Pastiersky román

Pastiersky román (z lat. pastoralis – pastiersky, pastor – pastier) je typ románu rozvíjajúci sa najmä v 16. a 17. storočí, v ktorom sa spája dobrodružný príbeh s estetikou pastorálnej poézie. Patrí do okruhu bukolickej literatúry alebo pastorálnej literatúry v zmysle definície Františka Štrausa: „Pastorálna literatúra: (fr. littérature pastorale, od lat. pastoralis – pastiersky) básnické, prozaické a dramatické literárne diela, ktorých témou je bezstarostný pastiersky život uprostred idylickej vidieckej prírody, plný radovánok a zábav v spoločnosti víl, nýmf a rôznych božstiev.“ (Štraus, 2005, s. 257)

Ide o druh románu, ktorého ústrednou témou sú nežné ľúbostné dobrodružstvá pastierov v lone vidieckej krajiny. Je to román idealistický a imaginatívny, je odrazom renesančnej túžby po zlatom veku, po živote v ústraní, harmónii a po úniku z každodenných strastí života. Obsahuje prvky dobrodružného románu aj rytierskeho románu. Má blízko k idyle, utópii aj k rozprávke; a vzhľadom na dobrodružné zápletky býva niekedy považovaný za poddruh hrdinského románu (Doležalová, 2017, s. 15).

Dej pastierskeho románu je situovaný do idylického prostredia prírody, so scenériami lúk, hájov, pastierskych chalúpok, horských bystriniek a prameňov. Kontúry času a priestoru sú nejasné, prírodné prostredie je skôr mýtické než reálne.

Postavami sú štylizovaní pastieri, ktorí žijú šťasný život v náručí prírody, oddávajú sa rajským radovánkam, ľúbostným hrám a básnickým súťažiam a rozvíjajú úvahy o láske, v centre ktorých sa nachádza analýza ľudských citov a vášní. Ľúbostný cit je chápaný v duchu neoplatonizmu. Pastierski hrdinovia prichádzajú do styku s nadprirodzenými mytologickými bytosťami – nymfy a antickí bohovia –, aktívne vstupujúcimi do deja.

Postavy sú psychologicky jednoduché a za ich pastierskou štylizáciou sa skrývajú prestrojení dvorania, ktorí trávili čas strojenými dialógmi o láske a vyžívaním sa v ľúbostnom cite. Pastierske romány boli obľúbeným čítaním v dvoranských kruhoch a sú do nich premietnuté mravy a obyčaje dvorskej spoločnosti. Neraz plnili aj funkciu príručiek „dobové galantnosti, dvornosti, kultivovanosti a vytříbenosti.“ (Doležalová, 2017, s. 9). Zároveň predstavujú typ únikovej a idealistickej literatúry; dobovým čitateľom ponúkali estetický zážitok z krásy, únik do ideálnych svetov a idylických krajín a inšpirovali ich k sneniu o harmonickom bezstarostnom živote vo vidieckom prostredí. Ďalšou charakteristikou pastierskych románov je využívanie autobiografických postupov; autori často do ľúbostných príbehov pastierov premietajú svoje osobné ľúbostné zážitky alebo citové sklamania.

Jazyk a štýl pastierskeho románu je uhladený, vyumelkovaný, vznešený, galantný a rafinovaný. Štylistická kultivovanosť a vycibrenosť pastierskych románov prispela k celkovému povzneseniu umeleckého štýlu naratívnej prózy.

Podstatným charakteristickým znakom pastierkeho románu je alternovanie prózy a verša; do textu v próze sú včlenené epištolárne pasáže, dialógy a básnické texty – eklogy, v ktorých pastieri vyjadrujú svoje ľúbostné city. Texty vo veršoch nie sú iba doplnkom príbehu stváreneného v próze, ale často majú veľmi vysoký textový podiel v rámci celého románu.

