Zaum

ZAUM (ZAUMNYJ, ZAUMNIKI)

Termín do literatúry zaviedli ruskí futuristi-budetľanci (A. Kručonych, V. Chlebnikov, D. Burľuk) v prvých dvoch desaťročiach 20. storočia. Ako predstavitelia literárnej avantgardy experimentovali so zvukovou stránkou umeleckého jazyka, estetický účinok v básni dosahovali nahromadením zvukov (foném, morfém) bez zvláštneho významu (zvukomalebnosť, onomatopoja). Odvolávali sa na vyčerpanosť dovtedajšej poézie, postupom blízkym starým slovanským pohanským rituálom alebo imitáciou cudzích jazykov sa chceli vrátiť k prvotnému vzniku slov, k ich autonómii. Pri tvorbe zaumného textu uprednostňovali emocionálno-intuitívny prístup pred racionálnym. Umelec mal podľa nich právo vyjadrovať sa nielen bežným dorozumievacím jazykom, ale aj vlastným, individuálnym štýlom. Poetiku „zaumného jazyka“ ako nelogického vyjadrenia mimo rozumovej sféry (jazyk za umom = za rozumom) rozvíjal najmä futurista A. Kručonych (sám je autorom tohto pojmu), opierajúc sa o básnické experimenty V. Chlebnikova (metaepos Zangezi, 1920-22 a i.). Princípy  novej poézie vysvetlil v manifestoch Slovo ako také (Слово как таковое, 1913, spoločne s Chlebnikovom), Deklarácia zaumného jazyka (Декларация заумного языка 1921) a i. Narušenie tradičného, zautomatizovaného používania slov dosahoval vykonštruovaným jazykom poézie,  v ktorom postavenie hlások určovalo významovú rovinu/sémantiku básne. Tento proces chápal ako intuitívne odkrytie spodných vrstiev jazyka. Nasledovateľmi ruských futuristov v oblasti „zaumnej“ poézie boli členovia zoskupenia OBERIU (A. Vvedenskij, D. Charms). Teóriou básnického jazyka sa zaoberali aj ruskí formalisti, ktorí sa zamerali na morfologickú a zvukovú stavbu verša. Inšpirovali sa poetikou futurizmu, princíp „zaumného“, t.j. básnického jazyka skúmali v protiklade k jazyku praktickému: V. Šklovskij Zaumný jazyk a poézia (О поэзии и заумном языке, 1916), R. Jakobson Súčasná ruská poézia. Prístupy k Chlebnikovovi (Новейшая русская поэзия. Подступы к Хлебникову, 1921) a i.