Románové cykly

Ekvivalent pojmu v iných jazykoch

Romanzyklen (D)
Novel cycles (En)

Explikácia pojmu

Pomenovanie označuje romány s viacerými dielmi (zväzkami), ktoré sa vyznačujú spoločnými znakmi a vlastnosťami, majú jedného a toho istého autora a spája ich spoločná téma, autorská intencia, prostredie, často i postavy. Slovník považuje za roman cycle text „ktorý prostredníctvom série zväzkov rozvíja dobrodružstvá  tej istej postavy, rodiny, rôznych predstaviteľov tej istej generácie, tej istej spoločnosti“[1](Larousse). Pôvod románových cyklov  (cyklických románov) je v antike: najznámejší sa venuje viacerým generáciám slávnej rodiny Átreovcov, ktorých predstavitelia, ako napr. mykénsky kráľ Agamemnón, syn zakladateľa prekliateho rodu Átrea a Orestov otec a pod.,  sú známi zo starogréckych mýtov, neskôr z eposov.  V novoveku sa postavy antických mýtov stávajú literárnymi postavami, napríklad v klasickej tragédii Jeana Racina a i..

Najnovšie teoretické práce francúzskej proveniencie (Pradeau 2000, Dubois 2007, Conrad 2016) skúmajú fenomén románových cyklov až od tvorby autorov prvej polovice 19. storočia. Dôvodov je pravdepodobne viac: príbehy na pokračovanie, neskôr vydané knižne vo viacerých dieloch, začínali vychádzať vo francúzskych denníkoch až začiatkom budovania demokratickej spoločnosti po zavedení povinnej školskej dochádzky, čo je vo Francúzsku obdobím prudkého rozvoja dlho marginalizovaného žánru román. Prvý významný románový cyklus nazvaný Comédie humaine, 1828- 1849, Ľudská komédia, vytvoril zakladateľ tradičnej románovej formy, francúzsky románopisec Honoré de Balzac. Balzacov cyklus má viac ako deväťdesiat prozaických textov, románov, poviedok,  noviel, príbehov, ktoré sám autor rozdelil do troch veľkých celkov: štúdia mravov (études de mœurs), filozofické štúdie (études philosophiques) a analytické štúdie (études analytiques). Balzac prirovnával konštrukciu svojho cyklu k pyramíde: jej základňu, teda  najrozsiahlejšiu a najvýznamnejšiu časť, venoval  štúdiu mravov. Rozdelil ich do šiestich sekcií, nazvaných výjavy či scény: Scény zo súkromného života (Scènes de la vie privée), Scény z provinčného života (Scènes de la vie de province), Scény z parížskeho života (Scènes de la vie parisienne), Scény z politického života (Scènes de la vie politique), Scény z vojenského života (Scènes de la vie militaire) a Scény z vidieckeho života (Scènes de la vie de campagne). Samotné názvy sekcií naznačujú na Balzacovu ambíciu „rivalizovať s Bohom“ a vytvoriť románový svet v celistvosti tak, aby vyvolával presvedčivú ilúziu skutočnosti. Realizácia tohto zámeru priviedla literárnych vedcov uvažovať o fenoméne románových cyklov ako o románoch-svetoch (Samoyault 2007).  

Ako historiograf svojej doby napísal Balzac referenčné dielo pre budúce generácie, pretože v detailoch zachytil dobové problémy francúzskej spoločnosti a ukázal jej hybné sily. Jednotlivé diely voľného cyklu spája teda spoločná autorská intencia, spoločná téma, spoločný časopriestor (Francúzsko počas vlády Ľudovíta-Filipa) a spoločná forma (por. heslo román, balzacovská forma) a aj množstvo postáv, z ktorých viaceré prechádzajú z románu do románu. Svoje postavy-typy, zachytáva románopisec v príznačnom prostredí, ktoré ich determinuje, prijímajúc tak tézy francúzskeho zoológa Geoffroy de Saint-Hilaira o jednote živočíšnych druhov odlišujúcich sa prostredím.

