Planctus

Termínom „planctus“ sa v literárnej vede a v historickej muzikológii označuje lamentačný žáner typický najmä pre obdobie (neskorej) antiky, stredoveku a raného novoveku. Etymologicky je odvodený od klasického latinského slovesa „plango“ s významom „udierať sa do pŕs“, „zalamovať rukami“ či „hlasno nariekať“ (Yearley 1983, 46). Hoci jestvujú aj náreky v próze, žáner sa – aj vzhľadom na svoj dominantne lyrický charakter – najčastejšie realizoval vo veršoch. Podobne ako väčšina stredovekých poetických útvarov bol pôvodne spievaný a viaceré texty sa zachovali s melódiami. Tematicky možno planctus charakterizovať ako nárek nad utrpenou stratou s fatálnym dosahom. Najčastejšie ide o formalizované (teda nie intímne a osobné) lamentácie nad smrťou význačnej osoby (panovníka, biskupa, mecenáša, básnika); zriedkavé však nie sú ani náreky nad spustošenými mestami a lamentačné literárne cvičenia, vzťahujúce sa na postavy z klasickej literatúry (46 – 48, 201 – 242). Osobitnú kategóriu tvoria devocionálne náreky, vkladané do úst biblických postáv. Napríklad žalospevy Bohorodičky nad ukrižovaným Kristom vznikali po celom kresťanskom svete od Byzancie až po románske územia a uplatňovali sa v liturgickom i paraliturgickom kontexte – v pašiových hrách, v liturgii hodín a pri rôznych procesiách (Alexiou [1974] 2002, 62 – 77; Ghidoni 2023, 519 – 578).

Formalizované náreky boli počas dlhého stredoveku (por. Le Goff 2004) písané tak v latinčine, ako aj vo vernakulárnych jazykoch. Fungovali autonómne alebo ako vsuvky v iných dielach a boli produktmi učenej, ale aj poloučenej či ľudovej kultúry (por. Ghidoni 2023, 578). Samotný termín „planctus“ sa však v akademickej obci dlho používal primárne na označenie latinských textov. Náreky vo vernakulárnych jazykoch sa pomenúvali termínmi lokálneho pôvodu (napr. okcitánsky „planh“ či galícijsko-portugalský „pranto“). Sémantický rozsah termínu sa rozšíril až koncom 50. rokov, keď ho medievalista Paul Zumthor aplikoval pri výskume lamentačných scén v oxfordskej verzii hrdinského eposu Chanson de Roland (Pieseň o Rolandovi, prelom 11. a 12. storočia). Toto heslo sa sústreďuje práve na druhé, odvodené chápanie termínu, ktoré býva vo francúzštine spojené s prívlastkom „épique“ – „planctus épique“ (epický planctus).

Lamentačné scény majú v mnohých hrdinských tradíciách štatút takzvaných typických scén, čiže – jednoducho povedané – návratných dejových situácií s fixnou kompozičnou schémou a osobitou rétorikou. Nachádzame ich už v homérskych básňach, najmä v 23. a 24. speve eposu Ἰλιάς (8. storočie pred Kristom; Ílias, slov. 1962), kde pozostalí nariekajú nad Patroklom a Hektorom (por. Harvey 1955, 168 – 169). Ak sú náreky u Homéra spojené s istou topikou, vo francúzskej chanson de geste sa už ukazujú ako veľmi konvenčné. V romanistickom kontexte publikoval prvú monografiu o tejto problematike Otto Zimmermann (1899), o polstoročie ju však takmer úplne zatienili Zumthorove práce. Zumthor vychádza v štúdii z roku 1959 z dobových trendov vo výskume hrdinského eposu a pristupuje k epickému žalospevu ako k formulaickému javu. Definuje ho ako „pasáž hrdinskej piesne, ktorá vyjadruje bolesť postavy pri pohľade na mŕtvolu spolubojovníka“[1] (219; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty prel. J. Ž.). Podotýka, že nárek sa najčastejšie realizuje v priamej reči, a na základe analýzy všetkých lamentačných scén v Chanson de Roland vymedzuje základné štruktúrne komponenty epického žalospevu, ktoré – v nadväznosti na práce folkloristov – nazýva motívmi (fr. „motifs“). Štúdia sa postupne venuje desiatim motívom:

