Ruský formalizmus

Formalizmus, známy tiež pod označením ruská formálna škola alebo formálna metóda v literárnej vede, predstavuje dodnes aktívne reflektovaný literárnovedný smer začiatku 20. storočia. Teóriou básnického jazyka, systemizáciou stavebných prvkov umeleckého textu a rozpracovaním nového terminologického aparátu výrazne prispel k definovaniu predmetu a k exaktnosti ruskej literárnej vedy, poznačenej v tom čase pozitivizmom a metodologickým eklekticizmom 19. storočia. 

Aplikovaním lingvistických metód pri analýze literárneho diela (lingvistická poetika)  formalizmus poukázal na podstatnú odlišnosť vzniku básnického a praktického prejavu, pričom sa opieral o dichotómiu jazykových znakov F. de Saussura (langue/jazyk ­– parole/reč, signifiant/označujúce – signifié/označované)[i] a impulzy B. de Courtenay o jazyku ako sytéme funkčných (statických a dynamických) javov[ii]. Prehodnotil východiskovú tézu umenia A. Potebňu (delenie básnickej reči na vonkajšiu zvukovú formu, sémantický význam a tzv. vnútornú formu alebo obraz)[iii] a historickú poetiku A. Veselovského[iv] z aspektu vlastnej koncepcie „poetiky formy“.

Ruský formalizmus akcentoval estetickú funkciu literatúry, imanentné zákonitosti textovej štruktúry. Literárnu vedu preto proklamoval ako autonómnu oblasť bez zásadnejších väzieb k mimoliterárnym (biografickým, historickým, filozofickým, sociálnym a i.) súvislostiam procesu tvorby diela. Teórie formalizmu rezonovali v západnej literárnej vede počas celého 20. storočia a významne posunuli metodologický status v oblasti štrukturalizmu a postštrukturalizmu, sémiotiky literatúry, teórie verša, naratológie a kognitívnej literárnej vedy. 

Formalizmus sa etabloval z podnetu mladých teoretikov a historikov literatúry, lingvistov a versológov, ktorí  sa združovali v petrohradskej skupine OPOJAZ (Общество изучения поэтического языка/Obščestvo izučenija poetičeskogo jazyka - Spolok pre výskum básnického jazyka, 1916-1925 – V. Šklovskij, B. Ejchenbaum, O. Brik, J. Tyňanov a i.) a v Moskovskom lingvistickom krúžku (založenom študentami Akadémie vied v roku 1915 – R. Jakobson, P. Bogatyriov a i.). K nezávislým súputníkom smeru sa obvykle radia V. Tomaševskij a V.  Žirmunskij. Neskorším centrom  ruského formalizmu sa stal petrohradský Inštitút dejín umenia, kde v 20. rokoch minulého storočia pôsobili viacerí predstavitelia formálnej školy (J. Tyňanov, V. Žirmunskij, V. Tomaševskij).

Pôsobenie formalizmu v Rusku možno orientačne sledovať v rámci troch vývinových etáp. V ranej,  tzv. deskriptívnej fáze (1916-1920) sa mladí vedci zameriavali najmä na morfologickú a zvukovú stavbu literárneho textu  (zvuk, verš, rytmus). Inšpirovali sa poetikou ruského futurizmu (V. Majakovskij, V. Chlebnikov), rozpracovali tézu o prevahe zvuku nad významom a teóriu „zaumného jazyka“ (za umom = za rozumom)[v], osvojili si myšlienku dekanonizácie jazykových a umeleckých noriem. V programových prácach (V. Šklovskij, B. Ejchenbaum) deklarovali východiskové princípy „formálnej metódy“, definovali špecifikum básnického jazyka a funkciu umeleckej formy s dôrazom na jej determinujúce postavenie (forma určuje obsah, obsah je súčasťou formy) pri tvorbe textovej štruktúry (označenie formalizmus paradoxne pochádza z radov kritikov smeru). Vznik literárneho diela formalisti skúmali ako sústavu premyslených krokov (autorskú  stratégiu), ktoré si autor vyberá na dosiahnutie svojho zámeru (estetického či emocionálneho účinku na čitateľa). Umenie tak vnímali  ako remeslo, literatúru ako súbor „technických postupov“ (rusky „приём“/„prijom“ ) a  „ozvláštnené videnie sveta“ (rusky остранение/ostranenije). Pojem „ozvláštnenia“ (jeho platnosť, funkčnosť, opodstatnenosť), ktorý formalisti demonštrovali na tvorbe L. N. Tolstého (ale tiež na hádankách, ktoré sú podľa nich vybudované práve na tomto postupe), je založený na netradičnom prístupe k realite. Autor opisuje zobrazované veci akoby ich videl po prvý raz, často z aspektu obmedzeného obzoru niektorej z účinkujúch postáv (napríklad očami dieťaťa, Tolstoj si za rozprávača poviedky Cholstomer vybral koňa). Autor sa tak usiluje vymaniť z bežného,  zautomatizovaného vnímania životných situácií, štylizuje originálne videnie sveta, pohľad na skutočnosť z iného, nečakaného zorného uhla a vyhranenej rozprávačskej pozície. Neskôr sa funkcia „ozvlášteenia“ ako narúšania automatizmu čitateľskej recepcie v diskusiách formalistov približuje viac k postupu  parodizácie zobrazovaného (J. Tyňanov: Dostojevskij a Gogoľ.  K teórie paródie/Gogoľ i Dostojevskij. K teorii parodii,  1921 a i.).[vi]   