Na Balzacov cyklus a dobové vedecké poznatky nadviazal aj ďalší autor románových cyklov Emile Zola ( por. naturalizmus). Pri koncipovaní  cyklu Les Rougon-Macquart : l’histoire naturelle et sociale d’une famille sous le Second Empire,1871 – 1893 (Rougon-Macquartovci: prírodovedná a sociálna štúdia jednej rodiny v období Druhého cisárstva) sa inšpiroval tézami Hippolyta Taina o determinácii. Podtitul cyklu, obsahujúceho dvadsať zväzkov, je výstižným zhrnutím zámerov autora, ktorý na príklade piatich generácií rodiny s dvoma vetvami ilustruje, ako sa na ľudské osudy podpisuje doba a prostredie, v ktorom žijú, no najmä genetika. Okrem osudov jednotlivcov zachytáva cyklus zároveň i významné premeny francúzskej spoločnosti v období prudkého hospodárskeho rozvoja, urbanizácie, industrializácie, zárodkov odborového hnutia a dopadu týchto zmien na ľudské životy. Tak, ako jednotlivé zväzky Ľudskej komédie, aj Zolove romány možno čítať v ľubovoľnom poradí, hoci pre lepšie pochopenie autorského zámeru (najmä  tézy o dedičnej záťaži) odporúčal Zola čítať zväzky v chronologickom poradí (posledný titul Le docteur Pascal, 1893, Doktor Pascal, ukazuje na možnosť zbaviť sa dedičnej záťaže a vymaniť sa z  prostredia plného patológií.

Teoretici popísali rôzne techniky pri konštruovaní cyklov: relatívnu samostatnosť častí s možnosťou čítania v ľubovoľnom poradí  (napr. Balzac) a naopak, pevné väzby medzi zväzkami, ktoré je potrebné čítať v chronológii, ako napr. Les Thibault,1921 – 1929 (Thibaultovci, 1972 ) Rogera Martina du Garda a mnohé iné.  Upozorňovali tiež na otázky kontinuity a jednoty pri koncipovaní románových cyklov, na  ambície reflektovať svet (alebo jeho výsek) v celistvosti. Vyzdvihovali otvorenosť častí vo vzťahu k celku a súčasne ich uzavretosť: „cyklus je textová imanencia, ktorú tvorí textová transcendencia“[2] (por. Ruby ). Nadväzujúc v tejto súvislosti na Genettov pojem transtextuality, zaviedol Conrad (2016) pojem holotextualita (z gréckeho holos), implikujúci, že cyklické väzby vytvárajú textovú celistvosť (por. Ruby) . 

