Prepis

Prepis v najširšom zmysle slova zahŕňa v sebe všetky tradičné formy a techniky transformácie akéhokoľvek literárneho textu, týkajúce sa jeho tematiky, kompozície, štýlu a jazykovej normy. V užšom zmysle sa pod prepisom chápe intertextuálne orientovaná tvorba nového textu, ktorá sa zakladá na kreatívnej a často aj kriticky smerovanej modifikácii pretextu. V prípade naratívnych diel sa prepis týka zložiek fikčného sveta pretextu (dej, postavy, prostredie). Doplnením alebo pozmenením charakteru a osudu postáv, časopriestorových súradníc a kľúčových udalostí deja vzniká posttext, ktorý ukazuje východiskový text v novom svetle, nastoľuje nové podmienky jeho chápania a interpretácie.

 Prepis je prípadom komplexnej intertextuality, nakoľko autor prepisu neaktualizuje iba istú časť textu, ale text ako celok, rovnako sleduje jeho tematické, jazykovo-štylistické a štruktúrno-kompozičné vlastnosti. Na permanentné udržiavanie konexií s pretextom môže použiť citáty, alúzie a parafrázy, dokonca svoju predlohu môže aj imitovať či parodovať. Všetky uvedené postupy a formy sú pre čitateľa signálmi toho, že ide o prepis (toho ktorého) konkrétneho diela. Preto sa prepis vyznačuje vysokou mierou intenzity medzitextových vzťahov a je vnímaný ako jeden z prejavov tzv. palimpsestového spôsobu písania. Pri čítaní takýchto posttextov si príjemca permanentne uvedomuje latentnú, ale nie celkom skrytú prítomnosť pretextu v pozadí, ktorý akoby „presvitá“ cez prepis.

 Z uvedeného vyplýva, že prepis rovnako zapadá do Genettovej kategórie hypertextuality ako do širokej skupiny literárnych textov „druhého stupňa“ (Genette 1997), ktoré vznikajú rozsiahlou úpravou a trvorivou rekonfiguráciou východiskového textu.  

 Hoci prepis vzniká na pozadí konkrétneho, individuálneho pretextu, autor môže doňho  zahrnúť aj reflexiu na ďalšie podobné prepisy a dokonca aj na ich komentáre. Angela Carter napísala dvojicu poviedok o Červenej Čiapočke (The Werefolf, The Company of Wolves), v ktorých kreatívne využila nielen žánrovo typické postupy hororu, ale aj niektoré konklúzie psychoanalytickej interpretácie rozprávky Bruna Bettelheima.

 Prepis je prejavom kreatívnej funkcie textu (Lotman), t. j. schopnosti istého literárneho textu motivovať, inšpirovať či priam provokovať vznik nových textov. Mytologické príbehy, príbehy z Biblie, rozprávky a klasické diela (svetovej) literatúry, vrátane populárnych naratívov sa ukazujú byť najproduktívnejšími zdrojmi prepisov. V mnohých prípadoch vedie prepis k vzniku na seba nadväzujúcich, sieťovo prepojených textov, čo sprostredkovane posilňuje serializáciu literárnych diel.

 Typológiu prepisov naratívnych diel v rámci svojej teórie fikčných svetov vypracoval Lubomír Doležel. Na označenie prepisu používa termín transdukcia, ktorý nahradzuje a absorbuje v sebe intertextualitu. (Doležel 2003, 200). Doležel vychádza z myšlienky, že literatúra je špecifickým druhom komunikácie, ktorá sa zakladá na aktivite a interakcii oboch zúčastnených strán: „Aktem psaní vytváří autor text a tím konstruuje fikční svět; v aktu čtení čtenář zpracováva text a tak fikční svět rekonstruuje.“ (Doležel 2003, 201) Písanie a čítanie chápe ako komplementárne komunikačné akty: autorom vytvorený text funguje podľa neho ako partitúra a čitateľ pri rekonštrukcii fikčného sveta sa riadi, resp. by sa mal riadiť jeho inštrukciami (tamtiež). Transdukcia je však špecifická práve v tom, že posúva dielo poza hranice tohto komunikačného aktu, kde je vystavený neobmedzenému počtu a spôsobu najrôznejších prevodov. Prototypom takejto operácie je preklad, avšak tým rozdielom, že autor prepisu nie je natoľko obmedzený extensionálnou textúrou sveta, ako prekladateľ, preto môže pôvodný svet aj radikálne pretvoriť (Doležel 2003, 202) a zaujať k nemu vlastným dielom rôzny postoj.