Teoretické princípy školy sformuloval literárny vedec a spisovateľ V. Šklovskij (1893-1984) v raných prácach Vzkriesenie slova (Воскрешение слова/Voskrešenije slova, 1914) a Umenie ako postup (Искусство как приём/Iskusstvo kak prijom, 1916), považovaných za neoficiálne manifesty OPOJAZ-u. V neskorších výskumoch sa zaoberal otázkou sujetu, v diele Teória prózy (О теории прозы/O teorii prozy, 1929)  rozlíšil niekoľko štruktúrotvorných sujetových typov. Vyslovil tézu, že „zatiaľ čo hovorová reč je úsporná, básnická je zámerne komplikovaná“, teda, že estetický zážitok autor dosahuje sťažením čitateľskej recepcie diela. Ústrednou otázkou „formálnej metódy“ sa preto stáva otázka „AKO text vzniká?“, teda problém textovej analýzy a skúmania roviny umeleckého výrazu. Štúdia literárneho vedca B.  Ejchenbauma (1886-1959) Ako je napísaný Gogoľov Plášť[vii]  (Как сделана «Шинель» Гоголя/Kak sdelana „Šineľ“ Gogoľa, 1918) patrí k východiskovým dielam modernej naratológie. Poukazuje na význam rozprávačskej techniky skazu (navodenie autenticity hovoreného slova), ktorý vo výstavbe prozaického textu preberá úlohu sujetu (v Gogoľovej poviedke je realizovaný ako premyslená sústava mimických, artikulačných a deklamačných gest), čím posilňuje moment vnímania ako nevyhnutnú premisu umenia. Ako formalista sa Ejchenbaum orientoval na oblasť poetiky literárneho diela - štúdia Teória formálnej metódy (Теория «формального метода»/Teorija formaľnogo metoda, 1925), v súbore štúdií Naprieč literatúrou (Сквозь литературу/Skvoz´ literaturu, 1924) posunul formalizmus ku koncepcii literárnohistorického a komparatívneho diskurzu. Na  ranú, morfologickú líniu formalizmu nadväzuje ruský teoretik prózy Vladimír Propp (1895-1970), ktorý v práci Morfológia rozprávky (Морфология сказки/Morfologija skazki, 1928) prichádza k zásadnému objavu zákonitostí riadiacich kompozíciu rozprávkových sujetov (literárnych diel vo všeobecnosti), čím neskôr inšpiroval štrukturalistický model utvárania literárnych postáv (aktantov) A. Greimasa.[viii]

