Transfikčnosť

Transfikčnosť predstavuje špecifický prípad intertextuality, ktorý charakterizuje migrácia imaginárnych svetov za hranice konkrétneho diela. Pojem označuje textovú modalitu a prax, ktorá môže mať podobu cirkulácie protagonistov (napr. v Balzacovej Ľudskej komédii), existencie románových cyklov a televíznych seriálov (napr. Harry Potter, Star Trek) či pokračovania príbehov (napr. pani Bovaryovej a ďalších postáv Flaubertovho románu, Hamleta) vypĺňajúceho medzery pôvodiny (ide napr. o „dopovedanie“ príbehu a pod.). Transfikčnosť sa týka tak produkcie ako i recepcie diela.

Pôvodcom pojmu je francúzsky literárny teoretik Richard Saint-Gelais, ktorý definuje transfikčnosť ako jav, keď sa minimálne dva texty toho istého autora alebo rôznych autorov spoločne vzťahujú k tej istej fikcii, či už tým, že z nej preberajú postavy, rozširujú jej dej alebo zdieľajú fikčný svet[1] (2011, 7). Saint-Gelais má pod textom na mysli nielen literárne dielo, resp. naratívny text, ale aj iné formy umeleckého vyjadrenia, ako film, komiks alebo videohru (7). Pojmom transfikčnosť chce obsiahnuť klasickú i žánrovú literatúru (detektívku, krimi, sci-fi a i.) (2011, 9).

Saint-Gelais rozoberá pojem v knihe Fictions transfuges. La transfictionnalité et ses enjeux (2011), ktorá vyšla v čase rastúceho záujmu o problematiku fikčných svetov.[2] Koncept transfikčnosti nadväzuje na predchádzajúci výskum vzťahov medzi viacerými textami (najmä na Genettovu paratextualitu, Fitchovu „intra-intertextualitu“ a i.), no vo väčšej miere zohľadňuje fikčný rozmer týchto vzťahov (9). Transfikčnosť má blízko k tomu, čo Genette definoval v diele Palimpsestes (1982) ako hypertext, ktorý sa navrstvuje na hypotext. Avšak podľa Saint-Gelaisa každý hypertext nie je transfikčný, rovnako ako nie je hypertextuálna ani každá transfikcia. Rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že hypertextualita je založená na medzitextovej imitácii a transformácii, zatiaľ čo transfikčnosť charakterizuje migrácia prvkov diegézy (10-11). Najčastejšie ide o medzitextovú migráciu literárnych postáv, napr. Eugèna de Rastignaca, ktorý „migruje“ z románu Le père Goriot (1835; slov. Otec Goriot, 1946) do ďalších častí Balzacovej La Comédie humaine (Ľudská komédia, 1829-1850), najmä do románu La Maison de Nucingen (1837; čes. Firma Nucingen, 1926), pričom vzťah uvedených textov je transfikčný (nie hypertextuálny). Saint-Gelais vychádza vo svojich úvahách z poznatkov teórie možných svetov a fikcie, či filozofie jazyka, predovšetkým z prác Thomasa Pavela (2012) či Johna Searla (2007). Transfikčnosť tiež implikuje, že prebraté fiktívne prvky treba chápať v kontexte pôvodného diela, t. j. ich funkcia sa v neskorších transfikčných textoch nemení. Príkladom sú postavy z románu Paul et Virginie (Paul a Virginie, 1788) francúzskeho preromantického spisovateľa Bernardina de Saint-Pierra, ktorý číta Flaubertova hrdinka Emma Bovaryová. Paulov a Virginiin idylický príbeh rezonuje s Emminým rojčením a naznačuje dej románu (Saint-Gelais 2011, 23). Dielo klasickej svetovej literatúry Madame Bovary (1857; slov. Pani Bovaryová, 1963), podobne ako séria príbehov o Sherlockovi Holmesovi Arthura C. Doyla alebo román Pýcha a predsudok Jane Austenovej, podnietilo viacerých autorov a autorky k napísaniu „pokračovania“ príbehu – Mademoiselle Bovary (Slečna Bovaryová, 1991) Raymonda Jeana, La Fille d’Emma (Emmina dcéra, 2001) Clauda-Henriho Buffarda, či Mademoiselle Bovary (Slečna Bovaryová, 1991) Maxima Benoîta-Jeannina sú románovým stvárnením príbehu dcéry Emmy a Charlesa, Berthy Bovaryovej, ktorej Flaubert venoval v závere románu len tri riadky.

Uvedený príklad predstavuje podľa Sainta-Gelaisa jeden z elementárnych typov transfikčnosti, ktorým sú rozšírenia (expansions) pôvodnej fikcie z časového a diegetického hľadiska (2011, 71). Medzi ďalšie patria jej verzie (versions), resp. reinterpretácie alebo modifikácie, ktoré korigujú predchádzajúci text, resp. ponúkajú perspektívu iných postáv, ako napr. diela Madame Homais Sylvèra Monoda (1988) a Monsieur Bovary Laury Grimaldi (1991). V rámci druhého typu sa vyskytujú aj prípady „meta-transfikčnej interpretácie“ (une interprétation méta-transfictionnelle), keď transfikčnú prax sprevádza jej reflexia. Príkladom je román spisovateľky Jean Rhysovej Wide Sargasso Sea (1966; slov. Šíre Sargasové more, 1973), ktorý rozvíja príbeh šialenej Rochesterovej manželky z románu Jane Eyre (1847; slov. Jana Eyrová, 1958) Charlotte Brontëovej (Saint-Gelais 2011, 148 – 152). Tretím typom sú kríženia a pripojenia (croisements et annexions), pri ktorých je zrejmé, že určitá fikcia čerpá z viacerých pôvodných fikcií, ako napr. knihy Lorena D. Estlemana Sherlock Holmes vs Dracula (1978) alebo Dr. Jekyll and Mr. Holmes (1979). Posledným, sporným typom sú zabavenia (captures), ktoré označujú pohltenie jednej fikcie druhou (pojem „capture“ zaviedol literárny teoretik Jean Ricardou na označenie situácie, keď rozprávanie náhle degraduje predchádzajúce udalosti na úroveň reprezentácie) (Saint-Gelais 2011, 232). Saint-Gelais označuje tento jav aj Genettovým pojmom „metaleptické pokračovania“ (continuation métaleptique) (232) a ako príklad uvádza druhú časť Cervantesovho románu El ingenioso hidalgo Don Quijote de la Manche (1604, 1615; slov. Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha, 1950), v ktorej hlavné postavy stretávajú čitateľov prvej časti románu. Fikcia, ktorá takto zachytáva inú fikciu, sa tak javí o čosi reálnejšia ako zachytená fikcia.

Transfikčnosť umožňuje klásť otázky týkajúce sa okrem iného postavenia autora/autorky k textu ako aj jeho jednotlivých derivátov. Podľa Saint-Gelaisa autoritou disponuje iba pôvodný text. Pre posúdenie transfikčnosti je však relevantný aj širší kultúrny, inštitucionálny a pragmatický kontext. Pojem sa dobre etabloval predovšetkým vo frankofónnom prostredí, ale čoraz väčšmi rezonuje aj v medzinárodnom meradle (Marie-Laure Ryan, Thiago Mittermeier a i.)