1) naratívne spojivo (fr. „lien narratif“) medzi tkanivom eposu a nárekom (rozprávač spresňuje, za akých podmienok našiel pozostalý mŕtveho spolubojovníka, a uvádza nárek);

2) patetické oslovenie mŕtveho, neraz s dôrazom na jeho význam pre pozostalého;

3) modlitba za dušu zosnulého;

4) chvála zosnulého;

5) zmienka o vonkajších prejavoch bolesti (plač, mdloby, gestá zármutku, trhanie si brady a pod.);

6) zmienka o vnútorných prejavoch bolesti;

7) spomienka na domovinu, ktorú bojovníci zanechali kvôli vojne;

8) aktualizácia toposu „ubi sunt?“ (po návrate do domoviny sa budú priatelia pýtať na osud mŕtveho);

9) opis nového stavu pozostalého (samota, riziko útoku od nepriateľov);

10) úvahy o márnosti (mŕtvy sa nadarmo stal rytierom, nadarmo preukazoval odvahu).

Každý z motívov sa podľa Zumthora buduje prostredníctvom špecifických formúl (napr. kolokácií v zložení substantívum + sloveso),[2] ktoré zaručujú rozpoznateľnosť scény. V prípade, že má lamentačná scéna krátky rozsah a nahrádza priamu reč patetickým zvolaním rozprávača, respektíve sprostredkovaným opisom náreku, možno ju klasifikovať ako naratívny planctus (fr. „planctus narratif“). Ak zasa ide o nárek v priamej reči nad bojovníkmi, o ktorých sa iba tuší, že zahynú, Zumthor navrhuje používať termín „predznačujúci planctus“ (fr. „planctus annonciateur“; 231). K problematike sa švajčiarsky odborník vrátil v roku 1963 s cieľom zistiť, či má zoznam identifikovaných motívov všeobecnejšiu platnosť. Analýzou ďalších piatich francúzskych hrdinských spevov dokázal, že epický planctus sa skladá len z týchto motívov, hoci ich poradie býva rôzne a nie každý text ich využíva všetky (61 – 62).

Na Zumthorove práce nadviazal v 70. rokoch 20. storočia americký medievalista Joseph J. Duggan, ktorý vo svojej monografii o formulaickom štýle venoval rozsiahlu stať práve žalospevom (1972, 160 – 183). Na rozdiel od svojho predchodcu, ktorý sa sústreďoval iba na štruktúrne mechanizmy, sa Duggan zaoberal aj estetickou hodnotou lamentačných scén. Všimol si, že oxfordská verzia diela Chanson de Roland vnáša do konvenčnej schémy štylistické nuansy (najmä symetriu, kontrastné prvky a gradáciu) s cieľom zosilniť práve tie aspekty scény, ktoré sú pre hrdinské tradície kľúčové – afektivitu a pátos (167, 179). V otázke štruktúrneho zloženia nárekov však nepriniesol nové poznatky – Zumthorov desaťbodový zoznam modifikoval minimálne a vniesol doň len dva nové komponenty: túžbu pozostalého zomrieť so spolubojovníkom a zmienku o vrahovi (162 – 163). O Zumthorove a Dugganove zistenia a metodologické postupy sa opiera aj väčšina novších štúdií, analyzujúcich epický planctus vo francúzskom, ale napríklad aj byzantskom jazykovom priestore (Aragón Fernandéz 1985; Boix Iovaní – Kioridis 2011).

Dôležitým problémom, ktorý Zumthor a Duggan nechávajú nedoriešený, je vzťah epického náreku k latinskej podobe žánru a k samostatne zachovaným lamentáciám v iných vernakulárnych jazykoch. Zumthor si uvedomuje, že planctus sa svojím lyrickým charakterom a kompozíciou pomerne jasne vyčleňuje z epického tkaniva. Predpokladá preto, že v obdobiach vývinu epickej tradície, ktoré nie sú podložené materiálovo, fungoval ako svojbytný artefakt. Odmieta však uznať jeho genealogickú spriaznenosť s okcitánskymi a latinskými nárekmi, pričom argumentuje štúdiou Caroline Cohenovej z roku 1958 (por. Zumthor 1963, 62 – 63). Cohen uskutočnila na ôsmich latinských lamentáciách z 10. a 11. storočia podobný typ výskumu, ako bol ten Zumthorov – pokúsila sa abstrahovať ich štruktúrne komponenty a dospela k nasledujúcemu zoznamu:

1) pozvanie k náreku, adresované zhromaždeniu, krajom, kde bol zosnulý známy, alebo prírode;

2) náčrt rodokmeňa zosnulého;

3) výpočet krajov a ľudí, ktorí za mŕtvym smútia;

4) chvála zosnulého;

5) opis smútiacej prírody;

6) opis mŕtvoly a zmienka o hrobe;

7) modlitba za dušu zosnulého.

