Alúzia
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Allusion (D)
Allusion (En)
Explikácia pojmu
Alúzia je narážka na komunikát v písomnej či ústnej podobe alebo na
objektívnu skutočnosť okolitého sveta, ktorá sa vyskytuje zväčša v inom
písomnom alebo ústnom jazykovom prejave a je zrozumiteľná len na základe kontextových
znalosti (poznanie východiskového komunikátu alebo vedomosť o predmetnej
realite). V literárnom texte je alúzia najčastejšie formou medzitextového nadväzovania,
pri ktorej sa v rámci jedného textu na konkrétnom mieste odkazuje na iný
text alebo jeho časť. Na rozdiel od iných foriem intertextových vzťahov (pozri Intertextualita)
ako citát či plagiát, ktoré sa vyznačujú priamym prevzatím
pôvodnej výpovede, je alúzia ťažšie identifikovateľná a dešifrovateľná,
lebo sa zakladá na nepriamom odkazovaní. S pojmom alúzia sa stretávame aj v lingvistike
a vo vedách o umení. Alúzia sa nemusí prejaviť len v rámci jednej
semiotickej sústavy. Pri intermedialite sa môže napr. v literárnom diele
vyskytnúť alúzia na hudobné dielo či
film. Naopak sa môže napr. vo výtvarnom umení použiť alúzia na literárny text.
Slovo „alúzia“
pochádza z latinské „allusio“ vo význame „žart“. V dnešnom zmysle je toto
substantívum doložené až v 6. storočí n. l. u Cassiodora (pozri Stenzel 2007, 94). Je
odvodené od latinského slovesa „alludere“ vo význame „hrať sa, žartovať“ (pozri
Macura 1984, 18: Žilka 1987, 384). Súvislosť s hraním (po nemecky
„spielen“) rezonuje aj v nemeckom substantíve „Anspielung“, ktoré je
kalkom latinského deverbatíva „allusio“ a používa sa od 17. a 18. storočia ako jeho ekvivalent
(pozri Stenzel 2007, 94). V rovnakom období je doložené aj slovenské synonymum prevzatého slova „alúzia“ – substantívum „narážka“ (pozri
Historický slovník slovenského jazyka 1991 –
2008) s významom „nepriame
cielené spomenutie niečoho, skrytá zmienka o niečom“ (Slovník súčasného
slovenského jazyka 2015).
Alúziu
v aludujúcom texte signalizujú prvky, ktoré stoja k aludovanému textu
vo vzťahu kontiguity alebo vo vzťahu analógie (pozri Stenzel 2007, 93). Alúzia
teda súvisí s pôvodným textom vecne alebo významovo (kontiguita), resp. ho
nejakým spôsobom pripomína (analógia). „Jej základnou vlastnosťou je
sprostredkovaný prenos informácií a plní podobnú funkciu ako básnický
obraz (tróp)“ (Žilka 1987, 384). Na rozdiel od metonymie, trópu, ktorého
základnou vlastnosťou je práve kontiguita, a metafory, trópu, ktorý sa
zakladá na similarite (analógii), však nejde o pomenovanie založené na
posúvaní alebo prenášaní významu, t. j. o sémantickú kategóriu, ale
o princíp odkazovania na textovej alebo kontextovej úrovni.
Podľa Gérarda Genetta
je alúzia najmenej explicitnou a najmenej doslovnou z trojici ním vymedzených foriem
intertextových vzťahov – citát, plagiát, alúzia (pozri 1982, 8; Intertextualita).
Na rozdiel od citátu sa alúzia nevyznačuje mechanickým priamym prevzatím
pôvodnej výpovede. Jej nepriamosť sa
prejavuje v zamlčiavaní pôvodu a chýbajúcom vyznačení
prevzatej výpovede (pozri Stenzel 2007, 97). Toto ju ešte viac odlišuje od
citátu a paradoxne čiastočne spája s plagiátom.