Dej je široký a rozvíja sa pomaly, autori využívajú všetky druhy retardácie. Časté sú odbočenia z deja, prerušenia, včleňovanie epizodických príbehov do hlavnej dejovej línie a rozsiahle statické a detailné opisy vidieckej krajiny a prírodných scenérií lúk, lesov, hájov. Opisnosť patrí k charakteristickým znakom pastierskeho románu, opisné pasáže sa vyznačujú lyrickosťou.

Korene pastierskeho románu siahajú do antickej literatúry a nachádzajú sa v bukolickej poézii gréckych básnikov Teokrita (3. stor. p. n. l.) a Moscha zo Syrakúz (2. stor. p. n. l.) a rímskeho Vergília (1. stor. p. n. l.). Žáner býva preto označovaný aj ako bukolický román alebo „ekloga v próze“ (Platas Tasende, 2004, s. 562). Ďalším zdrojom inšpirácie sú staroveké grécke dobrodružné romány s ľúbostnou tematikou odohrávajúce sa v prostredí prírody a vidieka, napríklad Longov ľúbostný román Δάφνις και Χλόη, 2. stor. (Dafnis a Chloé) alebo Heliodorove Αἰθιοπικά (3. stor.) (Aithiopské príbehy Theagena a Charikleie). Pastiersky román má súvis aj bukolickou poéziou provensálskych trubadúrov a v ich pastorelách. Bezprostrednejšie podnety nachádzali autori renesančných pastierskych románov u Giovanniho Boccaccia (1313 – 1375), zvlášť v alegoricko-pastorálnom románe v próze pretkanom básnickými skladbami v tercínach Comedia delle ninfe fiorentine (Komédia o florentských nymfách), v neskorších vydaniach známom ako Ninfale d’Ameto (Ametove nymfy) (napísaný v rokoch 1341 až 1342). Predchodcom a dobovo blízkym vzorom pastierskeho románu je aj sentimentálny román, s ktorým má mnoho spoločných prvkov.

Záujem o bukolickú tematiku, oživený s nástupom humanizmu a renesancie, pokračoval v období baroka. Pastiersky román ako typický produkt talianskej renesancie sa z Talianska rozšíril do iných európskych literatúr, zvlášť v románskych. Jeho model vytvoril Jacopo Sannazaro (1456 – 1530) v románe Arcadia (1. vyd. 1485/1486, 2. vyd. 1504) (Arkádia), ktorý vznikol na neapolskom dvore aragónskeho a neapolského kráľa Alfonza V. Aragónskeho, mecenáša umenia a kultúry renesančného humanizmu a podporovateľa jednej z najstarších talianskych humanistických akadémií – Accademia Pontaniana (založená 1443), ktorej členom bol aj J. Sannazaro (podľa zvyklostí ako člen aakadémie používal pastierske meno Actius Sincerus). Arkádia, hornatá zóna v centre peloponézskeho polostrova idealizovaná Sannazarom románe, sa premenila na mýtickú krajinu predstavujúcu renesančný ideál krásy a harmónie. Jacopo Sannzaro vytvoril v Arkádii renesančnú podobu pastierskeho románu a stal sa východiskom pre pastorálnu literárnu tvorbu talianskych aj európskych autorov, zvlášť španielskych a anglických. Práve v španielskej literatúre, do ktorej bol tento žáner „importovaný“ z Talianska, vznikli v 16. storočí najvýznamnejšie pastierske romány cyklizovaných okolo postavy pastierky Diany.

V portugalskej literatúre vytvoril pozoruhodný pastiersky román Bernardim de Ribeiro (1482 – 1536), Saudades o Menina e moça (vydaný posmrtne v Taliansku v roku 1554), (Túženia alebo Dievča a panna), avšak oveľa väčší vplyv na španielsky pastiersky román mala už spomínaná Sannazarova Arkádia, preložená do španielčiny v roku 1549.