 Svoju typológiu demonštruje Doležel na postmodernom prepise klasických literárnych diel, je však potrebné dodať, že jej platnosť je širšia a neobmedzuje sa iba na diela tejto periódy, resp. smeru. Autori postmoderných prepisov si obyčajne prisvojujú zaujímavý príbeh, populárne postavy, alebo známe miesta (tamtiež), čo už naznačuje základné výskumné aspekty Doleželovej koncepcie. Rozlišuje tri základné typy prepisov: 1. transpozícia 2. rozšírenie 3. mutácia. V transpozícii zostáva dej relatívne nezmenený, iba sa premiestňuje do nového, odlišného prostredia alebo rozdielneho časového pásma. Vzniká tým paralelný následnícky fikčný svet (Ulrich Plenzdorf: Die neuen Leiden des jungen W.). V prípade rozšírenia ide o doplnenie niektorých latentných či nekonkretizovaných súvislostí známeho pretextu, týkajúcich sa najčastejšie osudu postáv (prehistória, pokračovanie). Vzťah prepisu k pôvodnému dielu je komplementárny (Jehan Rhys: Wide Sargasso Sea). Mutácia je najradikálnejším typom prepisu, pretože tu dochádza k zmene pôvodnej štruktúry a často aj hodnotového systému originálu, čím autor spochybňuje legitimitu klasického pretextu. Mutáciou sa tvoria polemické protisvety (J. M. Cotzee: Foe).

 Marie-Laure Ryan zdôrazňuje relevanciu Doleželovej typológie aj pre výskum transmediálne stavaných naratívov, ktoré sú rozšírené hlavne v populárnej kultúre. Ide o taký spôsob rozprávania príbehu, ktorý ráta zo zapojením a vzájomným prepojením niekoľkých médií, resp. mediálnych platforiem. Autorka rozlišuje dva základné spôsoby vzniku transmediálnych naratívnych svetov. Buď daný príbeh vďaka svojej popularite spontánne generuje veľké množstvo pokračovaní, adaptácií a fanúšikovských prepisov (filmy, animácie, divadelné predstavenia rôznych žánrov, komiksy, videohry, fan fiction – to je prípad Harry Pottera), alebo je už od začiatku koncipovaný tak, aby mohol byť vyrozprávaný skrze rôznych mediálnych platforiem (napr. Matrix) (Marie-Laure Ryan 2012, 129 – 130). Najrozšírenejším typom prepisu v oblasti transmediálneho rozprávania  je rozšírenie. Oveľa menej sa tu uplatňuje mutácia, pretože tvorba kontrafaktuálnych fikčných svetov ohrozuje integritu pôvodného príbehu. Uplatňuje sa hlavne vo fanúšikovskej kultúre, v žánri tzv. slash fiction, ktorý stavia na zmene pohlavia, sexuálnej orientácie alebo citových vzťahov protagonistov (130). Podľa autorky transpozícia nie je kompatibilná s povahou a cieľmi transmediálnych naratívov, pretože časovým či priestorovým premiestnením deja sa veľmi ľahko strácajú práve tie kvality, ktoré robia daný fikčný svet či univerzum jedinečným, zvláštnym. Keby bol dej Star Wars prenesený do sveta stredovekej fantasy, argumentuje Marie-Laure Ryan, „nikdo by ho nepovažoval za verzi Star Wars, protože je stejný jako děj nespočetných příběhů, které mluví o boji dobra se zlem“ (131).

 Porovnávanie pôvodného príbehu s jeho prepismi implikuje otázku konzistencie dotknutého fikčného sveta a v rámci toho hlavne otázku medzisvetovej identity postáv.

