Štrukturálna analýza
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Strukturale Analyse (D)
Structural Analysis (En)
Štrukturálna analýza (Sk)
Explikácia pojmu
Štrukturálna analýza / Textová analýza
(pozri aj Štrukturalizmus,
Analytický model Rolanda
Barthesa vychádza z hypotézy, že v literárnych textoch, tak ako
v textoch vôbec, sa objavujú neustále sa opakujúce štruktúrne prvky, resp.
princípy textovej výstavby. Barthes
uvádza výstižný pojem narrative
langue, ktorý literatúra realizuje ako parole, ako jej konkrétnu manifestáciu.
Jeho orientácia na štrukturálnu lingvistiku de Saussura
podmienila rozlišovanie troch analytických úrovní: narácie, deja
a funkcií.
Analytická úroveň narácie
tematizuje naratologickú problematiku perspektívy,
popr. pozície rozprávania. Úroveň deja je orientovaná na aktanty, na nosičov deja. Z funkcionálnej
perspektívy je však najpodstatnejšou úroveň funkcií. Implikuje recepčný moment
a plne zodpovedá funkcionálnej analytickej
metóde, aplikovanej na kategóriu diskurzu,
teda na realizačnú štruktúru literárnych textov,
ako by to formuloval Iser.
Barthes identifikuje na sémantickej úrovni naratívne prvky. Prvky majú funkčný
význam a determinujú tak naratívny diskurz.
Naratívny prvok sa chápe ako každý
element narácie, ktorý s nejakým
iným prvkom tvorí korelát.
Jeho funkcia sa napĺňa vtedy, keď sa vzťahuje na iný naratívny segment: „ Za prvok sa od čias ruských formalistov
považuje každý segment príbehu, ktorý sa vyskytuje ako článok korelácie.“ (Barthes 1988:109)
Tu Barthes začína
diferencovať, a to podľa druhu korelačného vzťahu. Barthes vyčleňuje segmenty, ktoré korelujú na jednej úrovni,
nazýva ich funkcie, a také, ktoré
korelujú cez rôzne úrovne a nazýva ich indície. Indície sú voľne kombinovateľné,
a preto vlastne variabilné (Barthes 1988:111ff.). Naopak funkcie disponujú
logickou konzekutívnou štruktúrou a determinujú syntagmatickú kontinuitu.
Funkcie Barthes ďalej rozdeľuje podľa toho,
aké dôležité sú pre výstavbu deja na kardinálne funkcie (resp. jadrá) a katalýzy (Barthes 1988:112ff.) Kardinálne funkcie
nachádzame tam, kde sa rozhoduje medzi alternatívami. Barthes hovorí obrazne o les moments de risque (rizikových
momentoch). Môžeme si ich predstaviť aj ako rázcestia alebo križovatky.
Naproti tomu katalýzy nemajú takúto
„rozhodujúcu“ funkciu, ale na ich pozadí dej nadobúda istú dynamiku, istý
profil, ktorý však pre ďalší priebeh deja nemá rozhodujúci význam.
Keď kardináliá
(kardinálne funkcie) prirovnáme
ku križovatkám, rázcestiam, katalýzy by sa tým istým slovníkom dali prirovnať k
dopravnému značeniu. A tak, ako vodič musí dbať na dopravné značky
a prispôsobovať im charakter svojej jazdy, udržiavajú katalýzy v naratívnom texte kontakt medzi
rozprávačom a recipientom. Ich fonction phatique (kontaktná
funkcia) (Barthes 1988:114) posúva funkcionálnu analýzu naratívnych textov na
úroveň estetiky pôsobenia Iserovej proveniencie. Naratívne
elementy Barthes označuje ako indície, ak svet narácie ich prostredníctvom nadobúda
plastickosť, označujú scény, situácie alebo nositeľov deja. Indície v užšom zmysle
signalizujú city, nálady, charaktery protagonistov. Informanty, ako druhá podskupina
indícií, situujú naratívny text časopriestorovo. Indície v prvom rade
podnecujú, slovníkom teórie estetického pôsobenia povedané, čitateľskú
aktivitu. Barthes ich rozlišuje
aj podľa tohto aspektu, podľa stupňa aktivity vynaloženej na ich dekódovanie.
Aspekty čitateľskej aktivity u Barthesa
znamenajú modality syntagmatickej distribúcie segmentov naratívnych textov
a z recepčno-estetickej perspektívy pri ich analýze pôjde
o odhaľovanie predpokladov ich vnímateľnosti.
