Dadaizmus

Dadaizmus je avantgardné kultúrne hnutie, ktorého zástanci odmietali estetický kánon a tradičné umenie ešte s väčšou vehemenciou než futuristi. Dadaisti zavrhovali minulosť a robili to pomocou výsmechu, humoru a na základe presvedčenia, že umenie by malo byť vo svojej podstate slobodné, inštinktívne a nemalo by podliehať diktátu rozumu. Hnutie uplatňovalo tieto princípy v rozličných umeleckých formách, vo vizuálnom umení, v grafike, v literatúre a divadle. Keďže išlo o revolučný prístup k umeniu, založený na úplnom oslobodení sa od akýchkoľvek podnetov, jeho predstavitelia predpokladali, že hnutie bude mať krátky život a naozaj, hnutie aktívne pôsobilo od roku 1916 do približne polovice dvadsiatych rokov (medzi literárnymi kritikmi ešte stále nepanuje zhoda o dĺžke jeho trvania). Hnutie sa zrodilo v Zürichu, odkiaľ sa prostredníctvom literárnych krúžkov rozšírilo nerovnomerne do Európy a zapustilo korene predovšetkým v Nemecku, Francúzsku a Taliansku.

Mohli by sme povedať, že zakladatelia hnutia so storočným oneskorením aktualizovali Schillerovu preromantickú koncepciu umenia ako hry, hoci pravdepodobne si to ani neuvedomovali, no chýbal im revolučný náboj futuristov a surrealistov. Vo futurizme a surrealizme provokatívnosť slúžila ako nástroj odmietnutia celého kultúrneho systému, jedného typu estetiky, ktorú mal nahradiť nejaký nový alternatívny systém. Hans Richter vo svojich pamätiach pripomenul, že „hnutie dada nemalo vôbec žiadny program, […] čo dodalo hnutiu výbušnú silu rozletieť sa na všetky strany a neusilovať sa pritom dosiahnuť nič na poli estetiky alebo spoločnosti.“ (Richter, 1966, s. 40)

V dadaizme kritika dobovej kultúry nepredpokladala, že bude nahradená novou kultúrou. Nebolo by to v súlade s podstatou hnutia, ktoré umeniu nepriznávalo hodnotu a odmietalo, že by umenie mohlo prinášať posolstvo. Dadaizmus sa od začiatku profiluje ako vyslovene skeptické hnutie, jeho jediným cieľom je odmietanie. Podľa Picabia umenie je „liek pre idiotov. Dada nechce nič, nič, nič. Chce len, aby ľudia vraveli: nechápeme nič, nič, nič.“ (Picabia, 1920, s. 1)

Prví dadaisti neprestali zavrhovať meštiansku kultúru, časom sa ich postoj ešte radikalizoval, čo bolo isto spôsobené aj hrôzami prvej svetovej vojny, ktoré zmietali Európou. Pre predstaviteľov hnutia bol neprijateľný militarizmus a násilie, čím sa radikálne líšili od futuristov. Je prirodzené, že  takéto antimilitaristické hnutie sa zrodilo práve v politicky neutrálnej krajine, akou bolo Švajčiarsko. Konkrétne v židovskej štvrti Zürichu, v kozmopolitnom meste (prví členovia hnutia neboli Švajčiari), kde sa stretávali pacifisti, muži, ktorí odmietli ísť do vojny, dezertéri. Hoci hnutie nebolo nikdy hierarchicky usporiadané, od začiatku vystupoval do popredia Tristan Tzara, rumunský žid žijúci prevažne vo Francúzsku a Hugo Ball, pôvodom Nemec, ktorý prišiel do Zürichu ako dezertér. Tzaru považovali za charizmatickú postavu hnutia a Ball bol vnímaný ako ideológ dadaizmu. Za zakladateľov hnutia pokladáme Rumuna Marcela Janca, Alsasana Hansa Arpa, jedinú Švajčiarku Sophiu Taeuberovú, ktorá sa stala Arpovou ženou a Nemca Richarda Huelsenbecka. Podľa niektorých literárnych kritikov hnutie začalo oficiálne svoju činnosť v súvislosti so zahájením činnosti kabaretu Voltaire Huga Balla, podľa iných sa začiatok činnosti hnutia spája s dátumom 14. Júla 1916, keď sa konal prvý dadaistický večer v spomínanom kabarete. Pokiaľ ide o názov dada, ten sa objavil prvý raz v jedinom čísle časopisu hnutia nazvanom Dada ešte v júni 1916. Názov dada vyvolal vlnu špekulácií o pôvode, niekto tvrdil, že ide o umelecké meno jednej tanečnice, iní tvrdili, že názov pochádza od slova áno v ruštine, rumunčine alebo od slova tam v nemčine, iní odvodzovali pôvod od džavotania bábätiek, dokonca niekto videl spojitosť so slovom označujúcom chvost posvätnej kravy v nárečí senegalského kmeňa „kru“. Podľa svedectva Richarda Huelsenbecka, ktorá sa ocitla v Antológii dadaistických umelcov a básnikov zostavenou americkým maliarom Robertom Motherwellom slovo dada našiel Hugo Ball, keď otvoril slovník a náhodou natrafil na slovo označujúce detský výraz pre koníka. Tento detský výraz mohol evokovať nový začiatok pre umenie, ktoré nebude odkazovať na minulosť. Viac ako význam slova zavážil ale fakt, že vzniklo náhodou, s čím súhlasil aj Tristan Tzara. Práve Tzara ponúkol vysvetlenie, ktoré sa najviac zhoduje s ideológiou hnutia, keď tvrdil,  že „dada neznamená nič“, no objavilo sa až  v manifeste z roku 1918.