V ďalšej etape ruského formalizmu (1920-1921) dochádza k istému uvoľneniu a modifikácii východiskovej metodologickej principiálnosti, k odklonu od strohej deklaratívnosti (manifestov a šokujúcich vyhlásení) k bádateľskému akademizmu. Od výskumu sujetu a analýzy literárnych druhov (štúdie  O. Brika, J. Tyňanova, V. Šklovského)  formalisti napokon v zrelej etape (1922-1924) pristupujú ku skúmaniu literárneho diela ako sústavy funkčne prepojených synchrónnych a diachrónnych vzťahov - J. Tyňanov Problémy básnického jazyka (Проблема стихотворного языка/Problema stichotvornogo jazyka, 1924). Zvýšenie záujmu o otázky literárnej histórie a osobitosti literárnej evolúcie viedlo k aplikácii teoretických  postulátov formálnej školy do sféry štruktúrnej analýzy ruskej literatúry 19. storočia s istou toleranciou k socio-kultúrnemu pozadiu umeleckého procesu (J. Tyňanov, V. Šklovskij). Napriek tomu zotrvali na vnímaní evolúcie literatúry ako imanentného javu, kde dynamiku vývoja obstaráva kontradiktórny vzťah žánrov situovaných v centre a na periférii literárneho diania. Vedecká orientácia formalizmu, pohybujúca sa od empirického pozitivizmu k tzv. „energetickému“ chápaniu literárnovedného pojmoslovia, naznačená už v 20. rokoch 20. storočia, priniesla významné impulzy pre neskoršie európske štrukturalistické výskumy.     

Ruský formalizmus bol odpočiatku fenoménom mnohovrstevným a diferencovaným. Z podložia školy vyšli literárni vedci a lingvisti, ktorí systémovo rozpracovali a zároveň polemicky reflektovali jej teoretické princípy. Od dôsledného uplatňovania do istej miery „mechanického“ modelu textovej analýzy raného formalizmu k dynanickému chápamiu literárnohistorických procesov (premenlivosti paradigiem literárnej epochy - evolučná poetika) smerujú práce Jurija Tyňanova (1894-1943)  O literárnej evolúcii (Литературная эволюция/Literaturnaja evoľucija, 1927), Archaisti a novátori (Архаисты и новаторы/Archaisty i novatory, 1929). Podobne ako Boris Tomaševskij (1890-1957) prichádza aj Tyňanov v práci Problém básnického jazyka (1924) s novým chápaním verša, kde označil rytmus za konštruktívny princíp poézie. Rytmus je dynamickým prvkom básne, pretože (podobne ako sujet v próze) „zápasí“  s inými výstavbovými zložkami diela (materiálom), mení ich zmysel. Aj literárna postava je dynamická, nie jednoliata, nakoľko je súhrnom rozličných nesúrodých prejavov. Literárne dielo teda nevzniká pospájaním jednotlivých zložiek (sémantických, syntaktických, lexikálnych, fonetických, morfologických), ale ich vzájomnou interakciou, napätím medzi nimi. Ak sa toto napätie, dynamika zautomatizuje, stane sa dielo bežným rečovým prejavom a stráca svoj estetický účinok. Konštruktívnym princípom básnického jazyka sa Tyňanov dostáva na pozície štrukturalizmu. Kompozičnou výstavbou básne, zvlášť zvukovou organizáciou a funkciou rýmu sa zaoberal tiež blízky spolupracovník ruskej formálnej školy, literárny historik a lingvista Viktor Žirmunskij (1891-1943) v prácach Kompozícia lyrických básní (Композиция лирических стихотворений/Kompozicija liričeskich stichotvorenij, 1921), Rým, jeho história a teória (Рифма, её история и теория/Rifma, jejo istorija i teorija, 1923) a i. Neskôr významne prispel k rozvoju literárnovednej komparatistiky. Okrem spomenutých prác V. Šklovského v oblasti sujetu, J. Tyňanova v oblasti žánru je potrebné upozorniť na zásadný význam záverov B. Ejchenbauma či S. Bertstejna vo sfére melodiky a zvukovej organizácie verša.

Teórie ruského formalizmu podliehali od počiatku dobovej kritike. K vedecky serióznym oponentom smeru patril Michail Bachtin (1895-1975), ktorého literárnovedné koncepcie sa vykryštalizovali v polemike s formálnou školou. Po celý život sa vyhýbal pozíciám marxizmu, akcentujúcim ideologické a spoločensko-politické pozadie skúmania literárneho textu, v práci Formálna metóda v literárnej vede (Формальный метод в литературоведении /Formaľnyj metod v literaturovedeniji, 1928) na rozdiel od formalistov definoval umelecké dielo nielen ako súhrn technických postupov („prijom“), ale akcentoval jeho estetický obsah, zahŕňajúci rozmanité vzťahy umenia ku skutočnosti (O mnohoznačnosti umeleckého diela, smerujúceho k „pravdivostnému obsahu“, píše neskôr aj predstaviteľ neomarxistickej teórie Frankfurtskej školy T. Adorno).

