Mytéma

Mytéma je základná konštitutívna jednotka mýtu, definujúca vzťahy  medzi postavami, udalosťami, témou a i. V nadväznosti na myslenie lingvistov Ferdinanda de Saussura  a Romana Jakobsona , uviedol pojem v roku 1955 francúzsky štrukturalistický antropológ Claude Lévi-Strauss (1908-2009)  v štúdii The Structural Study of Myth. Prepracovaná verzia tejto práce vyšla v roku 1958 po francúzsky ako 11. kapitola Lévi-Straussovho najvýznamnejšieho diela Anthropologie structurale, Štrukturálna antropológia, čes. Strukturální antropologie, 2006, s podtitulom La Structure des mythes, Štruktúra mýtov. Pojem mytéma sa vyvíjal spolu s metódou analýzy mýtov, ktorú Lévi-Strauss vypracoval inšpirujúc sa prácami lingvistov. Pôvodne  ju  nechcel aplikovať na rozbor literárnych textov (por. štúdiu L’analyse structurale en lingvistique et en anthropologie, 1945, Štrukturálna  analýza v lingvistike a antropológii).    

Východiskom uvažovania francúzskeho kultúrneho antropológa bolo presvedčenie, že  podstata (substancia) mýtu sa „nenachádza ani v štýle ani v spôsobe rozprávania ani v syntaxi, ale v príbehu, ktorý sa v ňom rozpráva“[1] (Lévi-Strauss 1958, 240). Jedna jediná autentická verzia mýtu preto neexistuje: všetky varianty sú prejavmi toho istého premieňajúceho sa jazyka. Mytémy ako základné konštitutívne  jednotky  mýtu treba hľadať na rovine vety, a to čo možno najkratšej. V štruktúre mýtu majú mytémy rovnaké miesto ako fonémy, morfémy a sémantémy v štruktúre jazyka: mytémy sú vo vzťahu k sémantémom tým, čím sú sémantémy vo vzťahu k morfémom a fonémom.  Mytémy však presahujú ostatné jednotky, pretože ich charakterizuje oveľa vyšší stupeň komplexnosti. Sú preto súčasťou jazyka no zároveň tvoria autonómne entity. Mýtická postava však „ani zďaleka netvorí entitu, ale je, podobne ako fonéma v Jakobsonovom poňatí,  zväzkom diferencujúcich prvkov“.[2] (162)

Pri zavádzaní konceptu vychádzal Lévi-Strauss z analýzy mýtu o Oidipovi: pomocou veľmi krátkych viet vystihol konkrétny vzťah napr. medzi subjektom a jeho funkciou ev. medzi podmetom a prísudkom ev. predmetom  (napr. Oidipus-prepichnuté chodidlá). Následne vytvoril tabuľku so štyrmi stĺpcami, ktorú prirovnal k hudobnej partitúre. Zdôraznil že na odhalenie štruktúry, harmónie a dynamiky  mýtu je potrebné čítať tabuľku zhora dolu a súčasne zľava doprava, teda synchronicky aj diachronicky. Len tak sa všetky vzťahy usúvzťažnia a „partitúra“ odhalí svoj zmysel: „naozajstné konštitutívne jednotky mýtu nie sú izolované vzťahy, ale balíky vzťahov, a preto jedine kombináciou  týchto balíkov získavajú konštitutívne jednotky signifikantnú funkciu“[3] (Lévi-Strauss 1958, 242). Skúmajúc vzťahy medzi mytémami prišiel Lévi-Strauss k záveru, že mýtus možno vysvetliť sériou binárnych opozícií: napríklad mýtus o Oidipovi je postavený na jednej strane na prehnanom význame, ktorý sa  pripisuje pokrvným vzťahom a zároveň na podcenení týchto vzťahov, na potvrdení prapôvodného pôvodu ľudstva a súčasne na popretí tohto pôvodu. Francúzsky kultúrny antropológ sa nazdával, že na takýchto protikladoch je založené celé ľudské myslenie. To však zároveň, podľa Hegelovej myšlienke o téze, antitéze a syntéze, tenduje k jednote, teda k uchopeniu významov. Mýtus tak, podľa Lévi-Straussa, pretvára nezmieriteľnú binárnu opozíciu na zmieriteľnú, čím vytvára ilúziu, že protiklad sa rozriešil.

V sedemdesiatych rokoch minulého storočia prepracoval koncept Lévi-Straussa kultúrny antropológ  Gilbert Durand,  ktorý „balíky vzťahov“ ( pacquet de relations) nahradil pomenovaním „balíky významov“ (pacquets de signification). Mytému chápal ako najmenšiu významovú jednotku mýtu, pričom ju považoval  za princíp identifikácie mýtu a zároveň za nástroj jeho interpretácie. Vo svojej štrukturálnej gramatike poukázal Durand -  venoval sa aj mytanalýze (mythanalyse) literárnych textov, napr. Stendhalovej Chartreuse de Parme, [1839],  Kartúza parmská, 1956  -  na usporiadanie mytém pozdĺž rôznych osí (umiestnenie, spájanie), podľa štruktúry (heroická, mystická a dramatická) a podľa režimov (denný, nočný).