               Marcel Proust zachytil v románovom cykle À la recherche du temps perdu, 1913 – 1927, čes. Hledání ztraceného času, 2012, užší výsek francúzskej spoločnosti v kratšom časovom období. Zameral sa na parížsku aristokraciu rokov 1890-1910, no najmä na vlastné vnútro, ktorým filtroval vonkajší svet (por. román). V cykle, pozostávajúcom zo siedmich zväzkov, uvažoval o bytí, o čase, pamäti, literatúre a o procese premeny rozprávača-postavy, identickej s autorom, na spisovateľa. O niečo skôr vytvoril Romain Rolland románový cyklus Jean-Christophe,1904 – 1912, čes. Jan Kryštof, 1957, ktorý na pozadí dejinných udalostí mapuje život nadaného nemeckého hudobníka od narodenia po smrť. Desaťzväzkový cyklus je ilustráciou koncepcie tzv. románu-rieka, ktorý chronologicky a v historicko-spoločenskom kontexte zobrazuje život protagonistu na dlhom časovom úseku; ten tvorí hlavný „prúd“ rozprávania, plynúceho raz pomaly, inokedy rýchle, podobne ako tok rieky, ktorý je raz prudký, búrlivý, inokedy zasa pokojný, pomalý. Na centrálny príbeh protagonistu sa napájajú vedľajšie dejové línie s množstvom postáv tak, ako sa do rieky vlievajú prítoky. Od dvadsiatych rokov minulého storočia vychádzajú románové cykly, viacdielne rodinné kroniky a ságy, napr. The Forsyte Saga, 1922,  čes. Sága rodu Forsytu, 2014 Johna Galsworthyho, ktoré sa odlišujú koncepciami i technikou, no majú rovnakú ambíciu zobraziť osudy jednotlivca, rodiny resp. viacerých rodín  často viacerých generácií, v konkrétnych dejinných udalostiach. Medzi najznámejšie francúzske románové cykly patria okrem spomínaných Les Thibault,1921 – 1929, Thibaultovci, 1972  Rogera Martina du Garda, Chronique des Pasquier,1933-1944, desaťzväzková Kronika Pasquierovcov Georgea Duhamela, dvadsaťsedem dielov cyklu  Hommes de bonne volonté, 1932-1946, Ľudia dobrej vôle, Julesa Romainsa, päťzväzkový cyklus Louisa Aragona Monde réel, 1935-1951, Skutočný svet, či nedokončená tetralógia J.-P. Sartra Les chemins de la liberté, 1945-1949, Cesty k slobode. V druhej polovici dvadsiateho storočia písal románové cykly Henri Troyat, (napr. Les Eygletière, 1965-1967, Eygletierovci, 1980) alebo Maurice Druon a i. V nemeckom jazykovo kultúrnom prostredí sa o rozvoj románového cyklu zaslúžil Johan Wolfgang Goethe, ktorý tretí zväzok svojho výchovného románu (Bildugsroman) Wilhelm Meister Lehrjare, 1795-1796, Učňovské roky Wilhelma Meistra a Wilhelm Meisters Wanderjahre oder Die Entsagenden, 1821, Tovaryšské roky Wilhelma Meistra alebo Odriekanie, už nedokončil. V španielskej literatúre je známy románový cyklus Episodios Nacionales, 1872-1912, Národné epizódy, ktorý tvorí štyridsaťšesť historických románov Benita Péreza Galdósa.



[1] Roman qui développe, à travers une série de volumes, les aventures dun même personnage, dune même famille, ou de différents types dune même génération, dune même société.

[2] Le cycle est une immanence textuelle constituée par la transcendence textuelle.

Bibliografia

Conrad, Thomas. 2016. La Poétique des cycles romanesques de Balzac à Volodine. Paris: Classiques Garnier.
Dubois, Jacques. 2007. « Malédiction sociale et bénédiction romanesque. » Romantisme, 136: « L’œuvre-monde au xix e siècle », dir. M.-È. Thérenty, 95-104.
Leblond, Aude. 2015. Sur un monde en ruines. Esthétique du roman-fleuve. Paris: Honoré Champion.
Massonnaud, Dominique. 2014. Faire vrai. Balzac et l’invention de l’œuvre-monde. Genève, Droz.
Pagès, Alain. 2016. « Pour une génétique des cycles romanesques. », Genesis [En ligne], 42 | 2016, mis en ligne le 03 juin 2016, consulté le 08 décembre 2023. URL : http://journals.openedition.org/genesis/1265 ; DOI : https://doi.org/10.4000/genesis.1265
Pradeau, Christophe. 2015. « Les romanciers cycliques et l’héritage balzacien.» L’Année balzacienne 1,16: 47-66. Dostupné na https://www.cairn.info/revue-l-annee-balzacienne-2015-1-page-47.htm consulté le 18 décembre 2023
Samoyault, Tiphaine. 2007. « L’œuvre-monde au xixe siècle.» Romantisme, n° 136: 95-104.
Slovník Larousse dostupné na larousse.fr/dictionnaire/francais/roman-cycle/69764
Ruby, Christian. 2017. Qu’est-ce qu’un cycle romanesque? Dostupné na https://www.nonfiction.fr/article-8844-quest-ce-quun-cycle-romanesque.htm
consulté le 18 décembre 2023

<< späť