V 20. rokoch 20. storočia, v čase nastupujúceho sovietskeho režimu v Rusku, podliehala metodológia formalizmu pravidelným útokom marxistickej kritiky, ktorá mu vytýkala ignorovanie obsahu literárneho diela a izolovanosť od literárnohistorického kontextu. Napríklad A. Lunačarskij vo svojich „kritických etudách“[ix] vystupoval proti samoúčelnému estetizmu, požadoval návrat k realizmu a ideovosti v sovietskom umení, poukázal na rozporuplné chápanie vzťahu umeleckej idey a ideológie v teóriách formalistov (na tento rozpor poukázal aj M. Bachtin, T. Adorno či pražský štrukturalizmus). Umiernenej kritike formalizmu je venovaná samostatná kapitola Formálna škola poézie a marxizmus v knihe L. Trockého Literatúra a revolúcia (Литература и революция/Literatura i revoľucija, 1923), ktorý síce nespochybňuje vedecký prínos školy, za jej nedostatok však označil absenciu ideologických koncepcií umenia. Neskôr, po vykonštruovaných kampaniach komunistickej strany boli ruskí formalisti v čase stalinských represií 30. rokov označení za propagátorov samoúčelného „čistého umenia“ a „buržoázneho idealizmu“. Idea formalizmu vtedy nadobudla až dehonestujúci význam a postupne sa stala príčinou politického prenasledovania predstaviteľov smeru.

Naopak v západnej literárnej vede 20. storočia bol ruský formalizmus už od 20. rokov intenzívne recipovaný v rámci výskumov Pražskej štrukturalistickej školy, metodologická tradícia OPOJAZ-u rezonuje v najzámejších euro-amerických literárnovedných teóriách, ako bol francúzsky štrukturalizmus (Cl. Lévi-Strauss), postštrukturalistické naratívne koncepcie (R. Barthes, G. Genette), anglo-americká nová kritika (New Criticism, R. Wellek) či fenomenologická literárna veda, inšpirovaná filozofiou „prirodzeného sveta“ (Lebenswelt) E. Husserla (tézu krízy „životného štýlu“ – rusky „bytu“ vniesol do systému literárnej vedy začiatkom 20. rokov B. Ejchenbaum).  