Tak funkcie, ako aj indície sú podľa Barthesa zodpovedné za formu naratívneho textu. Forma textu
znamená ich distribúciu prostredníctvom syntagiem a má silnú distorznú
tendenciu (skreslenie, skrivenie). Ide o formálny princíp dezorganizácie
segmentov naratívneho textu, ktorý spočíva v systematickom „roztrúsení“
elementov, ktoré navzájom súvisia, tvoria korelát. Toto sa deje
začleňovaním tzv. expanzií.
Tak sa medzi kardinálne funkcie
začleňujú katalýzy, medzi indície sa vsúvajú informanty
atď. Syntagmatická dimenzia naratívneho textu
sa v tomto horizontálnom usporiadaní vyznačuje skutočne vysokou
diskontinuitou. Čitateľská aktivita sa uberá smerom produkcie významu,
produkciou vertikálnej dimenzie - paradigmatickej
osi -, ktorá relativizuje, resp. eliminuje diskontinuitu
horizontálneho usporiadania syntagmy.
Syntagmatická dimenzia textu, ide tu o formálny princíp, spočíva
v sume segmentačných a distribučných javov a v lektúre sa mení
na integratívno-paradigmatickú
(porovnaj hlavne Iser 1976).
Recepčnú aktivitu si Barthes
predstavuje ako súhru jednej zložky s druhou (segmentačno-distribučnej
a integratívno-paradigmatickej):
„Čo sa na určitej úrovni rozchádza
(napríklad sekvencia), to sa väčšinou opäť spája na vyššej úrovni.“ (Barthes 1988:134)
Naratívne segmenty vlastnia schopnosť vytvárať sémantické
a logické zoskupenia – korelácie. Tieto korelácie sa podľa druhu
toho-ktorého naratívneho segmentu
dajú determinovať a kvalitatívne diferencovať. Tento integračný aspekt
pramení z modelového charakteru kolektívnej pamäte, ktorá tvorí pozadie
(pozri hlavne Iser) integračnej
aktivity vertikálnej dimenzie asociovanej syntagmy a umožňuje tak
formulovať predpoklady, akýsi „horizont
očakávania“ iných funkcií. Jedna funkcia vďaka kolektívnej pamäti
predpokladá možné prepojenie s inou alebo inými. Iser uplatňuje fenomenologický pojem protencie, ktorý vystihuje tento jav
a riadi recepciu lineárne smerom k budúcim dejom.
Iser sa výstižne vyjadril o tzv. vektoroch čitateľskej
pozornosti. V tomto vzťahu je silne aktívna distorzia, o ktorej Iser referoval ako o princípe ozvláštnenia. Iserova formulácia (vektor) je výstižná práve preto, že ide
o veličinu, ktorá udáva nielen miesto, čo by robilo text ireverzibilným,
ale aj smer, podčiarkuje dynamickosť čitateľskej aktivity vo vzťahu k
statickým bodom štruktúry textu. Zatiaľ bola reč výhradne o funkciách. I keď
môžu korelovať v oboch smeroch, netvoria podľa Barthesa reverzibilnú
zložku textu. Tento part prislúcha indíciám. Zvyšovanie pomeru indícií
v neprospech funkcií Barthesovi
avizuje modernitu textu. Štrukturalistická naratológia,
ak sa aplikuje výlučne a priamo na literárne texty, nepostihuje ich
jedinečnosť voči iným textom, ale naopak, vyznačuje štruktúry, ktoré naratívne
texty majú spoločné. Od tejto obmedzujúcej paradigmy sa Barthes neskôr odkláňa a predkladá vzorovú analýzu
v knihe S/Z. Vyvinul metódu tzv. analyse textuelle, ktorá, ako sám vraví,
je určená výhradne na analýzu poviedok. Od jeho analyse structurale sa neodlišuje apriórne, inštrumentárium novej analytickej
metódy je veľmi podobné skoršej: „Textová
analýza sa nepokúša opísať štruktúru diela [...], ale vyprodukovať mobilnú
štrukturáciu textu [...], zostať v signifikantnom rámci textu, zostať
v jeho signifikancii.“ (Barthes 1988:266-267)
Prednesené skutočnosti predznačujú ich parciálne situovanie v rámci teórie estetického pôsobenia. Vyvinutie analyse textuelle
bolo motivované potrebou typologickej determinácie textov. Chýbali
kategorizačné veličiny. Kategória hodnotenia ako jedna z nich sa promptne
spája s rozličnými stupňami otvorenosti moderného textu voči uzavretejším
klasickým. Táto kategória sa prelína s reverzibilitou či ireverzibilitou
textu, prevahou funkcií alebo indícií. Otvorenejšie texty, texty moderné,
nazýva Barthes písateľné (scriptible). Klasické texty sú naproti tomu
čitateľné (lisible).
