Mikrodejiny prekladu

Mikrodejiny prekladu je prístup, ktorý sa zameriava skôr na podrobné štúdium prekladateľov a ich kontextov, než len na samotné preložené texty. Táto metóda umožňuje odhaliť prehliadané aspekty histórie prekladu, ako sú životy a historické úlohy prekladateľov. Poskytuje tak detailnejšie a hlbšie pochopenie úlohy prekladu v kultúrnych dejinách. Patrí medzi historiografické metódy skúmania dejín prekladu.

Tento prístup k dejinám sa formoval v talianskej historiografii 70. rokov 20. storočia (Carlo Ginzburg, Giovanni Levi a Carlo Poni), no má afinity aj k iným vtedajším programom tzv. novej histórie (ktorá, ako ukazuje Burke, 2001, nebola ani vtedy nová a jej korene siahali hlbšie do minulosti). Mikrohistória sa formovala v intelektuálnom milieu spoločne s tzv. dejinami zdola (Sharpe, 2001), dejinami každodennosti (Crew, 1989) a aj s orálnou históriou (Abrams, 2010). Spoločným menovateľom je, použijúc metaforu škály G. Leviho (2001), zaostrenie na historický detail, zdanlivo bežný a obyčajný, hlavne, no nie bezvýnimočne súvisiace s jednotlivcami, prinášanie nových zdrojov historického poznania (oralita, dialóg, minuciózne zhromažďované detaily o drobných ľuďoch, ktorí inak z dejín vypadli) a skepticizmus voči rankeovským politickým dejinám veľkých mužov (Munday, 2014).

V translatológii pojmy, koncepcie a tézy spojené s mikrodejinami po prvý raz predstavila talianska literárna vedkyňa Sergia Adamo (2006). Tá tvrdí, že výskum dejín prekladu využívajúci podnety mikrohistórie by sa mal metodologicky orientovať na historiografické metódy a zdroje, s ktorými bežne pracujú historici (najmä archív); mal by doceňovať fragmentárnosť a diskontinuitu skúmaných javov, a nie sa za každú cenu pokúšať zovšeobecňovať; mal by byť otvorený a zameraný na minulosť a jej špecifiku, nie skúmať minulosť na hľadanie odpovedí na súčasné otázky; v neposlednom rade by mal otvárať otázky o tom, ako sa dajú písať dejiny tých, ktorých z dejín bežne vynechávajú (má na mysli fenomén tzv. neviditeľnosti prekladateľa).

Zásadným príspevkom k etablovaniu metodológie (mikro)histórie vo výskume dejín prekladu sú výskumné aktivity Christophera Rundla. Tento translatológ sa venoval výskumu prekladu v dejinách talianskeho fašizmu a priamo sa pokúšal spájať odborníkov venujúcich sa dejinám prekladu vo fašistických režimoch a písať komparatívne dejiny fašistických režimov cez prizmu prekladu.[1] Tvrdí, že dejiny prekladu by translatológovia mali písať tak, aby ich dokázali a chceli čítať aj historici. Preklad podľa neho ponúka užitočný pohľad na dejiny:

"Nechcem povedať, že by sme sa [my translatológovia] nemali aspoň do istej miery pokúšať komparovať či generalizovať. Tvrdím však, že fakt prekladu nie je dostatočne široký spoločný menovateľ pre napísanie zmysluplných dejín. Komparatívne dejiny [prekladu] by mali byť postavené na špecifickejších historiografických problémoch vychádzajúcich ako z historiografie, tak z translatológie" (2012, s. 236).[2]

Konštatácia, že preklad nie je dosť široký spoločný menovateľ pre napísanie dejín, nás znova vracia na pole mikrodejín. Z pohľadu veľkých dejín sa kultúrne artefakty a procesy neraz zdajú ako mimoriadne, náhodilé (Adamo, 2006, s. 87), fragmentárne a diskontinuitné (Bednárová, 2013). Historici kultúry, literatúry a prekladu tak musia vedieť čítať „medzi riadkami“ a „v poznámkach pod čiarou“, aby z materiálu dostupného pre iné účely vytvorili nové príbehy (Pym, 1998/2014, s. 200-201). Zo špecifiky prekladu a prekladateľov ako historických fenoménov logicky vyplýva, prečo niektorí odborníci považujú výskum dejín prekladu de facto za výskum mikrodejín (kultúry).

