Efekt postavy

Pojem efekt postavy (fr. effet-personnage) zaviedol a definoval francúzsky literárny teoretik Vincent Jouve v diele L’Effet-personnage dans le roman (Efekt postavy v románe, 1992) ako súbor vzťahov spájajúcich čitateľstvo s aktérmi príbehu, resp. s postavami[1] (1998, 109). Jouve tým upriamil pozornosť na vnímanie postavy (v zmysle kognitívneho subjektu) z perspektívy čítajúceho subjektu, resp. recepcie.

Efekt postavy odkazuje na chápanie postavy ako kategórie literárnej analýzy, a zároveň na účinok (efekt), ktorý postava u čitateľa vyvoláva. Postavou má Jouve na mysli románovú postavu. Východiskom jeho koncepcie postavy z hľadiska recepcie boli nielen výskumy formalistov (Vladimir J. Propp, Boris V. Tomaševski, Viktor B. Šklovskij) a v 60. a 70. rokoch francúzskych štrukturalistov (Roland Barthes, Algirdas J. Greimas, Philippe Hamon), ktoré prispeli k literárnovednému uchopeniu tejto kategórie, ale aj teoretické práce týkajúce sa recepcie a čitateľa konstanzskej (kostnickej) školy (Wolfgang Iser, Hans Robert Jauss), Umberta Eca či Michela Picarda. V súvislosti s efektom postavy je relevantný Greimasov model aktantov, ktorý slúžil na analýzu naratívnej funkcie postáv v príbehu. Greimas rozlišuje šesť typov aktantov (actant) fungujúcich vo dvojiciach: subjekt (sujet) – objekt (objet), pomocník (adjuvant) – odporca (opposant), odosielateľ (destinateur) – adresát (destinaire). Okrem toho Greimas narába aj s pojmom „aktér“ (acteur) v zmysle pôvodca deja, resp. činov, ktorého nemožno stotožňovať s aktantom, a s „tematickou rolou“ (rôle thématique), odkazujúcou na psychologické či sociálno-kultúrne kategórie postáv, t. j. na ich charakter či povolanie (103). Ako pripomína Jouve, v semiotike sa pojem „postava“ nevyskytuje, nahrádzajú ho tri koncepty, ktorými sa opisuje príbeh v troch odlišných rovinách: aktér je jednotkou diskurzu, aktant odkazuje na príbeh a tematická rola označuje nejakú funkciu[2] (Jouve 2020, 100 – 104; Greimas 1970, 255 – 256). Tematických rol môže byť pritom viacero, no relevantné sú len tie, ktoré sa podieľajú na deji príbehu. Hamon ich nazýva „preferenčnými osami“ (axes préférentiels). Tie odkazujú na všeobecné témy prítomné v texte, ako pohlavie, geografický pôvod, ideológia a peniaze, cez ktoré sa postavy navonok prezentujú (Jouve 2020, 104). Jednou z možností analýzy postavy je práve semiotický prístup založený na skúmaní kombinácie aktantov a tematických rol, ktorý však Jouve nepovažuje za uspokojivý, a preto sa zaujíma o kognitívne postupy, ktorými čitateľ konštruuje význam diela (124).

Na nedostatky Greimasovho uvažovania reagoval Hamon, ktorý sa v rámci svojho semiologického prístupu k textu pokúsil o teoretické uchopenie postavy ako znaku. V tomto zmysle definoval tri kategórie postáv príbehu: referenčné postavy (personnages-référentiels), t. j. reálne (historické) postavy alebo kultúrne etablované reprezentácie (mytologické postavy), ďalej postavy-spojky (personnages-embrayeurs) vzťahujúce sa na autora alebo čitateľa, a napokon odkazujúce postavy (personnages-anaphores), ktoré anticipujú budúcnosť (napr. proroci) alebo zdôrazňujú niektoré kľúčové prvky príbehu (biografi, vyšetrovatelia, atď.). Hamon chápe postavu ako „diskontinuitné označujúce (istý počet znakov) odkazujúce na diskontinuitné označované („zmysel“ alebo „hodnotu“ postavy)“[3] (Hamon 1977, 124 – 125). Pri analýze postavy preto navrhuje skúmať pôsobenie (le faire, t. j. rolu a funkcie), bytie (l’être, t. j. meno, pomenovania a portrét) a hierarchický význam (l’importance hiérarchique, t. j. status a hodnotu) (Jouve 2020, 110).

