Historický naratív

Historický naratív je typom faktuálneho, resp. referenčného naratívu, ktorý odkazuje ku skutočnému svetu mimo textu. Naratív označuje príbeh/rozprávanie,[1] adjektívum historický sa vzťahuje na dejiny. Aj keď nejde primárne o literárnovedný pojem, historický naratív je relevantný v kontexte úvah o vzťahu faktuálnosti a fikčnosti, pretože predstavuje najčastejší typ faktuálneho naratívu, na ktorý sa odvolávajú viacerí literárni teoretici a teoretičky (Gérard Genette, Dorrit Cohn, Lubomir Doležel).

Na prvý pohľad je rozdiel medzi dvoma typmi naratívu evidentný: historický naratív opisuje a vysvetľuje minulé javy, ktoré sa skutočne udiali, so zreteľom na hľadanie pravdy, objektívnosť a kritický odstup; fikčný naratív naopak vzniká v procese tvorivej imaginácie a tvorí ho autonómny fikčný svet, v ktorom sú všetky jeho zložky (postavy, výpovede a pod.) nezávislé od vonkajšieho sveta. Jedným z tradičných dištinkčných znakov historického naratívu je aj identita autora a rozprávača, na rozdiel od fikčného naratívu, v ktorom je rozprávač fikčnou inštanciou (Lavocat 2016, 63). Odlíšenie histórie a fikcie konštatoval už Aristoteles, keď tvrdil, že „[...] historik a básnik sa líšia od seba nie tým, že hovoria vo verši alebo v próze[...], ale sa líšia tým, že jeden rozpráva, čo sa stalo, a druhý, čo by sa mohlo stať“ (Aristoteles 2009, 24 – 25). Mimézis, ktorá je vo všeobecnosti základom fikcie, považoval Aristoteles dokonca za vyššiu formu kognície ako históriu (Schaeffer 2013, s. p.).

Vzťah histórie k literatúre (v zmysle poézie i beletrie) bol však blízky už od čias gréckeho historika Herodota, ktorý sa považuje za majstra fabulácie (Nora 2011, 6). Prípadov vzájomných výpožičiek možno nájsť v priebehu storočí viacero, napr. vplyv stredovekých veršovaných poviedok „fabliaux“ a historických románov Waltera Scotta na medievalistov, či Zolovho románového cyklu Les Rougon-Macquart (Rougonovci-Macquartovci, 1870 – 1893) na historikov 19. stor. Hranica medzi históriou a beletriou bola jasne vymedzená až koncom 19. storočia, keď sa história etablovala ako vedná disciplína (Ozouf 2011, 13 – 25; Jablonka 2014, 23 – 12; Dosse 2023, 11). V tom období boli sformulované princípy histórie ako vedy, dnes považované za tradičné, ktoré sa zakladali na dokumentovaní faktov, metodologickom prístupe a hľadaní pravdy (78). Spolu so vznikom historických časopisov, ako La Revue historique (Historická revue, 1876), spolkov, ako American Historical Association (Americká historická asociácia, 1884) a s vydaním metodologických publikácií, najmä kolektívnej práce Methods of Teaching History (Metódy vyučovania histórie, 1883) a knihy Charlesa-Victora Langoisa a Charlesa Seignobosa Introduction aux études historiques (Úvod do historických štúdií, 1898), sa história (vo Francúzsku v podobe tzv. „école méthodique“ na čele s Gabrielom Monodom) inštitucionalizovala a ostro vyhranila voči beletrii (Jablonka 2014, 75 – 77; Dosse 2023, 185). Nastolila nový, neosobný spôsob písania historických textov náučného charakteru, z ktorého sa vytratili stopy literárnej estetiky (Dosse 2022, 185). Charakter historiografie určovali v období nasledujúcich desaťročí o. i. osobnosti, ako napr. zakladatelia školy Annales vychádzajúcej z princípov štrukturalizmus a Durkheimovej sociológie historici Marc Bloch a Lucien Febvre, či priekopník sociológie literatúry Gustave Lanson. Odlúčenie historického a fikčného naratívu dosiahlo vrchol v povojnovom období (vo Francúzsku v 60. rokoch), keď sa história označovala ako „ne-udalostná“, „vedecká“ či „objektívna“[2] (Ozouf 2011, 16). Dichotómiu história/beletria však už v rovnakom čase spochybnila postštrukturalistická filozofia i literárna kritika, najmä Roland Barthes v eseji „The discourse of History“ (1967; čes. „Diskurz histórie“, 2007), v 70. rokoch americký historik Hayden White napr. v eseji „The Fiction of Factual Representation“ (1976; slov. „Fikcia faktickej reprezentácie“, 1998), ktorí poukázali na to, že každý naratív, aj ten historický, je v zásade konštrukciou. V tejto súvislosti White konštatuje, že „[h]oci sa historici a spisovatelia fikcie môžu zaujímať o rozličné druhy udalostí, aj formy ich vlastných diskurzov, aj ciele ich písania sú často tie isté. [...] techniky či stratégie, ktoré používajú pri kompozícii svojich diskurzov, možno ukázať ako vo svojej podstate totožné [...]“ (White 1998, 186). Barthes, White, historik Paul Veyne (Comment on écrit l’histoire, 1971; slov. Ako písať o dejinách, 1998), či neskôr filozof Paul Ricœur (Temps et récit I, II, III, 1983 – 1985; Čas a rozprávanie I, II, III, 2000 – 2007), obrátili pozornosť historikov a historičiek k lingvistike, naratológii, teórii textu a diskurzu, zatiaľ čo záujem literárnej teórie smeroval k debate o vzťahu medzi históriou a fikciou (Doležel 2008, 11 – 12). Tá absentovala napr. v rámci naratológie, ktorá bola až dovtedy zameraná na jediný typ naratívu, fikčný, ako priznáva Gérard Genette v eseji „Récit fictionnel, récit factuel“ (1991; „Vyprávění fikční a vyprávění faktuální“, 2007) (2007, 35). Pokúsil sa v nej aplikovať kategórie ním definované už skôr v súvislosti s fikčným naratívom (poriadok, trvanie, frekvencia, spôsob a hlas) na texty referenčného charakteru, vrátane historických (napr. na Micheletove historické dielo Histoire de la Révolution française, 1847 – 1853; čes. Francouzská revoluce, 1989). Dospel pritom k názoru, že v praxi sa nestretneme „s čistou fikcí, ani s psaním dějin tak přísným, že by se vzdalo veškerého „vytváření zápletky“ i veškerých románových postupů“ (2007, 66), ako aj k tomu, že dva typy naratívov, fikčný a faktuálny, nie sú od seba veľmi vzdialené. Genettovo uvažovanie, ktoré vychádzalo o. i . z teórie rečových aktov (J. Searle), malo byť podnetom k skúmaniu všetkých druhov naratívnych textov (nielen beletrie) s cieľom pochopiť texty fikčnej povahy.