Marie-Laure Ryan v tejto súvislosti poznamenáva, že vzťah prepisom vytvoreného fikčného sveta k pôvodnému sa mení v závislosti od uplatnených stratégií: v prípade mutácií a transpozícií sa tieto svety čiastočne prekrývajú, v prípade rozšírenia sa integrujú do sveta originálneho príbehu, a preto sú mu veľmi podobné, dokonca môžu vykazovať aj celkom totožné rysy (Marie-Laure Ryan 2012, 132). Ak prepis znamená zároveň aj zmenu média (transmediálne rozšírenie, premiestnenie či mutácia), stáva sa tento vzťah ešte zložitejším.  Vzhľadom k rôznorodosti výrazových prostriedkov každého média totiž nemožno očakávať, aby napríklad román a film projektovali ten istý svet (133).

 Možnosť prepisu vyplýva z niektorých špecifických vlastností fikčných svetov literatúry. Predovšetkým z ich neúplnosti, neobmedzeného počtu a rôznorodosti. Literárnym textom vytvorený možný svet je neúplný v tom zmysle, že okrem jednoznačne určených faktov vždy obsahuje aj nedourčené miesta a medzery, ktoré príjemca počas čítania intuitívne doplňuje a konkretizuje, uplatňujúc pri tom rôzne spôsoby vyvodzovania. Neúplnosť je všeobecnou a nutnou vlastnosťou štruktúry fikčných svetov, jednotlivé texty sa od seba odlišujú iba počtom, rozsahom a funkciou spomenutých medzier (Doležel 2003, 171). Z tohto pohľadu možno chápať prepis ako „dotvorenú“ autorskú verziu konkretizácie nedourčených miest (pre)textu. Autor prepisu v roli čitateľa nielen rekonštruuje text, ale sa s ním v mysli ďalej „zahráva“ a stáva sa mu impulzom pre tvorbu vlastného textu, t. j. nového literárneho fikčného sveta, ktorý ten pôvodný rozširuje či modifikuje. Aj takýmto spôsobom sa znásobuje počet a variabilita fikčných svetov: čítanie prechádza do písania, nové čítanie (rereading) do prepisu (rewriting).

 Práve túto úzku, motivačnú prepojenosť tvorby a recepcie pri vzniku prepisov zdôrazňuje aj rumunský teoretik Matei Calinescu. Hovorí o tom, že „opätovné čítanie niektorých klasikov časom generuje myšlienku ich prepisu“, ktorý vlastne začína už v akte čítania, nové čítanie je totiž akousi prípravnou fázou,  „mentálnou podobou prepisu“ (Calinescu 1997, 245). Calinescu dokonca tvrdí, že každý individuálny čitateľský akt je už do istej miery prepisom textu: „(...) čitateľ prepisuje dielo vo svojej mysli na základe usmernení predtým čítaných diel.“ (tamtiež)

 Rewriting v kontexte literatúry znamená to isté, ako remake v oblasti filmu, alebo remix v oblasti hudby. Prirodzeným spôsobom existencie umeleckých diel je totiž ich transformácia, repetícia a kontaminácia, ktorá sa odohráva tak v rámci jedného média, ako aj v inter- a transmediálnych reláciách (Spaziante – Dusi 2006, Barbieri 2006). Ide tu o uplatnenie všeobecného tvorivého princípu replikácie a variácie, ktorá sa nevyčerpáva opakovaním toho istého, ale vždy prináša aj niečo nové, produkuje aj rozdiely ohľadom predošlého významu a pôvodných estetických výrazových kvalít aktualizovaného východiskového textu. Kritické a tvorivé formy prepisu preto prispievajú k obnoveniu a oživeniu literatúry (Rebei 2004).

 Prepisu (rewriting) sa podrobne venuje predovšetkým v teoretickej odbornej literatúre o postmoderne (Calinescu 1997, Moraru 2001, Hanes 2018). Rovnako sa o ňom diskutuje aj v translatológii (Shuping 2013, Asimakuloas 2020, Gentzler ed. 2017), hlavne vďaka práci André Lefeverea (1992), ktorý definoval preklad ako jeden z typov prepisu. Rewriting je dôležitým konceptom aj pre výskum kultúrnej pamäte (cultural memory studies). V tejto perspektíve sa text chápe ako relatívne stabilné, no do istej miery aj fluidné médium a prepis ako transformatívna technológia, ktorá kultúrne obsahy nielen sprostredkuje, ale ich aj adaptuje a mení (Plate – Rose 2013).