Ako prvý metódu mikrohistórie do výskumu dejín prekladu preniesol Jeremy Munday. Ten v r. 2013 a 2014 predstavil prelomové články, v ktorých danú metódu predstavil, kontextualizoval a rámcovo aplikoval vo výskume. V staršom článku ukázal, ako je možné využiť archívne zdroje na výskum rozhodovacieho procesu prekladateľa a lepšie spoznanie prekladového procesu (Munday 2013); o rok nato v článku ukázal, ako je možné pomocou významne a menej významne sprostredkovaných mikrohistorických zdrojov (na jednej strane články, interview a autobiografia a na druhej archívy a rukopisná pozostalosť) menej významných prekladateľov menej významných diel konštruovať ich mikrodejiny ako odpoveď na príliš zovšeobecňujúce historické naratívy, ktorým dominujú významní prekladatelia a kraľuje tzv. vysoká literatúra. Varuje však, že „nové mikrohistorické naratívy v sebe skrývajú nové druhy skreslení. Tie vyplývajú z výberu a spôsobu prezentácie materiálu, z medzier v našom poznaní a tiež z využívania významne sprostredkovaných svedectiev“ (2014, s. 77).[3]Medzi ďalšie významné a často citované práce využívajúce metodológiu mikrohistórie patrí štúdie O. Paloposki (2017). Autorka ju formuluje ako odpoveď na Mundayho výzvu skúmať dejiny prekladateľov a predstavuje drobné dejiny vzťahu medzi fínskym prekladateľom a vydavateľstvom na prelome 19. a 20. storočia. S využitím listov, zmlúv a inej rukopisnej pozostalosti osvetľuje, ako v danom období pracoval prekladateľ a fungoval vzťah medzi ním a vydavateľstvom. Z metodologického hľadiska je podstatný aj text Z. Atefmehr a F. Farahzad (2021), v ktorom autorky hovoria o mikrodejinách ako vhodnom prístupe na výskum dejín prekladateľov a prinášajú aj metodické odporúčania, ako by sa malo postupovať pri výskume ich archívov a pozostalostí. Vychádzajú pritom z mikrohistoriografickej metódy stopy rozpracovanej C. Ginzburgom, podľa ktorej „malé a zdanlivo nepodstatné fakty nám umožňujú odhaliť dovtedy nepovšimnuté súvislosti“ (s. 253).[4]

V odkazovanej štúdii sa autorky vymedzujú aj voči chápaniu mikrohistórie, ako ho prezentovala S. Adamo (2006), konkrétne jej tvrdeniu, že mnohé z dovtedajších výskumov dejín prekladu (t. j. aj pred tým, než sa vo výskume dejín prekladu začali presadzovať historiografické metódy) mali už z podstaty svojej témy a záberu charakter mikrodejín. Z. Atefmehr a F. Farahzad (2021) tvrdia, že keď predtým historici prekladu skúmali prekladateľov, často to robili v záujme zviditeľnenia ich významu pre dejiny kultúry a spoločnosti. Z tohto dôvodu si za predmet výskumu vyberali najznámejších alebo najčinnejších, a tým zákonite nebrali ohľad na neznámych, marginalizovaných a obyčajnejších. Samozrejme, problematika relevancie predmetu historického výskumu je mimoriadne zásadná, avšak takéto úzke chápanie mikrohistórie prekladu nezodpovedá skutočnému stavu translatologického výskumu. V dejinách prekladu na Slovensku a v zahraničí vznikajú práce využívajúce zdroje, s ktorými bežne pracujú historici (napr. archív, pozri zborník Archívny výskum (textov) v interdisciplinárnych súvislostiach, 2021)[5], na rozdiel od veľkých dejín o veľkých udalostiach zohľadňujú menšie historické prípady (napr. časopisy, pozri Tyšš, 2017) a snažia sa doceniť a na základe zhodnotenia detailov systemizovať zásadné črty práce a života prekladateľov v určitých obdobiach (napr. Gomez; 2017; Siwek, 2023).

S ohľadom na stav teoretického rozpracovania aj reálne zastúpenie v konkrétnych výskumoch možno uzavrieť, že translatológia v súčasnosti mikrodejiny prekladu chápe dvoma spôsobmi. V širšom zmysle (ako ilustruje Adamo 2006 a mnoho reálnych výskumov) zdôrazňuje tento prístup skúmanie fenoménov bežných, prehliadaných, každodenných a z hľadiska veľkých koncepcií ťažko kategorizovateľných. Sú to napríklad fenomény ako preklad v časopisoch chápaných ako inštitúcie literárneho života (okolo ktorej sa združujú prekladatelia, redaktori, prispievatelia a pod.) a prekladatelia na určitom mieste alebo v určitom čase. V užšom zmysle (ako ilustrujú Munday 2013, 2014 a Atefmehr, Farahzad 2021) sa mikrodejiny prekladu zameriavajú špeciálne na zabudnutých jednotlivcov. Širšia perspektíva umožňuje štúdium prekladateľov ako kolektívnej skupiny (a do istej miery aj historickú profiláciu), zatiaľ čo užší prístup si vyžaduje hĺbkové skúmanie jednotlivých, menej známych prekladateľov – čím neznámejších, tým lepšie.