Prvým španielskym románom so všetkými znakmi bukolizmu, ktorého vydaním sa zároveň datuje s začiatok pastierskeho románu v španielskej literatúre, je dielo portugalského autora píšuceho po španielsky Jorgeho de Montemayora (cca. 1520 – 1561) Los siete libros de Diana, 1559 (Sedmoro kníh o Diane), rozprávajúci ľúbostný príbeh plný prekážok krásnej pastierky Diany a pastiera Sirena. Román sa stal námetom pokračovaní a imitácií iných autorov a jej úspech presiahol hranice Španielska, ako tvrdí Oldřich Bělič, „právě ona byla hlavním vzorem obdobného žánru v Anglii a ve Francii“ (Bělič, 1968, s. 98). Autormi ďalších svetovo známych pastierskych románov v španielskej literatúre sú Gaspar Gil Polo – Diana enamorada (1564) (Zaľúbená Diana) a Alonso Pérez, Segunda parte de la Diana (1564) (Druhý diel Diany). Týmto žánrom začal svoju tvorbu aj Miguel de Cervantes (1547 – 1616), dielom Galatea (1585) (Galateia) začal svoju románovú tvorbu a k pastierskemu žánru sa vracal počas celého svojho tvorivého života. Alúzie na Galateiu sa nachádzajú aj v iných jeho dielach, zvlášť v Donovi Quijotovi (1605, 1615). Je pozoruhodné, že do tohto svojho vrcholného románu začlenil aj pastiersky román Marcela y Grisóstomo (Marcela a Grisóstomo) (Don Quijote, 1. diel, kapitoly XII – XIV). O pastiersky žáner sa pokúsil aj Lope de Vega (1562 – 1635) v lyricko-náboženskej pastorále Los pastores de Belén. Prosas y versos divinos (1612) (Betlehemskí pastieri. Próza a verše na božský spôsob) a v románe Arcadia (1598) (Arkádia), ktorý je španielskou imitáciou Sannazarovho románu a v duchu hybridného žánru obsahuje viac textu vo veršoch než v próze (160 básnických textov, okolo 6000 veršov).

Na tradíciu pastierskeho románu neskôr nadviazal vo francúzskej literatúre Honoré d’Ufré (1567 – 1625) v románe LʼAstrée (1607 – 1627) (Astrea), spadajúceho do typológie precióznej literatúry. Honoré dʼUrfé vytvoril manieristickú až barokovú podobu pastierskeho románu a vytvoril v ňom postavu pastiera Celadona. Tento rozsiahly román (5 zväzkov, 40 príbehov, 60 kníh, okolo 5 400 strán) sa zároveň považuje za prvý román-rieka (fr. roman-fleuve) vo francúzskej literatúre.

Zakladateľom pastorálneho románu v anglickej literatúre je Sir Philip Sidney (1554 – 1586), jeden z najslávnejších autorov alžbetínskej doby, autor rozsiahleho románu Arcadia, 1590 (Arkádia). Napísal ho pre potešenie svojej sestry, grófky z Pembroku, ktorá ho napokon aj dokončila, preto je v plnej verzii známy pod názvom The Countess of Pembroke’s Arcadia (1593) (Arkádia grófky z Pembroku).

Pastiersky román ako bukolický žáner má blízko nielen k bukolickej poézii, ale aj k dramatickým spracovaniam pastorálnej tematiky – pastorálna dráma, ako aj inými druhmi umenia.

Hoci v 18. storočí sa pastiersky román ako žánrová forma vychádza z módy a dostáva sa do úzadia. Bukolická tematika a postupy pastierskeho románu však v rozličných podobách pretrvávajú aj v nasledujúcich literárnych obdobiach. Jeho vplyv badať v klasicistickej dráme a inšpiratívny je aj pre preromantických a romantických spisovateľov. Mnohé žánrové konvencie pastorálneho románu pretrvávajú aj v modernej literatúre prakticky až do súčasnosti.