Podľa toho, ako syntagmatická organizácia
textu riadi čitateľskú aktivitu, Barthes vyčleňuje ešte jednu kategóriu, kategóriu plurality. Pluralita textu je daná jeho principiálnou
polysémiou. Plurálny
text nepozná obmedzenia, nepozná žiaden organizačný princíp
a otvára takmer nekonečné množstvo možností jeho uchopenia. Podľa stupňa
podväzovania plurality v texte sa tento pohybuje medzi hranicami
písateľnosti a čitateľnosti.
Barthes sa pokúša zachytiť štruktúrne
vlastnosti klasických realistických textov a oddeliť ich od moderných.
Chce opísať štruktúrne podmienky spomínanej otvorenosti. V Úvode do
štrukturálnej analýzy autor opisuje dichotómiu apersonálneho a personálneho modu rozprávania
(Barthes 1988:127). Apersonálny
modus rozprávania predstavuje
takpovediac nulový či neutrálny stupeň, kde rozprávač maximálne ustupuje do
pozadia. Tento modus sa dá prekonať len jedným smerom v stupňoch
tematizácie tzv. emitenta, teda smerom k personálnemu modu. Rozprávač sa viac či menej dostáva do
popredia, a tým sa problematizuje aj spôsob sprostredkovania. Poviedka sa
tu javí ako konštrukt rozprávača. Barthes obe rozprávačské formy vníma
ako obsahové koncepty. Apersonálny
modus indikuje preňho referenčnú dimenziu a zároveň klasickú
formu písania. Personálny
modus naopak indikuje autoreferenciu a je typický pre modernú
literatúru. Klasické alebo realistické texty sú podľa Barthesa poplatné
princípu nadmernej determinácie (sur-détermination) a segmenty deja sú kauzálne funkčné,
orientované na určitý cieľ, čím predvídajú ukončenosť príbehu. Typická pre
tieto čitateľné texty je štruktúrna „triezvosť“, nevyskytuje sa nadmerné
hromadenie elementov, ktoré by nemali vopred vymedzenú funkciu. Naopak
v moderných textoch sa s týmito kontingentnými, nevysvetliteľnými
momentmi môžeme stretnúť pomerne často. Text sám nepodáva vysvetlenia,
recipient je odkázaný sám na seba, odhalenie hádanky musí hľadať niekde inde,
nie v texte. Barthes
dokonca tvrdí, že moderna radikalizuje kategóriu personálneho
rozprávača.
V tomto dichotómnom vzťahu sa dá hovoriť o pretavení rozprávača do performatívnej formy. So
spomenutým faktorom moderných textov je spojený presun od sprostredkovania
poznatkov, teda od ilustrovania javov k diskurzu, myslí sa tým skutočnosť,
že čitateľ priamo nadobúda v procese recepcie skúsenosti. Môžeme hovoriť
aj o antiiluzionistickej tendencii modernej literatúry, ktorá aktivizuje
reflexívny potenciál čitateľa. Toto má priamy dopad na organizáciu štruktúrnych
elementov, kde Barthes diagnostikuje ústup funkcionalizácie ireverzibilných
kódov (dejový a hermeneutický kód)
v prospech reverzibilných (symbolický,
sémický a referenčný kód).
Na identifikovanie rozsahu polysémie Barthes berie pod drobnohľad tzv. konotatívny systém. Ide
o spleť intratextových a intertextových odkazov, ktorých suma
predurčuje konštituovanie významu textu, tvorí teda spleť potenciálnych
významov daného textu. Čitateľ túto spleť významov identifikuje, prehľadáva
konotácie. Kategória konotácie je tak trochu voľnejšia, autor rozlišuje
len jej syntagmatickú a paradigmatickú dimenziu, ktorá prakticky zodpovedá
horizontálnej a vertikálnej organizácii korelátov skoršej teórie.
Syntagmatická dimenzia predstavuje vzťahy medzi elementmi predlohy in
praesentia.
Intertextuálne konotácie predstavujú
vzťahy segmentov textu ku kultúrno-historickým systémom. Analyse textuelle vedome
prekračuje textovú imanenciu a situuje text do kontextu modelov kultúrnych
kódov, ktoré súčasne pôsobia na konštitučnú aktivitu recipienta. Kategóriu
čitateľa Barthes vníma ako
kultúrne determinovanú veličinu, ktorá sa manifestuje prostredníctvom produkcie
významov, v tomto prípade ide o koreláty segmentov textu
a kultúrneho kódu, ktoré osve korelujú a vytvárajú logické
supraštruktúry.
