Medzihra

Oblasti vedného poznania:

Autor:

Ekvivalent pojmu v iných jazykoch

Zwischenspiel, Interludium, Intermezzo (D)
Interlude (En)

Explikácia pojmu

Krátky dramatický žáner, určený na reprezentáciu medzi dejstvami väčšieho dramatického, hudobno-dramatického alebo hudobno-tanečného predstavenia. Má zväčša komický ráz a je tematicky a ideovo autonómna, v princípe samostatná od hlavnej hry, v rámci ktorej sa uvádzala na scénu. Termín medzihra sa v literárnej terminológii často používa synonymicky s termínmi intermédium, interlúdium, intermezzo alebo interscénium, s ktorými sa významovo prelína, hoci nie sú celkom identické. Tieto termíny sa používajú aj v hudobnej alebo choreografickej oblasti a útvary, ktoré pomenúvajú, majú spoločné to, že sú „vložené uprostred“ a pôvodne plnili funkciu prepájať väčšie celky dramatického, hudobno-dramatického alebo hudobného diela, spestrovať a odľahčovať predstavenie. Vyvinuli sa zo stredovekých komických scénok – frašiek, predchodcov majú v antickom divadle. Rozkvet v európskych literatúrach zaznamenali od 16. storočia, ale najmä v 17. až 18. storočí, neskôr sa mnohé z nich postupne vyvinuli na samostatné drobné komediálne žánre.

 Dagmar Mocná a kol. uvádzajú ako základné heslo intermédium (na upresnenie aj medzihra, tal. intermezzo, špan. entremés, franc. entremets, angl. interlude) a za základné charakteristiky intermédia považujú krátkosť, prevažne komický charakter a odľahčujúcu alebo prepájaciu funkciu: „v staršej dráme krátky scénický útvar spravidla komického rázu s funkciou odľahčiť alebo preklenúť“[1] (Mocná – Peterka a kol. 2004, 280). Dôležitá je ich funkcia „odľahčujúcej vsuvky“, „vyplňujúcej prestávky“, pobavenia publika a zdynamizovanie predstavenia. Autori upozorňujú na dobové synonymické používanie termínov interlúdium a intermédium na označenie stredovekých textov a konštatujú, že ako termíny označujúce „doplnok spoločenských udalostí či medziaktové hry sa definoval v druhej polovici 15. storočia“ (Mocná – Peterka a kol. 2004, 281). Je treba povedať, že synonymické a nejednoznačné používanie termínov pretrváva do súčasnosti, a to v závislosti od národných špecifík vývinu drámy v jednotlivých európskych literatúrach aj od terminologického úzu, o to viac, že ide o termíny nielen literárnovedné a nielen dramatické, ale aj z oblasti hudby a tanca.

František Štraus zaradil do svojho literárnovedného terminologického slovníka termíny medzihra, intermédium a interlúdium každý osobitne. Medzihru definuje ako „krátku scénku alebo hudobnú vložku medzi jednotlivými dejstvami drámy“, ktorá „sa hrala v prestávkach divadelného predstavenia“ (Štraus 2005, 220) a odkazuje pri nej na pojmy entr’acte, interlúdium. Intermédium definuje ako „malý dramatický útvar (medzihra), obyčajne komického charakteru“ (Štraus 2005, 167). Interlúdium je „typ stredovekej medzidejstvovej frašky“, ale aj „žáner anglickej renesančnej drámy“ (Štraus 2005, 167), a intermezzo „hudobno-dramatická vložka medzi dejstvami, ktorej pôvod siaha do stredoveku, keď sa nimi označovali krátke komické scénky hrané cez prestávky divadelného predstavenia“ (Štraus 2005, 167). Ako je zrejmé z citovaných definícií, najvšeobecnejším spomedzi týchto termínov je intermedium.

Interlúdium má okrem vyššie spomínaných definícií aj význam v oblasti hudobného umenia a označovala sa ním hudobná skladba hraná uprostred väčšieho hudobno-dramatického predstavenia. Takto sa vysvetľuje termín Patrice Pavis: „hudobná skladba, ktorá sa hrá medzi dejstvami predstavenia s cieľom, aby udala tón hry a uľahčila zmenu kulís a atmosféry“[2], dodávajúc, že „v rozšírenom význame označuje akýkoľvek slovný alebo herecky stvárnený výstup prerušujúci dej na javisku“ (Pavis 1980, 218). Intermédium (franc, intermède) je vysvetlené ako obsahovo širší pojem, sa ním medziaktový dramatický, hudobný alebo tanečný útvar od stredovekých scénok vložených do mystérií až po klasicistické baletné výstupy v Molièrových divadelných hrách (Pavis 1980, 218).

Takisto termín intermezzo sa týka aj oblasti hudobno-dramatickej. Ako vysvetľujú Findra a kol., intermezzo má pôvod v názve intermédium, v 15. storočí sa ním označovali „krátke komické scény medzi dejstvami vážnych dramatických diel“, ale „v hudobných dramatických dielach sa najmä v Taliansku zaužíval názov intermezzo – medzihra“ (Findra a kol. 1987, 157). Intermezzá sa uvádzali ako výplň medzi dejstvami opier a spočívali v speváckych alebo baletných vystúpeniach, mávali „žartovný obsah, ktorý nesúvisel s obsahom predvádzaného hlavného diela“ (Findra a kol. 1987, 157). Neskôr sa význam toho termínu rozšíril, dnes sa ním označujú všeobecne kratšie skladby vložené do rozsiahlejšieho diela, zväčša básnického; v tomto prípade už nie je podmienkou žartovný obsah. V hudobnej terminológii intermezzo označuje aj druh krátkej inštrumentálnej sklady, ktorá môže byť aj samostatná.

