Montáž
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Montage (D)
Montage (En)
Explikácia pojmu
Montážou rozumie literárna veda na intertextualite založenú
techniku písania, ktorá vznikla v prvej
polovici 20. storočia. Do literárnej vedy sa termín dostal prenesením pojmu
z inžinierskeho staviteľstva a priemyselnej výroby 19. storočia ako aj z výtvarného
umenia a filmu 20. storočia na
texty literárnej moderny a avantgardy. Podstata literárnej montáže spočíva
v zámernom konštruktívnom spájaní väčšieho
množstva cudzieho, zväčša heterogénneho
jazykového materiálu, často aj
neliterárnej povahy, a v jeho kombinácii s vlastným
textom. Cieľom tejto techniky je
rozšíriť zmysel vlastného textu o nové dimenzie, ktoré ponúka cudzí
materiál. Jeho výber je založený na princíp komplementu alebo kontrastu
k vlastnému textu. Na základe metonymie sa pojmom „montáž“ označuje aj
konkrétny text ako produkt takejto textovej konštrukcie.
Slovo „montáž“ pochádza z francúzskeho slovesa „monter“ vo význame „zmontovať,
zostaviť“. Má prvotný význam „súbor
činností, pomocou ktorých sa postupne z jednotlivých častí al. dielcov
zostavuje, vytvára funkčný hotový výrobok, stavebný al. strojový celok“ (Slovník
súčasného slovenského jazyka 2015).
Vznik literárnovedného pojmu „montáž“ ovplyvnilo niekoľko faktorov. V inžinierskom
staviteľstve sa od 19. storočia presadzoval montážny stavebný postup ako hlavná
stavebná metóda. Masová priemyselná výroba uplatnila montáž ako prostriedok
normovania a štandardizácie výrobkov. Pojem prenikol aj do oblasti
vizuálnej komunikácie v súvislosti s novými reprodukčnými technikami, vrátane filmu (März
1996, 823). Toto nové médium využilo
pojem „montáž“ na označenie techniky strihu, ktorá je spolu s kamerou
jednou z jeho základných technických dispozícií.
Pojem sa začal súbežne používať aj vo výtvarnom umení na označenie trojdimenzionálnych objektov
vzniknutých spojením heterogénnych materiálov – napr. v tvorbe Michaila
Larionova, Umberta Boccioniho, Marcela Duchampa a Pabla Picassa (März 1996,
823). Ľavicovo orientovaní výtvarníci medzivojnového obdobia, najmä sovietski
umelci a berlínski dadaisti (napr. Vladimír Tatlin, Alexander Rodčenko, Raoul
Hausmann, Hannah Höch, John Heartfield) nazývali fotomontážami svoje koláže,
v ktorých využívali ústrižky fotografií na dosiahnutie politickej agitácie
a propagandy.
V literárnej vede je ťažké určiť hranicu medzi pojmami „koláž“
a „montáž“. Rôzne koncepcie ponímajú túto problematiku často až
diametrálne odlišným spôsobom. Na jednej strane stojí téza, že koláž
a montáž sú úplne samostatné kategórie. Príkladom takéhoto prístupu je
ideálna typológia Hansa-Burkharda Schlichtinga, podľa ktorej autor montáže
chápe cudzí materiál ako dokument reality, kým materiálom koláže sú umelecky
rovnocenné nájdené objekty („objets trouvés“). Montáž zachováva ruptúry medzi
jednotlivými použitými prvkami a pôsobí ako zjavná konštrukcia. Koláž
naopak stiera hranice medzi jednotlivými prvkami a pôsobí ako koherentný
celok (Schlichting 1976, 231 – 232). Podľa
Schlichtinga montáž má sklon k prezentácii a konštruktívnemu využitiu
materiálov, kým koláž využíva vlastnosti materiálov za účelom
vytvorenia samostatných kompozícií s vlastnou hodnotou (Jäger 2007,
631).
Na druhej strane stojí častejšia téza, že koláž je podmnožinou montáže.
