Morfológia rozprávky

Autorom pojmu (prevzatého z botaniky) je ruský folklorista, etnograf a literárny vedec Vladimír Propp (1895-1970), ktorý sa vo svojich výskumoch metodologicky priraďuje k záverečnej fáze ruského formalizmu. V ťažiskovej práci Morfolófgia rozprávky (Морфология сказки/Morfologija skazki, 1928) prichádza k zásadnému objavu fungovania zákonitostí, riadiacich kompozíciu rozprávkového žánru (resp. literárneho diela vo všeobecnosti) v zmysle spôsobu podania udalostí príbehu. Propp vypracoval geneticko-štrukturálny model výskumu tzv. čarodejnej rozprávky (oblasť ľudového rozprávačského folklóru), ktorý v literárnej vede (v teórii prózy) podnietil snahu o formulovanie exaktných zásad sujetovej výstavby a naratívnej štruktúry  umeleckého textu.

---

Monografia Morfológia rozprávky je systematickým rozborom žánru rozprávky, načrtávajúcim široké možnosti analýzy rozprávačského umenia vôbec. Propp zastáva názor, že v oblasti ľudovej/ folklórnej rozprávky je možné stanoviť zákonitosti textovej výstavby s rovnakou presnosťou, ako v morfológii (tvarosloví) organických literárnych útvarov.  V štúdiách K dejinám problému, Metóda a materiál, Rozprávka ako celok a ďalších reflektuje myšlienky ruských formalistov (predovšetkým V. Šklovského a B. Ejchenbauma) v oblasti textovej výstavby:  „ ... sujety (najmä sujety čarodejných rozprávok) sú navzájom veľmi úzko spríbuznené. Určiť, kde sa končí jeden s jeho variantmi a kde začína druhý, môžeme iba potom, keď rozprávky podrobíme medzisujetovému štúdiu a keď presne zafixujeme princíp výberu sujetových variantov“. [1]

Za metódu morfologického výskumu tzv. čarodejnej rozprávky V. Propp označuje medzisujetové porovnávanie týchto rozprávok, teda komparáciu podľa komponentov sujetovej- vyhodiť výstavby textu,  ich vzájomného vzťahu a vzťahu k celku. Za základ svojej metódy považuje skúmanie rozprávky podľa funkcií účinkujúcich postáv, ktoré sa v rozprávkovom žánri prekvapivo často opakujú (termínom funkcie Propp nahrádza Veselovského pojem motív). Pod funkciou rozumie čin účinkujúcej osoby, ktorá sa určuje z hľadiska jeho dôležitosti pre priebeh deja (určujúci je teda dej, nie jeho vykonávateľ – postava). Preto funkcie účinkujúcich postáv bez ohľadu na to kto a ako ich vykonáva, sú podľa Proppa stálymi a pevnými prvkami rozprávky (vyhnanie z domu, potrestanie). Naopak konanie/dej môžu byť vykonané rozličnými osobami, preto postavy považuje za prvky variabilné.  Ďalším dôležitým momentom je otázka v akom zoskupení a poradí sa tieto funkcie vyskytujú, teda sled udalostí, resp. - v nadväznosti na Šklovského[1] -  sujetové usporiadanie dejových zložiek umeleckého textu. Propp konštatuje, že poradie funkcií/motívov v rozprávke je vždy rovnaké, zároveň však upozorňuje, že uvedená zákonitosť sa týka iba folklóru. Pritom zďaleka nie všetky rozprávky obsahujú všetky funkcie, to ale vôbec neovplyvňuje zákonitosti celkového poradia ostatných zložiek. Rozprávky s rovnakými funkciami preto môžeme považovať za rozprávky jedného typu. Na základe výskumu presných štruktúrnych znakov (je známe, že Propp skúmal veľké množstvo rozprávkového textového materiálu) prichádza k záveru, že všetky čarodejné rozprávky sú podľa svojej výstavby rovnakého typu.        

Vladimír Propp skúmal rozprávky na základe „funkcií konajúcich postáv“. Vymedzuje celkovo 31 týchto funkcií (odchod, zákaz a porušenie zákazu, škodcovo vyzvedanie a získanie informácií o hrdinovi, úskok a napomáhanie, sprostredkovanie, získanie čarodejného prostriedku, premiestnenie v priestore, boj, označenie hrdinu, víťazstvo, likvidácia nedostatku, hrdinov návrat, prenasledovanie a záchrana, nepoznaný príchod, nároky nepravého hrdinu, ťažká úloha a jej riešenie, poznanie a usvedčenie, potrestanie, svadba a i.). Propp zároveň predkladá vlastnú definíciu rozprávky: „Morfologicky možno rozprávkou nazvať každý vývoj deja od škodcovstva alebo nedostatku cez prechodné funkcie k svadbe alebo k iným funkciám, využívaným ako rozuzlenie“ napr. odmena, získanie niečoho alebo odstránenie nešťastia, záchrana pred prenasledovaním a pod.“

Propp naznačil nové možnosti systemizácie zložitých metamorfóz čarodejných rozprávok, ktorá by v premenlivosti sujetov objavila tendenciu k určitému opakovaniu (rozprávkový kánon). Na základe výskumu kompozície ako všeobecného základu rozličných sujetov je podľa neho možné zostrojiť praformu čarodejnej rozprávky, ktorá je vo svojej morfologickej  podstate mýtom. Na jeho koncepcieu v teórii literatúry nadviazala napr. francúzska štrukturálna naratológia (Cl. Bremond, T. Todorov, J. Kristeva, A. Greimas).

K najvýznamnejším prácam V. Proppa patria okrem monografie Morfológia rozprávky (Morfologia skazki, 1928, 1969, slov. 1971) práce Historické korene čarodejnej rozprávky (Istoričeskije korni volšebnoj skazki, Leningrad 1946, 1986), Ruský hrdinský epos (Russkoj geroičeskij epos, 1955), Byliny I.-II. (1958).