Cross-reading
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Cross-reading (D)
Cross-reading (En)
Explikácia pojmu
Cross-reading je na intertextualite založená technika písania
pochádzajúca z anglickej literatúry 18. storočia, ktorej východiskom
je nekonvenčný spôsob čítaní novín. Čitateľ
nepostupuje pri čítaní riadkov vertikálne v rámci jedného stĺpca, ale
horizontálne naprieč stĺpcami textu (textov). Cieľom dekompozície
a rekombinácie jazykového materiálu je deštruovať pôvodný a dosiahnuť
nový zmysel, vyznačujúci sa humorom, satirou, paradoxom či absurditou. Na základe metonymie sa pojmom „cross-reading“
označuje aj konkrétny text ako produkt takejto textovej recyklácie.
Pojem vznikol
spojením anglických slov „cross“ a „reading“, ktoré možno preložiť označením „
priečne čítanie“. Predpokladá sa, že cross-reading bola pôvodne vtipná
spoločenská hra, ktorá mala len čiastočne literárny charakter (Döhl 2000, 91). Pochádza z Anglicka 18. storočia, keď sa
novinový denník stal centrálnym orgánom mediálnej verejnosti a využívala
sa už nová technika stĺpcovej sadzby (Möller 2023, 31 – 32), Do písomnej publikovanej
podoby ako samostatnú literárnu techniku
uviedol cross-reading škótsky obchodník s vínom a diplomat Caleb
Whitefoord, ktorý pod príslovečným pseudonymom „Papyrius Cursor“ („Papyrusový
bežec“, „Papyrusový posol“) – odkazujúcim na
starorímskeho politika menom Lucius Papirius Cursor – uverejnil v rokoch
1766 a 1770 v londýnskom denníku Public Advertiser prvé ukážky svojej
novinovej recyklácie. V krátkych sprievodných paratextoch vysvetlil
techniku dekompozície a rekombinácie cudzieho heterogénneho jazykového
materiálu. Jej cieľom je zábava založená na komickom prekvapivom efekte.
Whitefoord definuje samého seba len ako
zberateľa nájdeného materiálu a podsúva autorstvo slepej náhode, sadzačovi,
tlačiarovi, či dokonca samotnému jazykovému materiálu alebo novinovému papieru. Toto humorné gesto slúži súčasne ako obrana proti cenzúre
a prípadným negatívnym následkom recepcie. Efekt Whitefoordovho
experimentálneho postupu však opačný. Keďže cross-reading disponuje výrazným
imitačným potenciálom a hravosťou, koncom 18. storočia si ho obľúbila anglická šľachta a vzdelané
meštianstvo (Möller 2023, 32 – 34).
Na Whitefoorda, ktorý
vlastne urobil z priečneho čítania priečne písanie („cross-writing“), nadviazal nemecký spisovateľ, matematik, fyzik
a prírodovedec Georg Christoph Lichtenberg, ktorý navštívil v rokoch
1774/75 druhý raz Anglicko. Produktívny postup inšpiroval tohto zakladateľa
nemeckého aforizmu k recyklácii domácej tlače, Príslušné texty vyšli
posmrtne pod názvom Nachahmung der englischen Cross-Readings (Napodobnenie
anglických cross-readingov) ako súčasť knižného vydania jeho Vermischte
Schriften (Miscelaneá, 1844). U Lichtenberga možno identifikovať dva
varianty cross-readingu. Na jednej strane stoja texty, ktoré sú produktom
náhodnej mechanickej kombinácie bez zjavného autorského zásahu do výberu citátov.
Pôsobia autentickejšie a majú otvorenejšiu formu. Na druhej strane stoja
texty s uzavretejšou formou a prepracovanou, často kritickou pointou.
Lichtenberg tu zrejme tvorivo zasahoval do výberu citátov a upravoval ich
(Möller 2023, 35 – 37).
Na rozdiel od centa,
ktoré sa ako technika písania vyznačuje cieleným výberom citátov zo známych
literárnych diel, je pre cross-reading typický zväčša náhodou, resp.
typografiou textu determinovaný výber citátov zo žurnalistických textov. Formálne
sú centá rozsiahle útvary, kým cross-reading pozostáva spravidla z dvoch
kratších navzájom tesne spojených
citátov. S výnimkou Lichtenberga si cross-reading nevytvoril vlastnú
literárnu tradíciu (Döhl 2000, 91). Literárna teória zaraďuje tento jav do terminologického
kontextu s technikami písania založenými na intertextualite, ktoré vznikli
v 20. storočí, ako sú montáž, koláž
a cut-up (Jäger 2007, 631 – 632). Cross-reading je považovaný za
„protomoderný alebo protopostmoderný model postupu kreatívnej produkcie
z ducha recepcie a čítania“ – „protomodernes oder protopostmodernes
Verfahrensmodell der kreativen Produktion aus dem Geist der Rezeption und der
Lektüre“ (Möller 2023, 37). Možno ho označiť za predchodcu koláže a montáže,
ktoré sa naplno rozvinuli v literatúre prvej polovice 20. storočia. Programovo sa k nemu hlásia americkí a
nemeckí autori druhej polovice 20. storočia využívajúci techniku cut-up. K etablovaniu
pojmu v literatúre a literárnej vede nemeckej jazykovej oblasti výrazne prispela knižná publikácia autora
experimentálnej literatúry a literárneho vedca Karla Rihu (1971).
Bibliografia
Döhl. Reinhard 2000. „Cross-reading.“ In Metzler Literatur Lexikon. Begriffe und Definitionen. 2., prepracované vyd., eds. Günther Schweikle – Irmgard Schweikle, 91. Stuttgart: Metzler.
Möller, Reinhard M. 2023. „Crossreading, Crosswriting, Makulatur-Lektüre. Poetiken des recycelten Schriftträgers bei Whitefoord, Lichtenberg und Jean Paul". In Ressource ,Schriftträger'. Materielle Praktiken der Literatur zwischen Verschwendung und Nachhaltigkeit, eds. Martin Bartelmus – Yashar Mohagheghi – Sergej Rickenbacher, 31 – 46. Bielefeld: transcript.
Jäger, Georg. 2007. „Montage.“ In Reallexikon der deutschen Literaturwissenschaft. Bd. 2, H – O, eds. Harald Fricke et al., 631 – 633. Berlin – New York: de Gruyter.
Riha, Karl. 1971. . Cross-Reading und Cross-Talking. Zitat-Collagen als poetische und satirische Technik u. a. bei Georg Christoph Lichtenberg. Stuttgart: Metzler.