Z tohto dôvodu sa v súčasnosti často uvádzajú oba pojmy v jednom
a tom istom hesle slovníka (napr. Žmegač 1994) alebo koláž býva ponímaná
ako súčasť terminologického poľa montáže (napr. Jäger 2007). Viktor Žmegač
nazýva montážou „postup, pri ktorom sa cudzie textové segmenty prijímajú do vlastného
textu, spájajú sa s ním, resp. sa s ním konfrontujú“ (Žmegač 1994, 286).[1]
Podľa tohto chorvátskeho germanistu je koláž krajný prípad montáže, ktorý –
podobne ako vo výtvarnom umení – obsahuje aj v literatúre „výlučne prevzaté,
z rôznych zdrojov pochádzajúce prvky“ (286).[2]
Žmegač rozlišuje „demonštratívny (otvorený, iritujúci) montážny postup“ a „integrujúci (zastretý) montážny
postup“ – „demonstratives (offenes, irritierendes) Montageverfahren“ a „integrierendes
(verdecktes) Montageverfahren“ (287). Demonštratívna montáž narúša predstavu
o organickej jednote a uzavretosti diela. Naproti tomu integrujúca montáž,
ktorá sa v literatúre vyskytovala už aj skôr – napr. v historickej
dráme Georga Büchnera Dantons Tod (1835, Dantonova smrť; 1943,
prel. Ferdinand Hoffmann, Dantonova smrť. Leonce a Lena. Woyzeck,
1963, prel. Ján Rozner) – takúto
predstavu potvrdzuje (Žmegač 1994, 287).
Montáž plní v literárnom diele rôzne funkcie: „Umožňuje pluralitu
a simultaneitu pohledů na předmět, dynamizuje statický námět a
bezprostředně postihuje proměnlivost reality. Formálně se projevuje
roztříštěním kompozice a klasického jednotného pohledu autorského vypravěče,
umožňuje však aktualizovat intelektuální rovinu díla“ (Peterka – Königsmark
1984, 235), Tieto funkcie korelujú s predstavami umelcov 20. storočia,
ktorí sa snažia zachytiť ducha modernej doby. Z tohto dôvodu považuje
estetická teória (Ernst Bloch 1935; Theodor Wiesengrund Adorno 1970; čes 1997;
Peter Bürger 1974; čes. 2015) montáž za centrálny fenomén umeleckej moderny a avantgardy (Žmegač
1984, 287 – 288).
Slovník literární teorie, ktorého tvrdenia mechanicky a neeticky (bez uvedenia zdroja)
preberá Peter Valček (2006, 235) rozlišuje dva základné významy
literárnovedného pojmu „montáž“. Montáž je „aplikace filmové techniky střihu
při kompozici literárního díla; syžetový postup, založený na spojování časově,
prostorově a kauzálně nesouvislých scén v jeden celek.“ Tento postup „využívá
rozmanitých, zejména neliterárních žánrů [...]“. V druhom význame je
montáž „literární žánr, zejména dramatický, založený na popsaném
kompozičně-syžetovém postupu“ (Peterka – Königsmark 1984, 235). Tieto staršie tvrdenia
českej literárnej vedy nezodpovedajú najnovšiemu stavu výskumu problematiky,
pretože vyššie opísaný kompozičný postup sa dnes označuje pojmom „pásmová
kompozícia“ (Hodrová a kol. 2001, 408 – 431).
Josef Peterka a Václav Königsmark vymedzujú montáž ako sujetový
postup, resp. žáner, ktorý je typický hlavne pre drámu. Toto však nezodpovedá
literárnej praxi 20. a 21. storočia, pretože montáž ako technika písania založená na intertextualite sa využíva pomerne
často vo všetkých troch literárnych druhoch – v nesujetovej lyrike,
rovnako aj v sujetových literárnych druhoch (epika a dráma).
Pokiaľ ide o lyriku, Peterka a Königsmark (1984, 235)
a v závislosti od nich aj Valček (2006, 235) nesprávne uvádzajú, že
v poézii prvý raz použil montáž Guillaume Apollinaire v diele Pásmo.
Francúzsky básnik svojou prelomovou básňou Zone (Pásmo, 1961,
prel. Vladimír Reisel) otvoril nielen svoju básnickú zbierku Alcools (1913,
Alkoholy), ale stal sa aj zakladateľom nového lyrického žánru, ktorý dostal
v slovenčine pomenovanie podľa
názvu prekladu tejto básne. Pre Apollinairovu báseň i žáner je príznačné „zdôrazňovanie
básnickej obraznosti a voľné radenie zdanlivo nesúvislých tematických celkov“
(Žilka 1987, 255). Tieto celky sú však vlastným textom autora, a nie
citátmi, takže nejde o montáž. Vhodné príklady na uplatnenie montáže
v lyrickom texte nájdeme v dadaistickej zbierke Richarda Huelsenbecka
Phantastische Gebete (1916, Fantastické modlitby), Apollinairovej neskoršej
zbierke Calligrammes (1918; Kaligramy, 2019, prel. Petr. Šrůta),
ako aj v tvorbeT. S. Elliota, Gottfrieda Benna a v „spotrebnej
lyrike“ („Gebrauchslyrik“) Ericha Kästnera (Žmegač 1984, 289). V súčasnej
slovenskej poézii sa montážou inšpirujú najmä predstavitelia „experimentálno-dekonštruktívnej
poézie“ (Šrank 2013, 380 – 433) – napríklad Peter Macsovszky, Peter Šulej,
Martin Solotruk, Michal Habaj a Nóra Ružičková.
