negatívnu nálepku nevkusnej estetiky, príklad úpadku umenia 17. storočia.

Takáto negatívna predstava o marinizme sa zaužívala a zovšeobecnela, čo prispelo k tomu, že marinizmus začal byť stotožňovaný s pojmami ako gongorizmus, euphuizmus, secentizmus, konceptizmus a alžbetínska metafyzická poézia, z ktorých sa prakticky stali jeho synonymá. Toto stotožnenie je dôsledok v zásade chybného zjednodušenia. Nemôžeme jednoducho stotožniť marinizmus s barokovou poéziou ako takou. Všetky uvedené štýly z obdobia baroka majú niektoré spoločné prvky, ale každý má aj svoje typické znaky. Ak porovnáme marinizmus s metafyzickou poéziou Johna Donna, všimneme si, že napríklad John Donne rád prekvapoval svojich čitateľov tým, že vnášal do poézie prvky, ktoré narúšali zaužívaný poetický kánon. V básnických obrazoch používal predmety, ktoré neboli považované za poetické, pretože boli priveľmi škaredé alebo prozaické ako napríklad červy a blchy alebo čerpal pojmy z oblastí, ktoré sa nepovažovali za rafinované ako mechanika a rôzne svetské činnosti. Naopak Marino vytváral obvyklé básnické obrazy, ako obraz slnka, mesiaca, hviezd, kvetov vtákov, zlata, striebra a drahých kameňov. Autor vyvolával u čitateľa údiv neobvyklými spojeniami týchto prvkov, pri opise ktorých zvýrazňoval ich menej podstatné vlastnosti alebo kombinoval prídavné mená s podstatnými menami prekvapivým spôsobom. (Priest 1971, 107 – 108).

Fakticky je možné ľahko doložiť, že básnici súčasníci Marina ako Angelo Grillo, Guido Casono, Tommaso Stigliani a ďalší používali nadmieru metaforický štýl vo väčšej miere a ešte skôr ako Marino. Aj napodobňovanie Tassovho štýlu a tematiky v antipetrarkistickom duchu nie je výlučne Marinovým prístupom, stretáme sa s tým už začiatkom 17. storočia.