Na oblasť fikčných naratívov výlučne v protiklade k historickým[3] (biografie, autobiografie) sa zamerala aj Dorrit Cohn v diele The Distinction of Fiction (1998; čes. Co dělá fikci fikcí, 2009) (2009, 32 – 55), pričom sa pokúsila navrhnúť základy historiografickej naratológie (140). Vo svojej analýze vydvihuje v súvislosti s historickým naratívom predovšetkým trojúrovňový model referencia/príbeh/diskurz (kým vo fikcii možno hovoriť o pseudoreferencii, „v historiografii pojem reference může a vlastně dokonce musí i nadále určovat charakter práce historiků“, 142), ďalej špecifickú naratívnu situáciu (Cohn uvádza, čo v historickom naratíve spravidla nenájdeme, napr. opisy historických udalostí očami historickej postavy, homodiegetického rozprávača a i.) a nakoniec identitu autora/autorky textu a rozprávača, ktorý je skutočnou osobou (155) (138 – 163). Cohn naznačuje špecifiká historického naratívu („nevedenie“ historika, absencia zachytenia vnútorného života postáv a i.) v konfrontácii s fikčným naratívom s historickou tematikou, t. j. s historickým románom (185 – 198).

O historickom naratíve v rámci teórie možných svetov uvažoval aj Lubomir Doležel v diele Fikce a histórie v období postmoderny (2008), pričom zdôraznil funkčné a štruktúrne rozdiely medzi fikciou a históriou na úrovni sveta: a, historické svety označil za kognitívne modely aktuálnej minulosti, resp. možné rekonštrukcie minulosti (40 – 42). V tejto súvislosti Doležel nadväzuje na postmodernú tézu o tom, že historická objektivita je len ilúziou (Le Goff 2007, 124; Ozouf 2011, 16), keď konštatuje, že „[k]aždý historický svět je subjektivní konstrukt, protože jeho autor je osoba s individuálním přesvědčením, s určitým rozsahem znalostí, s určitou ideologickou pozicí a myslící v určitém teoretickém rámci a v určité dějinné situaci. Avšak historik profesionál je připravován k tomu, aby podrobil své osobní postoje nadosobním poznávacím úkolům“ (41); b, historické svety sú na rozdiel od fikčných obmedzené na fyzicky možné svety (42); c, historické svety tvoria len konatelia, ktorí sa zúčastnili modelovanej minulej udalosti, ich charakterové rysy, akcie a pod. musia byť zrekonštruované na základe historických záznamov (43); d, rovnako ako fikčné svety, aj historické svety sú neúplné, ale medzery v nich sú epistemologické, t. j. dané hranicami ľudského poznania (44 – 46). Osobitne sa Doležel podrobne venuje postmodernej historiografii, napr. dielu Simona Schama (53 – 93).

Postmoderné spochybnenie tradičných rozdielov medzi fikčným a historickým naratívom, ku ktorému prispela nielen teória, ale i prax románopiscov a historikov (v rámci beletrie ide napr. o rozmach žánrov ako fikcia skutočnosti, imaginárne biografie a memoáre, „kontrafaktuálne história“, „historiografická metafikcia“; v rámci historiografie najmä biografia, autobiografia, memoáre, ale aj nové žánre, ako mikrohistórie, kultúrne histórie a i.) (Ozouf 11, 18; Nora 2011, 9; Boucheron 2011, 50; Doležel 2008, 54), naďalej pretrváva v rámci súčasného historiografického diskurzu (napr. v uvažovaní francúzskeho historika Ivana Jablonku). Dnes sa však na rozdiel od 20. storočia stáva aktuálnou otázka rozlíšenia faktov a fikcie, resp. fikčných a faktuálnych diskurzov, a to nielen v teórii literatúry, ale aj vo filozofii, pričom sa dotýka aj problematiky historiografie, napr. v publikáciách Fait et fiction (Fakt a fikcia, 2016), Faktuales und Fiktionales Erzählen (Faktuálne a fikčné rozprávanie, 2015), či Fictionality, factuality, and reflexivity across discourses and media (Fikčnosť, faktuálnosť a reflexívnosť v diskurzoch a médiách, 2021).