S predvojnovým Československom sú spojení predovšetkým dvaja ruskí formalisti - etnograf a folklorista P. Bogatyriov a zakladajúci člen Pražského lingvistického krúžku slavista R. Jakobson. Roman Jakobson (1896-1982), v súčasnosti známy skôr ako americký lingvista a literárny vedec ruského pôvodu, patrí k najvýraznejším osobnostiam európskeho štrukturalizmu. Interdisciplinárnym prístupom vniesol nové vedecké impulzy do oblasti lingvistiky, literárnej vedy, kulturológie, sémiotiky a teórie komunikácie. Ako iniciátor Moskovského lingvistického krúžku zohral dôležitú úlohu pri vzniku a formovaní ruskej formálnej školy, jeho štúdie majú ťažiskový význam pre nové chápanie koncepcie básnického jazyka. Poetiku chápal ako súčasť lingvistiky („poézia je jazyk v estetickej funkcii“), v práci  Najnovšia ruská poézia (Новейшая русская поэзия/ Novejšaja russkaja poezija, Praha 1921), venovanej futuristickej tvorbe V. Chlebnikova) polemicky reflektuje jednu z východiskových pozícií formalizmu – kompozičnú triádu A. Potebňu („vonkajšia forma – vnútorná forma – obsah“). Pred komunistickým režimom R. Jakobson emigroval do Prahy (1920), kde sa etabloval ako zakladajúca osobnosť českého štrukturalizmu. Jeho predstaviteľov (V. Mathesius, J. Mukařovský, N. Trubeckoj, F. Vodička) zaujímal jazyk v estetickej funkcii ako nositeľ výrazových prostriedkov umeleckej/literárnej komunikácie. Teoretickými podnetmi v oblasti kompozície literárneho diela ako autonómneho znakového systému Jakobson spolu s J. Mukařovským výrazne ovplyvnil pražskú školu, ktorej metodologické východiská sa (podobne ako v ruskom formalizme) utvárali v kontakte s literárnou avantgardou – českým poetizmom (K. Teige) a surrealizmom (V. Nezval). V súvislosti so spoločenskou angažovanosťou avantgardných hnutí sa záujem českých štrukturalistov, predovšetkým J. Mukařovského (1891-1975) a F. Vodičku (1909-1974) posunul aj k otázkam literárnej evolúcie (J. Mukařovský: K sociologii básnického jazyka, 1935). Pri skúmaní vzájomne funkčných vzťahov textovej štruktúry Mukařovský akceptuje diachrónne (historicko-genetické) a recepčné hľadisko literárneho textu, spolu s Jakobsonom však zároveň naďalej zotrváva v rovine výrazu  - bádateľskej pozície inšpirovanej poetikou futurizmu.[x] Primárne ho oslovuje otázka vnútorných rozporov umeleckej štruktúry ako napätia medzi tradíciou a inováciou (obsahom a formou) pri definovaní estetickej normy.[xi] Hoci sa český štrukturalizmus opiera o terminológiu ruských formalistov, jeho teoretické postuláty (tiež v Jakobsonových prácach z pražského obdobia a profesorského pôsobenia na Masarykovej univerzite v Brne) sú zároveň ukotvené v kontexte českej estetiky (O. Zich), saussurovskej lingvistiky a Husserlovej fenomenológie. V práci O českom verši, zvlášť v porovnaní s ruským (О чешском стихе/O češskom stiche, preimuščestvenno v sopostavlenii s russkim, 1923) Jakobson venoval pozornosť zvukovým segmentom slova (fonémam), položil tak základ novému odvetviu lingvistiky – fonológie na princípe binárnych akustických opozícií dištinktívnych prvkov jazyka. Za pozoruhodné možno označiť Jakobsonove práce v oblasti nového odvetvia - neurolingvistiky (teória afázie, 1941), ktoré sú originálnym posunom k fyziologickému skúmaniu metafory (osi kombinácie) a metonýmie (osi selekcie) ako základných a navzájom protichodných spôsobov usporiadania jazykových prvkov (determinujúcich napríklad rozdielnosť medzi poéziou a prózou), prínosom k rozšíreniu modernej literárnovednej terminológie a pluralitnej metodológie do sféry kognitívnej  literárnej vedy.   

Svoje vedecké teórie Jakobson intenzívne rozvíjal aj počas druhej emigrácie: pred fašistickou okupáciou Československa vycestoval (1939) do Škandinávie a následne do USA, kde sa od roku 1941 usadil natrvalo. Pôsobil na Harvardskej univerzite (1947-1969) a následne do konca života na Massachusettskom technologickom inštitúte. Ako člen Newyorského lingvistického krúžku ani v zahraničí nestratil kontakt s ruským vedeckým prostredím. Počas profesorského pôsobenia na Kolumbijskej univerzite sa zoznámil s kultúrnym antropológom Cl. Lévi-Straussom (1941), ich vedecká spolupráca mala nemalý význam pre neskorší francúzsky štrukturalizmus, skúmajúci kultúru ako celostný systém, fungujúci na  zákonitostiach kultúrneho mýtu. Francúzska štrukturalistická literárna veda druhej polovice 20. storočia  rozvíjala impulzy formalizmu v diele predstaviteľa modernej sémiotiky a štrukturálnej metódy R. Barthesa a jeho  nasledovníkov, postštrukturalistov J. Kristevy a Tz. Todorova, ako aj predstaviteľa štrukturálnej školy G. Genetta, ktorý v 60. rokoch minulého storočia rozpracoval nový systém formálnej analýzy literárneho diela v prácach Figúry I.-III. (Figures I-III, 1967-72), kde podobne ako Barthes odmieta pojem autora, psychologizáciu literárneho textu a funkciu mimoliterárneho (historického) kontextu.