Po skončení vojny mnohí dadaisti pokračovali v činnosti a šírili princípy dadaizmu prostredníctvom dadaistických večerov, vydávali mnoho časopisov a manifestov, ktoré vzbudzovali záujem u mnohých literárnych kritikov. Bola to z veľkej časti zásluha Tristana Tzaru, ktorý od zurišských začiatkov udržiaval intenzívnu listovú výmenu s významnými francúzskymi kritikmi a umelcami. Silná skupina dadaistov uprednostnila Nemecko a svoju činnosť sústredili hlavne do Berlína, Hannoveru a Kolína. Práve nemeckí dadaisti vymysleli inštalačné umelecké techniky a začali ich používať. Pripomíname predovšetkým objekty Merz Kurta Schwittersa, ktoré boli predchodcami moderných umeleckých inštalácii. Ide o techniku asambláže, čiže hromadenie odpadových materiálov, predmetov dennej potreby, ako napríklad gombíkov, cestovných lístkov a cigaretových ohorkov, pričom ich nové usporiadanie tieto predmety zachráni pred zničením a zabudnutím.

Dadaisti prevzali mnohé prvky od futuristov, čerpali predovšetkým z manifestu Oslobodené slová, ktorý Hugo Ball dostal priamo od Marinettiho a dadistický časopis „Kabaret Voltaire“ uverejňoval tiež Marinettiho básne a aj básne iných futuristov. Princípy uvedené v manifeste ale dadaisti prispôsobili duchu dada. Z futuristickej básnickej tvorby prevzali odmietanie literárnych konvencií, slová kombinovali tak, že ignorovali interpunkciu a pravopisné pravidlá, reprodukovali zvuky a fyzické tvary. Zahájili proces, ktorý viedol k odstráneniu literárneho ja, a dadaisti ho doviedli až do krajnosti prostredníctvom stále abstraktnejšej tvorby, postavenej na náhode, ktorá je predchodcom surrealistickej tvorby (Finzio, 2018).

Dôležitými pre vývoj experimentálneho umenia budúcich desaťročí boli fotomontáže Raoula Hausmanna, ktorý nadviazal na tradície jedného z baltských ostrovov, kde bolo zvykom povkladať do litografie s vojenským motívom obrazy rodinných príslušníkov a príbuzných, ktorí odišli do vojny. Túto techniku pokladajú za novšiu verziu koláže, zaujímavé výsledky pri jej použití dosiahol Max Ernst.

O rozkol s meštianskou spoločnosťou išlo predovšetkým nemeckým dadaistom, nechali sa pritom inšpirovať myšlienkami Tristana Tzaru, ktoré boli uverejnené v manifestoch z rokov 1918 a 1920, a uverejnili iniciatívu Pracovný atlas pre dadaistov v ktorom sa žiadalo, že dadaisti sa včlenia do meštianskej kultúry ako trójsky kôň a zvnútra ju rozložia. Tzara túto iniciatívu podporil a keď sa presťahoval do Paríža roku 1920, získal do radov dada mnoho osobností: Francisa Picabia, André Bretona, Luisa Aragona, Philippa Soupaulta, Raymonda Radigueta, ktorí neskôr vytvoria jadro surrealizmu.

Dadaisti nevytvárali homogénnu skupinu a členovia prichádzali a odchádzali. Berlínčania sa vyznačovali oveľa radikálnejšími myšlienkami než ostatní dadaisti, v politickej oblasti mali blízko k extrémnej ľavici a prikláňali sa ku komunistickej strane alebo Spartakovej lige a nakoniec v umeleckej oblasti ich zaujímala estetika škaredosti, estetika vyjadrujúca vojnové hrôzy, ekonomické ťažkosti a spoločenské problémy dobového Nemecka. Spolu s dadaistami z Kolína obdivovali neoexpresionisticé umenie, čo vyvolalo odpor u ostatných členov, predovšetkým Maxa Ernsta. Max Ernst sa obrátil na Paríž, kde veľmi oceňovali novátorstvo jeho fotomontáží, kde nevyzdvihovali poetiku škaredosti, ale revolučnú krásu, prepojenie objektívnej skutočnosti s umeleckým dielom. Najväčší rozpor sa vytvoril medzi Tzarom a Bretonom. Tzara bol pevne presvedčený, že dadaizmus by si mal zachovať svoj radikalizmus, kým Breton stále ovorenejšie tvrdil, že dadaizmus je len dočasný jav a postupne dospel dokonca k presvedčeniu, že s dadaizmom treba skoncovať. Konflikt medzi oboma sa natoľko vyostril, že po skončení jednej Tzarovej divadelnej hry roku 1923 sa Breton s Tzarom pobili. Roku 1924 Breton vydal svoj prvý surrealistický manifest, čím fakticky spečatil koniec dadaizmu, hoci niektoré aktivity dadaistov ešte pretrvávali niekoľko mesiacov.

Dadaizmus v Európe skončil, no mimo Európy ešte nejaký čas fungoval. V Spojených štátoch umelci činní vo výtvarnom umení prevzali niektoré princípy dadaizmu. Ide o franko-španielskeho umelca Francisa Picabia, majiteľa galérie Alfreda Sieglitza a najmä francúzskeho maliara Marcela Duchampa, ktorý patril v šesťdesiatych rokoch k zakladateľom neo-dadaistického hnutia Fluxus.

Táto práca bola podporená Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy  č. APVV-20-0179