Kanonický-5-etapový model
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Fünf-Phasen-Modell (D)
Quinaire scheme (En)
Kvinárný model (Sk)
Explikácia pojmu
Pojem
kanonický model, známy aj pod označením kvinárny, teda päťetapový model,
zaviedol francúzsky literárny vedec Paul Larivaille (1932) so zámerom odhaliť
imanentnú štruktúru naratívneho textu a analyzovať spôsob konštruovania
príbehov. Vychádzal z úvah ruského formalistu Vladimíra Proppa (1895-1970)
o zákonitostiach riadiacich kompozíciu rozprávky Морфология
сказки,1928, Morfológia rozprávky,
1971, z prác francúzskeho semiotika litovského pôvodu Algirdasa Juliena
Greimasa (1917-1992), autora aktanciálneho
modelu a myslenia francúzskeho
semiotika Clauda Bremonda (1929-2021), autora
Logique du récit, 1973, Logika
príbehu, ako aj z jeho štúdie La logique
des possibles narratifs, 1966, Logika naratívnych možností.
Kanonický
model je známy svojou jednoduchosťou. Podľa Larivailla je základnou štruktúrou každého príbehu,
a ten autor definuje ako premenu (transformation) východiskového stavu na
stav konečný. Premenu iniciuje čokoľvek, čo naruší počiatočnú situáciu (napr.
príchod cudzinca, odchod dieťaťa z domu, smrť v rodine, a i.) a stane
sa spúšťačom udalostí, ktoré sa dynamicky rozvíjajú až do okamihu, keď
pôsobenie opačnej sily vyrovná narušenie a premena východiskovej situácie
sa nejakým spôsobom zavŕši. Navrhnutý model má päť etáp: východiskový stav
(état initial), rušivá sila (force perturbatrice), dynamika (dynamique),
vyrovnávacia sila (force équilibrante) a konečný stav (état final). Jadro
príbehu zodpovedá trom stredovým etapám: dochádza tu ku konfliktu
(komplikácia, rušivá sila), ktorý je spúšťačom rôznych udalostí a dejov
(dynamika) a pretrváva až do vyriešenia konfliktu, rozuzlenia zápletiek
a nastolenia rovnováhy. Nie v každom
príbehu nájdeme všetky etapy v markantnej podobe a rovnomernom vyvážení: v niektorých
príbehoch počiatočný stav prakticky absentuje resp. splýva s druhou
etapou, komplikáciou (napríklad v detektívnom príbehu, ktorý začína
objavením mŕtvoly), inde zas je počiatočný stav veľmi výrazný, t. j.
východisková etapa pretrváva pomerne dlho (napríklad Honoré de Balzac otvára svoj románový svet
detailným opisom prostredia, do ktorého situuje udalosti). V zložitejších
konštrukciách sa môže niektorá etapa, alebo aj všetky, vyskytnúť nielen duplicitne
ale dokonca aj viackrát. Kanonický model, obľúbený v období klasického štrukturalizmu, je najvhodnejší na
analýzu tradičných príbehov. Ako každý nástroj má však viaceré obmedzenia, ale ak
sa k nemu pristupuje tvorivo, ponúka
mnoho podnetov pre interpretáciu. Naznačuje to i práca Raphaëla
Baroniho (2007), ktorý pripomína, že kanonický model ako taký poukazuje
skôr na názor interpreta ako na samotnú
naratívnu štruktúru daného textu.
Bibliografia
Baroni, Raphaël. 2007. La Tension narrative. Paris: Seuil, coll. «Poétique»
Brémond, Claude. 1966. «La logique des possibles narratifs.» Communication 8 (Recherches sémiologiques : l´ analyse structurale du récit), 60-76.
Brémond, Claude. 1973. Logique du récit. Paris: Seuil.
Brémond, Claude.1980. The Logic of Narrative Possibilities. In New Literary History 11, 3:
387-411. Baltimore: The Johns Hopkins University Press.
Larivaille, Paul.1974. «L'analyse (morpho)logique du récit», Poétique, n° 19, 368-388.