Obrázková kniha je médium kombinujúce textové[1] (verbálne) a obrazové (vizuálne) elementy.  V skoršom výskume literatúry pre deti a mládež sa obrázková kniha označovala ako samostatný literárny žáner, v ktorom zohrávajú významnú úlohu obrazové
(vizuálne) elementy, resp. ktorý sa bez vizuálnej zložky nezaobíde. Obrázkové knihy sa vyznačujú súhrou verbálneho a vizuálneho textu v rôznej proporcionalite, existujú aj obrázkové knihy bez verbálneho textu.[2]

V historickom kontexte sa ilustrácie v detských knihách považovali za akýsi doplnok písaného textu alebo mali dekoratívny charakter. Ilustrácia je však v obrázkovej knihe oveľa viac než len transformácia verbálnych prvkov, nejde o preklad jednej oblasti do druhej. Fakt, že sa obrazovej rovine prikladá väčšia váha a upozorňuje sa na jedinečný vzťah medzi vizuálnou (obrazovou) a verbálnou (jazykovou) zložkou, viedol v novších výskumoch k tomu, že sa v prípade obrázkovej knihy nehovorí o ilustrácii, začala sa používať kategória obraz. Na rozdiel od ilustrovaných kníh, v ktorých ilustrácie iba doplňujúco vysvetľujú alebo komentujú text, obrázkové knihy posledného obdobia stavajú na interdependenčnom pôsobení verbálneho a vizuálneho naratívu (por. Nikolajeva 2001, Kurwinkel 2020).

Obrázková kniha sa do konca 20. storočia ponímala ako špecifické médium detskej kultúry určené pre mladšie deti v predčitateľskej, resp. ranej čitateľskej fáze, v ktorej významnú úlohu zohráva sprostredkovateľ/ka čítajúci/a, resp. komentujúci/a príbeh a predstavuje prvé (pred)čitateľské kontakty s literatúrou a umením. Väčšina obrázkových kníh obsahuje príbehy.[3]  Existujú aj obrázkové knihy v rámci literatúry faktu.[4] V ostatnom období sa objavil celý rad náročných obrázkových kníh[5], ktoré okrem dieťaťa oslovujú svojím posolstvom aj dospelého čitateľa nielen ako sprostredkovateľa, ale aj ako adresáta. Vyznačujú sa originálnosťou, inovatívnosťou, viacznačnosťou, nelineárnosťou, intertextovými odkazmi (nielen na klasické diela detskej literatúry), intermediálnymi presahmi, sú komunikačne a interpretačne otvorené pre viaceré cieľové skupiny s rôznym skúsenostným horizontom[6], vyzývajú na interakciu, opakované detailné pozorovanie, podnecujú fantáziu a predstavivosť, kreatívne hľadanie nových súvislostí, prehodnocovanie a (re)konštruovanie významov a iniciujú následnú komunikáciu. Intermediálne variácie, oscilovanie medzi obrazovým a verbálnym textom  majú vplyv na čitateľskú recepciu a konkrétne recepčné situácie (por. heslo literatúra pre deti a mládež, literatúra pre deti a mládež ako systém konania a sociálny systém). Odkrývanie viacvrstvových dimenzií fikčného sveta znamená neraz aj konfrontáciu s komplexnými existenciálnymi, filozofickými, etickými, kultúrno-spoločenskými otázkami (por. Gal Drzewiecka – Lešková 2018; Gal Drzewiecka 2019). 

Špecifikom obrázkovej knihy je vzťah medzi obrazovým a textovým naratívom. Súhrou vizuálneho a verbálneho komponentu vzniká zvláštna naratívna štruktúra. Nemecký teoretik Jens Thiele uvádza: „V naratívnej obrázkovej knihe sa textové a obrazové rozprávanie kombinuje viacvrstvovým spôsobom a vytvára celkový text. Len vo vzájomnom prepojení a prieniku oboch „vlákien“ sa rozvíja „jazyk“ obrázkovej knihy“ (Thiele 2000, 230). Príbehy oboch naratívnych vrstiev (obrazovej a textovej) môžu byť paralelné a navzájom na seba odkazujú. Často sa v slovnom rozprávaní rozvíja myšlienka, ktorá sa odráža v obrazovej zložke, kde je obohatená o ďalšie detaily. Obrázkové knihy, ktoré sú založené na takto formovanej naratívnej štruktúre, sa vyznačujú oscilovaním obrazovej a verbálnej roviny, spoločne tvoria naratívny materiál, ktorý nakoniec vytvorí príbeh.[7] Existujú ale aj početné prípady, kedy obrazová a verbálna rovina netvoria harmonický celok, kedy do seba nezapadajú a vyvolávajú iritáciu. Obrázkové knihy s vysokou umelecko-estetickou kvalitou majú experimentálny hybridný charakter, často siahajú po prvkoch z divadla, filmu, komiksu a i., stierajú hranice medzi žánrami a médiami a prezentujú sa ako autonómne umelecké artefakty. V 21. storočí vznikli viaceré pokusy o typologickú klasifikáciu žánrových variantov[8], ale aj modely na analýzu obrázkových kníh, ktoré zohľadňujú multimodalitu a intermedialitu obrázkovej knihy ako formy umenia (Abraham – Knopf 2014; Staiger 2014; Kurwinkel 2017, Ritter 2016).

Fakt súhry obrazovej a textovej zložky predstavuje výzvu pre výskum obrázkovej knihy. V poslednom období sa táto oblasť výskumu značne rozdiferencovala, obraz a text sa už nevnímajú ako samostatné znakové systémy, ktoré sa skúmajú izolovane, zohľadňuje sa špecifický charakter obrázkovej knihy, ktorého konštitutívnym znakom je koexistencia rôznych semiotických systémov.[9] Súčasné výskumné iniciatívy sú pokusom o interdisciplinárne uchopenie tohto fenoménu, prepájajú literárnovedné a umenovedné teoretické perspektívy, horizont výskumu však siaha aj do pedagogických, psychologických, kognitívnych a mediálnych vied ako príbuzných disciplín, ktoré majú vlastné pojmové inštrumentárium a metódy výskumu. Podobne ako vo výskumoch obrázkovej knihy v Anglicku (Nikolajeva 2001), Nemecku (Kurwinkel [2017], 2020; Abraham – Knopf [2014] 2019; Dammers – Krichel – Staiger 2022), aj v Čechách (Urbanová, 2014) a na Slovensku (por. Gal Drzewiecka 2018, 2019; Petáková 2019; Kolečáni Lenčová – Dovičák 2023) pozorujeme snahy o spresnenie/zjednotenie terminológie, jednotná systematická klasifikácia zostáva zatiaľ deziderátom. Z iniciatívy teoretičiek/teoretikov z oblasti výskumu literatúry pre deti a mládež vznikli tzv. „picturebook studies“. [10]