Model aktantov
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Aktantenmodell (D)
Actantial model (En)
Explikácia pojmu
Model
umožňujúci analýzu naratívnej funkcie postáv v príbehoch, ktorý vypracoval Algirdas
Julien Greimas (1917-1992). Francúzsky semiotik litovského pôvodu nadviazal
na známu prácu ruského formalistu
Vladimíra Proppa Морфология сказки,1928,
Morfológia rozprávky, 1971, na dielo francúzskeho
teatrológa Etienna Souriaua Les Deux cent
mille situations dramatiques, 1950, Dvestotisíc dramatických situácií, a
na myslenie francúzskeho lingvistu Luciena Tesnièra, zhrnuté v Éléments de syntaxe structurale,1959,
Prvky štrukturálnej syntaxe. Východiskom Greimasovho uvažovania je presvedčenie
o zásadnej úlohe postáv v organizácii príbehov, teda v kompozícii textu.
Keďže príbeh je vždy príbehom postáv, možno predpokladať, že aj na prvý pohľad
rozdielne príbehy majú rovnakú štruktúru. Postavy sú preto aktantmi (actant), t.
j. konajúcimi silami (force agissante), ktoré sa spoločne podieľajú na kreovaní
zápletky. Proppov model, popisujúci
štruktúru ruských rozprávok a obsahujúci
tridsaťjeden funkcií konajúcich postáv so siedmimi okruhmi konania, ktorý
je detailný a komplexný, a preto nevhodný na analýzu rozsiahlejších
príbehov, Greimas zjednodušil tak, že počet funkcií významne zredukoval. Pre
každý príbeh – ten definoval ako
hľadanie (quête) resp. úsilie dosiahnuť určitý cieľ – vymedzil
šesť aktantov: subjekt, objekt, pomocník, odporca (protivník), vysielateľ (odosielateľ),
príjemca (adresát). Aktanty fungujú po dvojiciach ako opozície: subjekt versus objekt, pomocník versus odporca, odosielateľ versus príjemca, adresát. Subjekt
(sujet) má nejaký cieľ, t. j. hľadá objekt (objet). Pri dosahovaní cieľa mu pomáha
pomocník (adjuvant), proti ktorému koná opačná sila (opposant), brániaca
subjektu dosiahnuť cieľ. Zvyšné dvojice aktantov sa nachádzajú na osi
komunikácie a poznania: odosielateľ (destinateur)
rozhýbe subjekt k činu, nasmerujúc ho k predmetu hľadania resp. k určeniu
cieľa, príjemca či adresát (destinataire) je spätý s výsledkom
konania subjektu. Aktanty sa konštituujú
na troch osiach: okrem spomínanej osi komunikácie resp. poznania (axe de
communication, de savoir), je to os odhodlania niečo získať či dosiahnuť, t. j.
„chcenia“ (axe du désir, du vouloir), spájajúca subjekt s objektom. Os
schopnosti dosiahnuť vytýčený cieľ, t. j. moci (axe du pouvoir) združuje
pomocníka a protivníka.
Aktanty
alebo aktanciálne roly (funkcie) majú v štruktúre textu fixné postavenie,
určené vzťahmi: netvoria ich nevyhnutne len postavy, ale aj predmety, situácie,
udalosti, a pod. Postava (ev. udalosť,
situácia a i.) môže súčasne kumulovať viacero rolí. Subjekt je často
totožný s odosielateľom, ktorý určuje objekt-cieľ a jeho hodnotu:
inak povedané subjekt koná na základe odporúčania odosielateľa, čo môže byť
jeho vlastné presvedčenie, ambície, morálne nastavenie a i. Odosielateľ na
konci príbehu zároveň vyhodnotí úspech resp. zlyhanie subjektu pri dosiahnutí
cieľa. Pri príbehoch, odohrávajúcich sa na dlhšej časovej osi, sa objekt
hľadania toho istého sujetu môže meniť, v závislosti od časového okamihu,
v ktorom sa práve nachádza. V jednom príbehu môžeme vyabstrahovať aj
viacero modelov aktantov (napr. jedna postava v príbehu musí postupne
dosiahnuť viacero cieľov, resp. v príbehu je viacero postáv sledujúcich
rôzne ciele). Rovnako platí, že pri zložitejších príbehoch môžu jednu a tú istú funkciu obsadiť aj viaceré
postavy, predmety či udalosti.
Aktanty sa nesmú zamieňať s aktérmi
(acteurs) príbehu: tí sa môžu v štruktúre presúvať z jednej
pozície/roly na inú, teda ich miesto v štruktúre nie je fixne dané. Pre
lepšie pochopenie fungovania abstraktného modelu zavádza Greimas akýsi
medzistupeň, ktorý nazýva tematická rola (rôle thématique). Pojem označuje
sociokultúrnu kategóriu, príznačnú pre aktéra, a umožňuje tak predvídať vývin
deja (inak bude konať napríklad vzdelaná postava s vysokým morálnym
kreditom a dobrým spoločenským postavením, inak nemorálna postava ev.
postava z najnižšej spoločenskej priečky). Označenie pomáha tiež určiť druh
rolí spätých s konkrétnym žánrom: napríklad v stredovekom rytierskom
románe bude zastávať rolu subjektu rytier, objektom bude potreba hájiť záujmy
pána a ideály kresťanstva, v kriminálnom románe môže byť v roli
pomocníka vyšetrovateľ, oponentom bude páchateľ ale napríklad aj okolnosti
spáchania trestného činu a pod.
Model aktantov sa hodí predovšetkým na
analýzu príbehov postavených na výraznejšom konflikte, ako sú napríklad dobrodružné
a klasické detektívne príbehy. Možno ho aplikovať aj na rozbor realistických románov. Je však nutné zdôrazniť,
že model je len pomôckou, nástrojom na lepšie vnímanie organizácie naratívnej
štruktúry. Netreba ho preto aplikovať
mechanisticky a samoúčelne: podrobná analýza a dôkladnejšie pochopenie
organizácie štruktúry má smerovať k hlbšiemu porozumeniu významov
podčiarknutých tvarom.
Bibliografia
Brémond, Claude. 1973. Logique du récit. Paris: Seuil.
Gaudreault, Romain. 1996. « Renouvellement du modèle actantiel. » Poétique. 107, 355-368.
Greimas, Algirdas, Julien. 1966. Sémantique structurale. Paris: Larousse.
Greimas, Algirdas, Julien. 1966. « Éléments pour une théorie de l´interprétation du récit mythique. » Communication (L´Analyse structurale du récit). 8, 8: 28-59.
Greimas, Algirdas, Julien.1970. Du sens. Paris: Seuil.
Propp, Vladimir. 1971. Morfológia rozprávky. Preložila Nadežda Čepanová. Bratislava: Tatran.
Rohou, Jean. 1993. «La structure actantielle». In Etudes littéraires: méthodes et perspectives. Paris: Nathan, 96-101.
Souriau, Etienne. 1950. Les Deux cent mille situations dramatiques. Paris: Flammarion.
Tesnière, Lucien.[1959].1988. Éléments de syntaxe structurale. Deuxième édition revue et complétée. Paris: Klincksieck.