Preklad

V tomto hesle vychádzame z toho, že ide o základný pojem vedy o preklade, translatológie. V najširšom zmysle slova je preklad ekvivalentné a kontextovo adekvátne prekódovanie informácie z jedného znakového systému do druhého. V užšom zmysle slova ide o ekvivalentné a kontextovo adekvátne prekódovanie písomnej správy z východiskového prirodzeného jazyka do písomnej správy v cieľovom jazyku.

Delenia prekladu

• Podľa R. Jakobsona (1959)

◦        intralingválny: medzi dvoma prirodzenými jazykmi (preklad v pravom zmysle slova)

◦        interlingválny: v rámci jedného jazyka (prerozprávanie)

◦        intersemiotický: medzi rôznymi znakovými  systémami (transmutácia)

 

Explikácia

Pojmový obsah daného pojmu sa aj v translatológii definuje rôzne, čo je neraz zdrojom konfúzie. Najčastejšie sa rozlišujú písomná forma prekladu, ktorá sa nazýva preklad, a ústna forma, nazývaná tlmočenie. Pre spoločné označenie oboch činností sa v slovenskom kontexte preferuje označenie translácia (porov. Gromová, 2009).

            Vzhľadom na to, že preklad je mimoriadne psychologicky, ideovo i sociálne komplexný proces, definoval a vnímal sa historicky vždy s ohľadom na konkrétne paradigmy vied, v ktorých diskurzoch figuroval väčšinou ako periférny či pomocný pojem (napr. v lingvistike či výučbe cudzích jazykov). Pohľady na preklad sa systematizovali so vznikom translatológie v 60. rokoch 20. storočia, v ktorej zakladateľskom období uvažovanie o preklade vychádzalo z kriticky prehodnotených postulátov formalistickej a štrukturalistickej lingvistiky (najmä s ohľadom na možnosť prekladu a univerzálnosť jeho problémov; porov. Snell-Hornby, 2006; Even-Zohar, 1990) a tiež z postulátov literárnej komparatistiky eklekticky prepojených s vybranými lingvistickými koncepciami (porov. Holmes, 1975 [2000]; Popovič, 1968).

            V ďalšom vývoji translatológie ako samostatnej disciplíny sa pohľady na preklad čoraz viac precizovali, no zároveň rozrôznili do celej plejády prístupov, z ktorých najzásadnejšie nadobudli paradigmatický charakter. Najvplyvnejšia vetva translatológie z 80. a 90. rokov 20. storočia, tzv. deskriptívna, vychádza z tézy, že preklad je javom cieľovej kultúry, čo v praxi znamená, že preklad je to, čo tá-ktorá kultúra chápe ako preklad. Zdôrazňovala tiež nutnosť skúmať ho ako normovanú aktivitu (porov. Toury, 2012).

            Tento prístup ďalej rozvinuli neskoršie smery výskumu v 21. storočí, z ktorých mnohé zásadným spôsobom upozornili na sociálny rozmer preklad. Reprezentanti týchto smerov (napr. A. Pym či D. Simeone) upozornili, že preklad funguje v spoločnosti, ktorá ho determinuje a na ktorú zároveň vplýva, čím otvorili do translatológie prístup diskurzom a metódom sociálnych vied (v prvom období najmä v podobe preberania konceptov tzv. kritickej sociológie P. Bourdieua či N. Luhmana). S rozvojom a zlepšovaním prístupu k moderným technológiám sa čoraz častejšie a hlbšie skúmajú aj psychologické a procesuálny aspekty prekladu (napr. metódou tzv. think aloud protokolov či eye-trackingu).

            Zásadné poznatky priniesol aj korpusový výskum prekladov, v ktorého rozvoji zohral významnú úlohu tím z Manchesterskej univerzity pod vedením Mony Bakerovej. Korpusová translatológia aplikovala metódy korpusovej lingvistiky. Podnietila vznik a systematické budovanie paralelných korpusov originálnych a prekladových textov a vďaka technickým nástrojom umožnila spracovávanie obrovského množstva textového materiálu. Podarilo sa tak dokázať, že v preklade ozaj existujú mnohé univerzálne javy (napríklad tendencia k väčšej explicitnosti).

            Už z informácií o sociologických prístupoch k skúmaniu prekladu vyplýva, že skúmanie prekladu má nielen interdisciplinárnych, ale aj interdiskurzívny charakter. Je preto historicky mimoriadne zložité určiť, či konkrétny prístup k prekladu vznikol na poli translatológie alebo sa adaptoval na základe „rozhovoru“ s inou vedou. To je prípad kulturologických prístupov k prekladu, ktoré upriamujú pozornosť na také zásadné atribúty prekladu, ako sú ideológia, patronát či (seba)obrazy kultúr (porov. Bassnett, Lefevere 1990). Zaujímavé sú v tomto kontexte aj dejiny prekladu, ktoré, samozrejme, vychádzajú z vlastnej historicity prekladu ako takého. Spôsoby výskumu tejto historickosti, to, aké jej aspekty sa berú do úvahy, sa však vyvíjali v kontakte s inými disciplínami, sprvoti literárnou históriou, komparatistikou a napokon aj s historiografiou ako takou (porov. Rundle 2012).

 

Pri pohľade na dejiny pojmu preklad, ako sa formuloval v translatológii, možno konštatovať niekoľko zásadných záverov:

• pojmový obsah tohto pojmu sa precizuje zohľadňovaním mnohých aspektov prekladu ako aktivity
• pojmový rozsah pojmu preklad sa rozširovaním zbytočne „rozrieďuje“, napr. používanie tohto pojmu v postkoloniálnej teórii

 

[Work in Progress]

 

Táto práca bola podporená Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy  č. APVV-20-0179.