Typickými príkladmi uplatnenia montáže v epike medzivojnového
obdobia sú romány z veľkomestského prostredia, ktorých autori experimentovali
s cudzím jazykovým materiálom, často spotrebnej povahy (napr. plagáty,
novinová reklama, inzeráty, predpovede počasia, štatistiky, texty piesní).
Patria k nim romány Jamesa Joycea Ulysses
(1922; Ulyssesm 1993, prel. Jozef Kot) a Alfreda Döblina Berlin
Alexanderplatz (1929; Berlín – Alexandrovo námestie, 1965, prel.
Ľudmila Rampáková). Románová trilógia Johna Dos Passosa U.S.A. (1930 –
1936) sa snaží pomocou montáže zachytiť rozmanitosť života v Spojených štátov
medzivojnového obdobia. Inú povahu má
satirický román - antiutópia Karla Čapka Válka s Mloky (1935/1936,
Vojna s mlokmi, 1955, prel. Gabriel Rapoš), do ktorého autor
zakomponoval vlastné fiktívne citáty za účelom dosiahnutia dokumentárnej ilúzie.
V slovenskej medzivojnovej próze pracoval s montážou Peter
Jilemnický, ktorý bol ovplyvnený vlastnou životnou, žurnalistickou
a literárnou skúsenosťou so Sovietskym zväzom.
S montážou sa stretávame aj v próze po roku 1945, ktorá
nadviazala na výdobytky literárnej moderny a avantgardy. Napríklad v
románe Tauben im Gras (1951, Holuby v tráve), prvej časti voľnej
„Trilógie stroskotania“ („Trilogie des Scheiterns“, Tři romány. Holuby
v trávě. Skleník. Smrt v Římě, 2008, prel. Petr Dvořáček, Jana
Zoubková a Rudolf Toman), zachytil Wolfgang Koeppen pomocou simultánnej
pásmovej kompozície a techniky montáže neprehľadnosť bezprostredného
povojnového života v bavorskej metropole patriacej do americkej okupačnej
zóny. S montážou rád pracoval švajčiarsky prozaik, vyštudovaný architekt
Max Frisch. V románe Homo faber. Ein Bericht (1957; Homo faber.
Správa, 1989, prel. Vincent Šabík) autor stvárnil
kontrast racionalisticko-technokratického a iracionálno-mýtického
prístupu k svetu pomocou „montáže
mýtov“ („Mythenmontage“). Tragická konštelácia rodinných vzťahov odkazuje na
niekoľko antických látok (Jambor 2022, 5), Nejde tu však o citácie
z diel antických autorov, ale o početné alúzie na mytologické
postavy. Naproti tomu do diela Der Mensch erscheint im Holozän. Eine
Erzählng (1979; Člověk se objevuje v holocénu, 1994, prel.
Ivana Vízdalová) Frisch funkčne zakomponoval rôzne autentické pasáže a
reprodukcie z odborných prác z oblasti geológie a paleontológie,
ako aj fiktívne rukopisné poznámky protagonistu textu. V slovenskej
literatúre po roku 1945 sa s montážou stretávame napríklad v tvorbe Dominika
Tatarku a Pavla Hrúza.
Technika montáže je častá aj
v medzivojnovej dráme. Súvisí to so vznikom nearistotelovského epického
divadla (Bertolt Brecht, Erwin Piscator), ktoré pracuje s „efektom scudzenia“
(„Verfremdungseffekt“). Jeho vhodným prostriedkom môže byť montáž, pretože
cudzí citátový text má schopnosť vybudovať u čitateľa a diváka racionálny
odstup zabraňujúci emocionálnemu vciťovaniu sa do deja. Brecht využíval na
tento účel okrem iného songy a plagáty, Erwin Piscator aj filmovú
projekciu alebo simultánne javisko. V 60.