Jouve vidí negatívum výskumov Greimasa, Barthesa[4] a Hamona v tom, že predstavujú imanentistickú koncepciu postavy, ktorá je redukovaná na súbor textových znakov, pričom čitateľ podľa neho vníma postavu aj vo vzťahu k tomu, čo je mimo textu, teda k realite (Jouve 1998, 9). Inak povedané, vychádza aj zo svojej skúsenosti. Napríklad naše poznatky o historických postavách môžu mať vplyv na to, ako čítame diela, v ktorých vystupujú na ne odkazujúce literárne postavy. Určitú úlohu pri vnímaní postavy pritom zohrala aj psychoanalýza, ktorá sa zaoberala otázkou vzťahu postavy a autora. Inšpiráciou pre Jouvov efekt postavy sú aj niektoré Freudove koncepty (napr. prime de séduction, resp. plaisir préliminaire, predslasť) (152) či Lacanove práce, vzťahujúce sa na nevedomú recepciu textov. Podľa Jouva je podstatnou otázka, akým spôsobom postavu recipuje čitateľ, a to tak na vedomej ako aj nevedomej úrovni (2020, 122). K postave preto pristupuje v zmysle skúmania efektu, teda schopnosti textu pôsobiť na čitateľa v protiklade k skúmaniu autorskej intencie (1992, 14). S tým úzko súvisí Jouvova koncepcia reálneho čitateľa.

Podľa Jouva sa postava  môže javiť ako textový inštrument (slúžiaci účelom románu), ako ilúzia osoby (vyvolávajúca afektívne reakcie čitateľa) alebo ako zámienka pre výskyt určitej scény (oslovujúcej nevedomie čitateľa). Týmto trom podobám postavy zodpovedajú podľa Jouva tri zložky/rozmery efektu postavy: 1. efekt obsadenia (fr. effet-personnel) naznačuje, že postava funguje ako bábka, čitateľ vníma jej naratívnu a hermeneutickú funkciu. Postavy sú vnímané jednak ako prostriedok hry, jednak ako prvky podieľajúce sa na „zmysle“ textu, za ktorým stojí autorská inštancia; 2. efekt osoby (fr. effet-personne) odkazuje na postavu ako osobu, ktorá je predpokladom citového vkladu čitateľa. Na postavu sa nahliada cez súbor textotvorných postupov, ktoré podnecujú referenčnú ilúziu; 3. efekt zámienky (fr. effet-prétexte) sa vzťahuje na postavu ako prostriedok nevedomej (pudovej) projekcie čitateľa v texte. Postava funguje ako alibi umožňujúce čitateľom fikčne zažívať (v realite zakázané) erotické či násilné situácie, ktoré vo všeobecnosti odkazujú na tri formy libida (sentiendi, sciendi a dominandi). Jednotlivé zložky efektu postavy odkazujú na tri typy čítania fikčných diel (kritické, afektívne a pudové), a tým aj na stratégie uplatňované v texte (presviedčanie, zvádzanie a pokúšanie). Účinok konkrétnej stratégie závisí od štruktúry diela, ale vo všeobecnosti môže priniesť v negatívnym zmysle „pasívne prijatie, odcudzenie či neurotické opakovanie fantazmatických scén“, alebo naopak v pozitívnom zmysle „intelektuálny prínos, afektívne obohatenie alebo možnosť znovu prežiť traumatické scény z raného detstva a oslobodiť sa spod ich vplyvu“[5] (111, 92).

Jouve teda vníma postavu ako výsledok interakcie medzi textom a konkrétnym čitateľom, románové dielo nadobúda význam len vďaka jeho aktívnej spolupráci. Pojem efekt postavy v istom zmysle legitimizuje fiktívnu entitu (postavu), prisudzuje jej schopnosť na nás pôsobiť aj v reálnom živote, čím reflektuje kľúčové miesto čítania a čitateľstva v súčasnom literárnoteoretickom uvažovaní o literatúre.