Paso

Špecifický druh medzihry, krátky dramatický žáner španielskej renesančnej literatúry vyznačujúci sa jednoduchým dejom a komickým obsahom, ktorý sa reprezentoval medzi dejstvami divadelnej hry alebo na jeho úvod. Jeho tvorcom je španielsky dramatik predlopistického obdobia Lope de Rueda (cca. 1505 – 1565), ktorý je zároveň aj pôvodcom termínov paso alebo paso de comedia. Označoval nimi komické scény, ktoré nielen písal, ale aj ako herec predvádzal na rozveselenie publika a spestrenie dlhších komédií.

O rozšírenie termínu paso sa zaslúžil valencijský spisovateľ Joan de Timoneda (cca. 1520 – 1583), vydavateľ Ruedovho diela, ktorý zozbieral jeho komédie, dialógy a dramatické scénky a vydal ich v troch zväzkoch v rokoch 1567 až 1570. Pri krátkych dramatických útvaroch zachoval Ruedovo pomenovanie paso, ale použil aj označenie entremés. Tieto dva termíny sa preto často zamieňajú, vo všeobecnosti však platí, že paso je starší druh španielskej jednoaktovej medzihry a je predchodcom entremesu. Paso a entremés reprezentujú krátke dramatické formy španielskej literatúry zlatého veku.

Paso vo všeobecnom španielskom jazyku znamená „krok“ alebo aj „spojenie, priechod“, a tento základný význam slova naznačuje funkciu tohto dramatického útvaru; bolo ňou pokročiť v komédii z jedného dejstva do druhého, prepojiť dejstvá alebo vyplniť priestor medzi väčšími celkami divadelného predstavenia. Navyše, v Ruedovom podaní výraz paso odkazuje ešte aj na charakteristickú vlastnosť jeho dramatického umenia, a tou je dynamickosť, čiže pohyb na scéne: „preňho [pre Ruedu, pozn. RB] – teda v jeho pasos – sa slovo menilo na pohyb“[1], píše Juan Luis Alborg (1981, 975).

Literárny historik Alborg (Alborg 1981, 971 – 972) definuje paso ako „v podstate krátku komickú alebo satiricko-burlesknú anekdotu, vyznačujúcu sa jednoduchým dejom, grotesknými alebo komickými postavami z nízkych ľudových vrstiev [...], ktoré predvádzajú rozmanité filgliarske výčiny a šibalstvá“.[2]

Na rozdiel od komédií, skladaných vo veršoch, Ruedove paso je písané v próze, čo predstavuje inovačný prvok v porovnaní s predchádzajúcimi krátkymi komickými dramatickými žánrami. Dej je málo rozvinutý, komický efekt dosahuje autor prostredníctvom ľudového hovorového jazyka a vtipného dialógu. Rueda využíva hlavne slovnú komiku, menej charakterovú alebo situačnú (Estébanez Calderón 2004, 331). Práve tieto stránky, neštylizovaný hovorový ľudový jazyk a neveršovaná forma, prispievali k spontánnosti a autenticite a považujú sa za Ruedovoj prínos do komického dramatického žánru.

Ďalšiu zásluhu má Lope de Rueda v tom, že vytvoril sériu typických postáv, situácií a zápletiek, ktoré neskôr prevzali tvorcovia španielskych medzihier (entremés). Postavy boli vykreslené skratkovito a často karikaturizované. Ich počet bol obmedzený, väčšinou dve alebo tri, nanajvýš päť. Mnohé z nich prešli aj do repertoáru veľkých národných komédií. Preto je Lope de Rueda považovaný, spolu s Juanom de la Cueva (1543 – 1610), za jedného z predchodcov veľkej španielskej dramatickej národnej školy, ktorého vrcholnými predstaviteľmi sú Lope de Vega (1562 – 1635) a Pedro Calderón de la Barca (1600 – 1681). Český hispanista Oldřich Bělič pripomína, že „dal španielskej dramatike zlatého veku prinajmenšom jednu konštantnú postavu: jeho bobos (prosťáčikovia) sú priamymi predchodcami graciosa (komický sluha, vtipkár), bez ktorého si typickú španielsku komédiu nemožno vôbec predstaviť“[3] (Bělič 1968, 119). Ruedu považuje za majstra dialógu a konštatuje, že na rozdiel od veľkých komédií, v paso uvádza na scénu súčasný španielsky život. Keďže niektoré pasos zobrazujú ľudové typy, zvyky a prostredie, niektorí odborníci (Asensio, 1965, 32 – 33) dávajú Ruedove pasos do súvisu aj so zrodom kostumbrizmu.

Ruedove námety neboli vždy celkom pôvodné, preberal ich z folklórnych podaní, zo zbierok anekdôt, vtipov a ľudových poviedok, ale aj z talianskej literatúry, zvlášť z Giovanniho Boccaccia, pričom všetky predlohy prispôsoboval na súčasné domáce pomery a podľa vkusu španielskeho publika. Tento postup, píše Alborg (1981, 973), uplatnili podľa jeho vzoru aj neskorší autori medzihier.

Medzi Ruedových obdivovateľov nasledovníkov patril Miguel de Cervantes (1547 – 1616), ktorý o ňom pochvalne píše v predhovore k svojmu vydaniu medzihier Ocho comedias y ocho entremeses nuevos nunca representados (1615; Osem komédií a osem medzihier, slov. Medzihry, 1979). K najznámejším Ruedovým jednoaktovým medzihrám (paso) patria Las aceitunas (Olivy); El Convidado (Hosť), Cornudo y contento (Spokojný paroháč) La carátula, (Škraboška), El rufián cobarde (Zbabelý ničomník), všetky publikované Timonedom v rokoch 1567 až 1570.

Význam Ruedu v španielskej dramatickej tradícii spočíva aj v profesionalizácii divadla, považuje sa za jedného z prvých profesionálnych divadelných tvorcov a hercov. Je preň preto typické prepojenie divadelnej praxe s tvorbou, je autorom a zároveň hercom. Bol jedným z prvých prevádzkovateľov stálej divadelnej spoločnosti podľa vzoru talianskych divadelných spoločností.