Barthes sa preto pokúša o opis tohto
prepojenia textu na mimotextovú oblasť na troch rôznych úrovniach:
- spoločensky relevantné
a záväzné kultúrne kódy, na ktoré sa text vzťahuje,
- vzory vnímania
a myslenia, na ktoré sa čitateľ v priebehu lektúry vzťahuje,
- prepojenie textu
s diskurzmi, ktoré sú časopriestorovo vzdialené a ktoré vznikajú
vďaka štruktúrnym danostiam textu.
Analyse textuelle sa koncentruje
na priebeh lektúry. Podobne ako Iser, aj Barthes vychádza z hypotézy
dichotómie klasických a moderných textov. Jazykový charakter literatúry
aktivuje predstavu, že texty opakujú realitu. Barthes nechápe literárne dielo ako zrkadlenie reality, ale ako
vedomú inscenáciu rôznych realizačných kódov. Keďže Barthes text vníma ako konotatívnu konštrukciu, kroky jeho analýzy
budú opačné: rozoberanie (découpage), inventarizácia (inventaire)
a koordinácia. Pripomeňme si, že podobné analytické kroky navrhoval Iser v zmysle aplikácie
Jakobsonovho konceptu selekcie a kombinácie. Pri demontáži analytik sleduje text cez pevný
raster a rozčlení ho na signifikanty, ktoré pre neskoršiu analýzu slúžia
ako operačné polia, lexie (lexies). Pri inventarizácii sa zostaví
zoznam signifikátov a konotácií
jednotlivých lexií. Oboma krokmi sa pripravila pôda pre koordináciu, čiže
rekonštrukciu spleti vzťahov intratextových korelácií. Tým sa dosiahla
dostatočná senzibilizácia voči literárnemu textu ako umelému konštruktu.
Barthes sa svojou textovou
analýzou nevzdialil od štrukturálnej,
nevidí ich ako opozičné (Barthes 1988:266). Zatiaľ čo štrukturálna analýza si kladie za úlohu opísať
naratívny model (Barthes 1988:266), ktorý by bol záväzný a platný
a ktorý by sa dal aplikovať na všetky prozaické diela (poviedky), textová analýza je poplatná etymológii slova
„text“ a situuje ho do tkaniva ostatných textov. Julia Kristeva pomenovala tento fenomén intertextualita. Ako Barthes rozlišuje štrukturálnu
analýzu od textovej, tak
rozlišuje aj štruktúru od štrukturácie textu, čo podčiarkuje procedurálnosť
vnímania štruktúry.
Štrukturálna analýza prozaických
textov si kladie za úlohu vyabstrahovať z množstva textov ich spoločného
modelového menovateľa. Ide o radikálnu redukciu. Textová analýza
neredukuje, len opisuje. Pre teóriu estetického pôsobenia toto oscilovanie,
tento zdanlivý antagonizmus znamená podstatný „metodologický“ problém (keďže
ani Barthes, ani Iser nehovoria o metóde, používam úvodzovky). Postup pri
opise štruktúry estetického pôsobenia literárneho diela vychádza samozrejme
z predpokladu, že je táto štruktúra daná. Pri opise štrukturácie estetického
pôsobenia je východiskový sám text, resp. jeho lexie. Tu majú oba druhy analýzy
heuristickú hodnotu. Ich výsledok tvorí arzenál poznatkov buď o členení
textu na lexie a ich popretkávaní, alebo o viac-menej dvojrozmernej
štruktúre textu, ktorá by mala pomôcť pochopiť kognitívny podiel čitateľa pri
tvorbe realizátov. Od analýzy sa
prirodzene odvodzuje aj profil inštancie čitateľa, ako ho vníma teória estetického pôsobenia. Neexistuje však
jeho bližšia špecifikácia. Typológia inštancie čitateľa,
ako ju predložila Hannelore Linková
(Link 1976), predstavuje skutočne len náčrt a demonštruje vtedajší stav
výskumu literárnej recepcie. Ide o typológiu, ktorá v podstate
vychádza len z dichotómie recepčných dejín a tzv. recepčnej estetiky
(za vhodnejší považujem pojem teórie estetického pôsobenia a recepčnú
estetiku za strešný pojem pre recepčnú teóriu aplikovanú v literárnej
vede).
Estetické pôsobenie chápeme ako
funkciu štruktúry textu, a preto aj čitateľa
je možné vnímať štrukturálne, modelovo, staticky, alebo ho dokážeme opísať ako
jav, teda ako akčný fenomén.
Bibliografia
Barthes, Roland: Das semiologische Abenteuer. Frankfurt a. M.: Suhrkamp 1988
Iser, Wolfgang: Der Akt des Lesens. München: Wilhelm Fink Verlag 1976
Link, Hannelore: Rezeptionsforschung. Stuttgart 1976