Hoci je pravda, že medzi Zumthorovým a Cohenovej zoznamom nie je veľký prienik (zhodné sú len dve položky), Janthia Yearley (1983, 28) označuje Zumthorovu neochotu uvažovať v komparatívnych súvislostiach za vec metódy. Striktne formalistický výskum, rezignujúci na širšie kultúrne rámce, prikladá prehnane veľkú dôležitosť technickým aspektom, ktoré sú prirodzene variabilnejšie než antropologické funkcie žánru. Napríklad nezhoda medzi prvou položkou oboch zoznamov je zrejme len dôsledkom odlišnej miery samostatnosti textov – latinský karolínsky planctus, ktorý skúmala holandská odborníčka, fungoval ako svojbytný lyrický žáner, zatiaľ čo typické scény v eposoch musia vždy vychádzať z narácie.

Doposiaľ najvýznamnejšou prácou, ktorá sa pokúsila prekonať striktne areálový prístup, je monografia Andreu Ghidoniho s názvom Piangere la memoria. Lamento funebre e culture medievali (Oplakávať spomienku. Pohrebný nárek a stredoveké kultúry, 2023). Ghidoni si cielene volí komparatívnu prizmu, pričom si okrem textov v románskych jazykoch a latinčine všíma aj niektoré byzantské diela. Vychádza predovšetkým z antropologických úvah Ernesta de Martina (1958), ktorý vnímal formalizovaný nárek ako formu rituálu, umožňujúcu spoločnosti jazykovo stvárniť svoju skúsenosť so smrťou a vyhnúť sa chaosu plynúcemu zo straty. Na základe antropologickej funkcie textu možno podľa Ghidoniho hovoriť o troch typoch nárekov, ktoré spolu artikulujú kultúru dlhého stredoveku (por. 2023, 579 – 582). Rituálny nárek (tal. „lamento rituale“) je adresovaný reálnemu zosnulému a pomáha pozostalým vyrovnať sa so smrťou ako s nevyhnutnou okolnosťou života. Primárnym jazykom žánru je latinčina ako jazyk oficiálnej komunikácie a čitateľ vníma len hlas pozostalého, ktorý sa usiluje čo najlepšie vystihnúť identitu zosnulého a zachovať jeho pamiatku. Štýl rituálneho náreku preto odráža konvencie komunity, do ktorej zosnulý patril, a je pomyselným zrkadlom plurality stredovekej spoločnosti a jej hierarchie. Druhý typ, mýtický nárek (tal. „lamento mitico“), sa odlišuje od rituálneho náreku tým, že je zasadený do fikčného rámca a nefunguje samostatne. K hlasu nariekajúceho sa nevyhnutne pridáva hlas rozprávača, ktorý vytvára odstup medzi prítomnosťou naratívneho aktu a minulosťou príbehu. V jazyku sa preto zrkadlí tenzia medzi historickým a mýtickým prístupom k zármutku a žáner zobrazuje prechod od mýtického stavu, vyznačujúceho sa nekontrolovateľným a nadľudským žiaľom, k historickému stavu a k prítomnosti, ktorá je časom preživších. Práve tento modus je typický pre epický planctus a pripomína spoločnosti dôležitosť útechy. Kultúrny nárek (tal. „lamento culturale“), kam Ghidoni zaraďuje paraliturgické lamentácie, sa napokon vyznačuje zvláštnym kontinuom medzi (mýtizovanou) minulosťou a prítomnosťou. Žalospev už nie je situovaný do mýtického času prostredníctvom rozprávačskej inštancie, ale veriaci si privlastňujú jazyk mýtu a sami doň vstupujú, stávajú sa na ňom účastnými, aby si mohli privlastniť aj ochranu pred chaosom, plynúcu z Kristovho vzkriesenia.