Parafráza
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Paraphrase (D)
paraphrase (En)
Explikácia pojmu
Parafráza je forma intertextového vzťahu, pri ktorej sa z pôvodného
ústneho alebo písomného jazykového
prejavu preberá do iného komunikátu v písomnej či ústnej podobe rozsahovo ľubovoľná pasáž v jazykovo
pretransformovanej podobe. Parafráza zachováva
zmysel pôvodnej výpovede, avšak jej jazyková podoba nie je – na rozdiel
od citátu – doslovná, ale sa v menšej
alebo menšej miere odlišuje od pôvodiny. Pojem sa v tomto význame používa
aj v disciplínach zaoberajúcich sa jazykom (najmä lingvistika
a masmediálne štúdiá), ako aj v knihovníctve a pri zásadách
vedeckej práce. V nich voľnejšia
parafráza vystupuje ako protiklad k striktnému citátu.
Slovo „parafráza“ sa
používa v bežnej komunikácii v dvoch významoch: „1. voľné spracovanie
cudzej (hud. [hudobnej], lit.
[literárnej]) predlohy“ a „2. voľné pretlmočenie cudzích myšlienok“ (Krátky
slovník slovenského jazyka 4 z r. 2003). V literárnovedných
slovníkoch sa tento pojem vyskytuje v presnejšie definovanej podobe, ktorá
koreluje s prvým významom vo výkladom slovníku. Podľa Slovníka literární teorie je
parafráza „umělecké dílo nebo jeho část, budovaná na základě analogie
k uměleckému dílu nebo k části uměleckého díla jiného tak, aby byla
ve větší nebo menší míře zachovaná tematická (někdy částečně i jazyková)
skladba originálu [...]“ (Macura 1984, 263). Peter Valček uvádza, že
parafráza je „typ medzitextového nadväzovania,
text komponovaný ako analógia či prerozprávania iného textu. [...] autor ňou
zaujíma estetický postoj k parafrázovanému textu či dielu. P.
[Parafráza] však môže byť pragmatickou technikou adaptácie lit. [literárnych]
diel pre javisko, pre film, alebo adaptácie náročnejších významných diel
svetovej lit. [literatúry] pre deti [...]“ (2006, 257; zvýraznenia v origináli).
Spomenuté presnejšie
definovanie vo vzťahu k výkladovému slovníku však nie je presnejším
definovaním vo vzťahu k iným literárnovedným pojmom. Macurovo
a Valčekovo vymedzenie parafrázy sa nežiaduco čiastočne prekrýva so
Genettovou koncepciou hypertextuality, najmä s imitáciou ako
jedným z dvoch základných druhov hypertextových vzťahov, pri ktorom
dochádza k napodobňovaniu hypotextu v hypertexte (pozri Genette 1982,
11 – 12; 37). K prekrytiu dochádza aj s Popovičovou koncepciou
estetickej metakomunikácie a metatextu (pozri Popovič 1978, 239 – 383) a so všeobecne zaužívaným pojmom adaptácia.
Z tohto dôvodu
sa prikláňame k používaniu literárnovedného pojmu „parafráza“ vo význame,
ktorý koreluje s druhým významom vo výkladovom slovníku. Parafráza je
jednou z foriem intertextových vzťahov, ktorá sa nezakladá – na rozdiel od
citátu – na doslovnosti, ale na zachovaní zmyslu a významu
preberanej výpovede. Podobne ako citát a ináč ako plagiát
ide o deklarovanú formu intertextového vzťahu. Prihlásenie sa
k zdroju sa uskutočňuje najčastejšie explicitným upozornením na akt preberania pred alebo po výpovedi, ktoré je
aj hranicou oddeľujúcou parafrázovaný text od zvyšku textu. Iné grafické znaky
(úvodzovky alebo ich náhrada) sa pir parafráze nevyužívajú, lebo tieto sú
znakom doslovného prevzatia. Parafráza je – na rozdiel od alúzie
a podobne ako citát – založená na komplexnosti a jednoznačnej dešifrovateľnosti pôvodu.
Hoci Genette pracuje
len s tromi presne definovanými formami intertextových vzťahov, a to
citát, plagiát, alúzia (pozri 1982, 8, pozri Intertextualita), nie je
dôvod domnievať sa, že nie sú možné aj iné formy týchto vzťahov. Súvislosť
parafrázy s intertextualitou naznačuje aj Macura: „Pokud zajímá p.
[parafráze] pouze část uměleckého díla, blíží se svou funkcií [...] citátu nebo
[...] aluzi“ (1984, 264). Je však potrebné dodať, že parafráza je založená na
jazykovom princípe synonymie, pri ktorom sa ten istý význam dá vyjadriť rôznymi
jazykovými znakmi. Len ťažko si možno predstaviť, že by sa synonymizujúca
parafráza dala použiť mimo jazykovej semiózy.
Okrem literatúry je možná aj v tých druhoch umenia, v ktorých
sa používa slovo (napr. film, divadlo, konceptuálne výtvarné umenie).
Bibliografia
GENETTE, Gérard. 1982. Palimpsestes. La littérature au second degré. Paris: Seuil.
MACURA, Václav. 1984. Parafráze. In Slovník literární teorie. 2. vydanie, ed. Štěpán Vlašín, 263 – 264. Praha: Československý spisovatel.
PARAFRÁZA. In Krátky slovník slovenského jazyka 4 z r. 2003. [online] [cit 10.01.2023]. Dostupné na:
https://slovnik.juls.savba.sk/?w=parafr%C3%A1za&s=exact&c=D449&cs=&d=kssj4&d=psp&d=ogs&d=sssj&d=orter&d=scs&d=sss&d=peciar&d=ssn&d=hssj&d=bernolak&d=noundb&d=orient&d=locutio&d=obce&d=priezviska&d=un&d=pskfr&d=pskcs&d=psken#.
POPOVIČ, Anton. 1978. Estetická metakomunikácia. In Tvorba a recepcia. Estetická komunikácia a metakomunikácia, František Miko – Anton Popovič, 239 – 383. Bratislava: Tatran.
VALČEK, Peter. Parafráza. 2006. In Slovník literárnej teórie, Peter Valček, 257. Bratislava: Literárne informačné centrum.