rokoch 20. storočia uplatnilo techniku montáže najmä dokumentárne divadlo (Rolf
Hochhuth, Heinar Kipphardt, Peter Weiss)
využívajúce citácie z dobových dokumentov ako prostriedok vyrovnávania sa
s tienistými stránkami dejín, najmä s obdobím nemeckého národného
socializmu. Od 80. rokov až po súčasnosť rezonuje montáž v postdramatickom
divadle, internacionálnej tendencii, ktorú dôkladne charakterizoval nemecký
teatrológ Hans-Thies Lehmann v rovnomennej monografii (1999; slov. preklad
2007). Postdramatické divadlo zdôrazňuje
– podobne ako dokumentárne divadlo – spoločenskú funkciu drámy a divadla, koncentruje sa však najmä na aktuálne
sociálne problémy.. Odkláňa sa od tradičného chápania dramatického textu ako
uzavretého celku, s ktorým pracuje režisér pri divadelnej realizácii. Text
postdramatického divadla sa konštituuje často až v procese praktickej
práce inscenačného tímu. Táto tendencia
reaguje na impulzy súčasných elektronických médií a cituje z jej
zdrojov.
[1] „Verfahren [...], fremde Textsegmente in einen
eigenen Text aufzunehmen, sie mit eigenem zu verbinden bzw. zu konfrontieren.“
[2] „ausschließlich entlehnte, aus verschiedenen Quellen stammende Elemente“
Bibliografia
Adorno, Theodor Wiesengrund. 1970. Ästhetische Theorie. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Adorno, Theodor Wiesengrund. 1997. Estetická teorie. Preložil Dušan Prokop. Praha: Panglos.
Bloch, Ernst. 1935. Erbschaft dieser Zeit. Zürich.
Bürger, Peter: 1974. Theorie der Avantgarde. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Bürger, Peter. 2015. Teorie avantgardy. Stárnutí moderny. Stati o výtvarném umění. Preložili Václav Magid, Tomáš Dimter a Martin Pokorný. Praha: Akademie výtvarných umění v Praze.
Hodrová, Daniela a kol. 2001. ... na okraji chaosu... Poetika literárního díla 20. století. Praha: Torst.
Jäger, Georg. 2007. „Montage.“ In Reallexikon der deutschen Literaturwissenschaft. Bd. 2, H – O, eds. Harald Fricke et al., 631 – 633. Berlin – New York: de Gruyter.
Jambor, Ján. 2022. „Niekoľko poznámok o rodine v novšej švajčiarskej próze.“ Verzia 3, 4: 3 – 10.
Lehmann, Hans-Thies. 1999. Postdramatisches Theater. Frankfurt am Main: Verlag der Autoren.
Lehmann, Hans-Thies. 2007. Postdramatické divadlo. Preložili Anna Grusková a Elena Diamantová. Bratislava: Divadelný ústav.
März, Roland. 1996. „Montage.“ In Lexikon der Kunst. Neubearbeitung.. Bd. 4. Kony – Mosa, eds. Harald Olbrich – Christiane Henckel, 823. München: Deutcher Taschenbuchverlag.
Montáž. 2015. In Slovník súčasného slovenského jazyka A – G, H – L, M – N, O - Pn z r. 2006, 2011, 2015, 2021. [cit 08.02.2024] Dostupné na: https://slovnik.juls.savba.sk/?w=mont%C3%A1%C5%BE&s=exact&c=H962&cs=&d=kssj4&d=psp&d=ogs&d=sssj&d=orter&d=
scs&d=sss&d=peciar&d=ssn&d=hssj&d=bernolak&d=noundb&d=orient&d=locutio&d=
obce&d=priezviska&d=un&d=pskfr&d=pskcs&d=psken#.
Schlichting. Hans-Burkhard. 1976. „Historische Avantgarde und Gegenwartsliteratur. Zu Peter Bürgers Theorie der nachavantgardistischen Moderne.“ In Theorie der Avantgarde. Antworten auf Peter Bürgers Bestimmung von Kunst und bürgerlicher Gesellschaft, ed.
W. Martin Lüdke, 209 – 251. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Šrank, Jaroslav. 2013. Individualizovaná literatúra. Slovenská poézia konca 20. a začiatku 21. storočia z perspektívy nastupujúcich autorov. Bratislava: Vydavateľstvo Cathedra.
Valček, Peter. 2006. Slovník literárnej teórie. A – Ž. Bratislava: Literárne informačné centrum.
Žilka, Tibor. 1987. „Pásmo.“ In Poetický slovník. 2., doplnené vyd., Tibor Žilka 1987, 255 – 256. Bratislava: Tatran
Žmegač, Viktor. 1994. „Montage/Collage.“ In Moderne Literatur in Grundbegriffen, eds. Dieter Borchmeyer – Viktor Žmegač, 286 – 291. 2., novospracované vyd. Tübingen: Max Niemeyer.