Koncentráciou na literárny text je s ruským formalizmom a francúzskym štrukturalizmom úzko spojená aj anglo-americká Nová kritika (New Criticism) druhej polovice 20. storočia. Medzi americkou Novou kritikou a európskym literárnovedným kontextom (ruský formalizmus, francúzsky štrukturalizmus, Pražská škola) tak v skutočnosti  neexistuje taká  veľká priepasť, akoby sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prezentujú to názory jedného z najvýznamnejších predstaviteľov novokriticizmu, bývalého člena Pražského lingvistického krúžku R. Welleka. V neskoršej  práci  Útok na literatúru (The Attack on Literature and Other Essays, 1982) obhajuje názory Novej kritiky, ktorá získala dominantné postavenie v anglo-americkom literárnovednom myslení 50.-70. rokov minulého storočia. Škola nepredstavuje jednotný systém, ide skôr o prelínanie sa  individuálnych vedeckých konceptov (T. S. Eliot, R. P. Blackmur, R. P. Warren, W. K. Wimsatt, I. A. Richards a i.), ktorí za základný princíp skúmania literárneho diela považujú  metódu tzv. „close reading“.  Detailná textová analýza, odmietajúca psychologické súvislosti autora, historické, politické či  sociálne kontexty diela, vychádzala z imanentného sémiotického  potenciálu  samotného textu.

V domácom (ruskom) kontexte druhej polovice 20. storočia na myšlienky formalistov nadviazala Moskovsko-tartuská sémiotická škola, reprezentovaná literárnym historikom a teoretikom kultúry  Jurijom Lotmanom  (1922-1993). V prácach Štruktúra umeleckého textu (Структура художественного текста/Struktura chudužestvennogo teksta, 1970), Analýza básnického textu (Анализ поэтического текста/Analiz poetičeskogo teksta, 1972), Štúdie z typológie kultúry (Статьи по типологии культуры/Staťji po tipologii kuľtury, 1973) a i. skúmal literárne dielo ako znakový systém vo vzťahu k nadradenému systému kultúry, odkazujúc k rozličným významovým rovinám textu, ktorých sémantická nasýtenosť umožňuje mnohostranné čítanie a interpretáciu umeleckého diela. Lotmanove originálne myšlienky v oblasti sémiotiky kultúry mali, podobne ako vo svojej dobe prevratné teoretické postuláty ruských formalistov, zásadný dosah na podobu a formovanie modernej západnej (euroamerickej) literárnej vedy 20. storočia.  

Najvýznamnejšou osobnosťou slovenskej literárnej vedy 20. storočia, reflektujúcou  koncepcie ruského formalizmu, je Mikuláš Bakoš, a to vo viacerých rovinách, pohybujúcich sa od prekladu a recepcie prác ruských formalistov do slovenčiny (Teória literatúry. Výber z formálnej metódy, 1941), kde už samotný výber autorov a textov indikuje vzťah dobovej slovenskej literárnej vedy k ruskej formálnej škole, k následnej integrácii podnetov ruského formalizmu ako metodologických a terminologických východísk vlastných literárnovedných prác v oblasti slovenskej literárnej avantgardy, štrukturalizmu a historickej poetiky: Vývin slovenského verša (1939, prepracované 1949, 1966), Problém vývinovej periodizácie slovenskej literatúry (1944), Problémy literárnej vedy včera a dnes (1964), Avantgarda 38 (1969), Literárna história a historická poetika (1973). Na myšlienky ruských formalistov reagoval M. Bakoš ako mnohostranný a interdisciplinárny vedec (zakladateľ Spolku pre vedeckú syntézu, 1937), podnety formalizmu vo svojich prácach nasmeroval k zexaktneniu slovenského literárnoteoretického a literárnohistorického myslenia, k definovaniu predmetu literárnej vedy a precizovaniu literárnovedných termínov a kategórií.  Podstatu prístupov ruskej formálnej školy reflektoval v duchu metodológie štrukturalizmu a historickej poetiky, ktoré vnímal ako modernú bádateľskú cestu k textovej analýze, ku skúmaniu vzťahu autora a textu a estetickej funkcie literárneho diela, k vnútroliterárnemu (slohovo-druhovému) vývinu, kde historická poetika vystupuje ako teoretický predpoklad konkretizácie literárneho textu v dobových literárnych, medziliterárnych a mimoliterárnych súvislostiach.