Z hľadiska textu
rozlišuje Tibor Žilka tri druhy alúzie: 1. vnútrotextovú alúziu, „ktorá sa
zakladá na skrytom nadväzovaní dvoch alebo viacerých častí (prvkov) textu
v rámci jedného textu“ (1985, 384), 2. medzitextovú alúziu, ktorá „sa
zakladá na priamej nadväznosti dvoch textov“, 3. mimotextovú alúziu, ktorá
„odkazuje na súčasnosť, na súveké spoločenské pomery. Vyniká aktuálnosťou
a charakterizuje ju silná väzba na mimotextovú skutočnosť“ (385). Prvé dva
druhy alúzie možno označiť spoločným pojmom „textová alúzia“. V závislosti
od druhu textu, na ktorý sa v aludujúcom texte odkazuje, možno textovú
alúziu rozdeliť na literárnu a neliterárnu alúziu. Podľa stupňa zložitosti
a nepriamosti rozlišuje Jürgen Stenzel dva typy alúzie. Jednoduché alúzie
(„einfache Anspielungen“) sú zrozumiteľné, akonáhle sa u čitateľa dostaví
asociácia so skutočnosťou, na ktorú sa naráža. Majú blízko k metonymii,
antonomázii, perifráze, eufemizmu či jednoduchej neúplnej zmienke. Komplexné
alúzie („komplexe Anspielungen“) disponujú dodatočným významovým potenciálom,
ktorý je výsledkom splynutia (a teda aktualizácie) narážajúceho textu
s textom narážaným. Štruktúrne sú príbuzné s metaforou (pozri 2007, 93),
Ako osobitný druh
alúzie možno vyčleniť aluzívne slovné hry („allusive Wortspiele“), ktoré sú
časté v súčasných masovokomunikačných prostriedkoch, populárnej kultúre
a reklame. Originálnym spôsobom využívajú všeobecne známe jazykové
vyjadrenie (napr. príslovie, zvrat, názov alebo citát z diela, názov
firmy) za účelom pobavenia a ľahkej zapamätateľnosti (pozri Stenzel 2007,
94).
Alúzia ako forma
intertextového vzťahu je prejavom autorovho vzťahu k literárnej tradícii.
Je typickým prostriedkom tzv. vzdelaného autora („poeta doctus“), akým napr.
bol Wolfram von Eschenbach, Dante, John Milton, Johann Wolfgang Goethe, James
Joyce, Thomas Mann či Jorge Luis Borges (pozri Stenzel 2007, 95). Bohatý výskyt
alúzií v texte sa označuje pojmom „aluzívnosť výrazu“ (pozri Žilka 2011,
133). Alúzia predpokladá istý stupeň literárneho vzdelania čitateľa. Jej
komunikačná hodnota „je závislá od príjemcu, lebo priamo nevyslovenú, ba
niekedy aj ťažšie dešifrovateľnú informáciu nie každý percipient dokáže
pochopiť a spracovať“ (Žilka 1995, 64).
Jav označovaný pojmom „alúzia“ je starší ako pojem samotný. Jeho predchodcami sú napr. starogrécke pojmy „synémphasis“ (náznak), „hypónoia“ (podozrenie) alebo „ainigma“ (rečový prejav v podobe hádanky, záhadná reč) (pozri Stenzel 2007, 94). Alúzia je typickým prvkom epoch, v ktorých dominovalo „imitatio veterum“ (napodobňovanie starších vzorových autorov) – od antiky až po koniec baroka (pozri Intertextualita). V 18. a 19. storočí sa použitie a pochopenie alúzií stáva znakom literárneho vzdelania najmä meštianskej vrstvy. V literárnej moderne je alúzia prejavom zachovávania a odmietania literárnej tradície (pozri Stenzel 2007, 95).
Vznik teórie intertextuality v 60. rokoch 20. storočia a literárna postmoderna viedli literárnu vedu k hlbšiemu záujmu o alúzia. K dovtedajšiemu tradičnému materiálovému výskumu zameranému na výklad alúzií v komentovaných vydaniach diel sa pridružil literárnoteoretický záujem o alúziu. V českej literárnej vede sa alúzii bližšie venoval Jiří Homoláč v samostatnej štúdii (1989), ktorú v prepracovanej podobe zapracoval do samostatnej kapitoly monografie (1996, 58 – 71) a teoretické úvahy následne aplikoval aj na básnickú tvorbu Františka Hrubína, Karela Hynka Máchu a Miroslava Holuba. V slovenskej literárnej vede sa alúziou opakovane zaoberal Tibor Žilka, najpodrobnejšie v kapitole monografie (1995, 64 – 77 ), v ktorej pracuje s textami rôznych autorov (napr. William Shakespeare, Jaroslav Hašek, Lion Feuchtwanger, Peter Karvaš). Český a slovenský teoretik tvorivo nadviazali na výskum alúzie z iného ako domáceho prostredia, napr. Konrad Górski (1972), Ferenc Mérei (1975), Ziva Ben-Porat (1976, 1988), Carmela Perri (1978), Udo J. Hebel (1991).
Bibliografia
Genette, Gérard. 1982. Palimpsestes. La littérature au second degré. Paris: Seuil.