 Pôvod týchto krátkych dramatických foriem siaha do antiky; súvisia s gréckymi a rímskymi komickými scénkami (mimos, lat. mimus) a neskôr so stredovekými fraškami. Rozšírenie týchto termínov má medzinárodnú platnosť a používajú sa v podobnom význame, okrem toho však existujú aj špecifické označenia týkajúcej sa konkrétnych dramatických národných tradícií. Príkladom je anglické renesančné interlúdium (interlude), francúzske entremets alebo španielske paso, vynájdené Lope de Ruedom, „akási paráda, krátka fraškovitá medzihra“ (Moussinac, 1967, 143), alebo španielska renesančná a baroková medzihra – entremés.

 Zdeněk Hořínek všetky tieto krátke žánre – od antických mimos až po súčasné jednoaktové hry – označuje spoločným pojmom „drobné komediálne útvary“ (89 – 90), pričom konštatuje, že „drobný komediálny útvar je označenie zámerne neurčité. Možno do neho zahrnúť diela rôznych komediálnych žánrov, ktorých spoločným menovateľom je iba podnormálna dĺžka textu“[3] (Hořínek 2003, 89).

 Špecifickým národne vyhraneným druhom intermédia alebo interlúdia je španielska medzihra, nazývaná entremés. Termín je definovaný ako „dramatický žáner, jednoaktová hra v próze alebo vo veršoch, od 16. storočia sa zvykla uvádzať medzi dvoma prvými dejstvami rozsiahlej divadelnej hry“ (Platas Tasende 2004, 256). Pre entremés je príznačný burleskný, často aj spoločensko-kritický charakter. Vo všeobecnom španielskom jazyku má slovo entremés rozličné významy, avšak v literárnom význame krátkej včlenenej komickej scénky sa používa od polovice 16. storočia a ako prvý ho použil Juan de Timoneda v súbore dramatických diel s názvom La Turiana, en la cual se contienen diversas comedias y farsas muy elegantes y graciosas con muchos entremeses y pasos apacibles (1564, 1565; Turiana, ktorá obsahuje rozličné veľmi elegantné a vtipné komédie a frašky a mnohé príjemné entremeses a pasos). Juan de Timoneda použil oba výrazy aj ako vydavateľ Ruedových pasos (1567, 1570). Okrem entremés a paso sa v španielskej dramatickej škole zlatého veku rozlišujú aj ďalšie krátke dramatické žánre, jácara, loa, mojiganga, ktoré sa líšia obsahom, funkciou, typom účinkujúcich postáv, umiestnením v rámci divadelnej hry či zastúpením hudobných zložiek.

Lope de Rueda sa so svojimi pasos stal vzorom pre Miguela de Cervantesa, ktorý do nich vniesol niekoľko inovácií a „nechal najvýraznejšiu stopu na ustálení tejto krátkej dramatickej formy“[4] (Estébanez Calderón 2004, 331). Rozšíril repertoár postáv a zápletiek a z ľudového vidieckeho prostredia ich preniesol aj do prostredia mestského. Cervantes sa preto považuje za tvorcu, ktorý ustálil a konfiguroval hlavné charakteristiky žánru entremés. Patria medzi ne zábavná funkcia, demýtizácia vysokých hodnôt a nadneseného pátosu veľkých národných komédií, karikatúrne a satirizujúce postupy a realistický spôsob zobrazenia. Podľa Běliča „v medzihrách sa zároveň prejavujú najlepšie Cervantesove kvality technické a štylistické: schopnosť hutnej charakteristiky postáv, dômyselná výstavba deja, sústredeného do niekoľko málo výjavov, bohatstvo a jadrnosť jazyka, umenie iskrivého dialógu, neodolateľná komika“ (Bělič 1968, 109). Cervantes vytvoril osem krátkych medzihier a vydal ich v knihe Ocho comedias y ocho entremeses (1615; Osem komédií a osem medzihier, slov. 1979 Medzihry). Dve z jeho ôsmych medzihier sú písané vo veršoch.

Do slovenčiny ich preložil Ivan Štrpka, vyšli spolu v Príkladnými novelami a divadelnou hrou Pedro de Urdemalas (1615; Pedro de Urdemalas, slov. 1979) vo vydavateľstve Tatran v roku 1979. Prvú medzihru preložil do slovenčiny Vladimír Oleríny (1615; El juez de los divorcios, slov. Na rozvodovom súde, 1958).

Ďalšie inovácie priniesol do španielskej medzihry Luis Quiñones de Benavente (cca. 1589 – 1651), a to tým, že ich prepojil s krátkymi dramatickými a hudobno-dramatickými útvarmi, akými sú loa, jácara, baile, mojiganga (Estébanez Calderón 2004, 332). Do medzihier vnášal hudbu, spev a tanec, takže v jeho tvorbe sa rozlišujú hrané medzihry a spievané medzihry.

Barokovými tvorcami medzihier boli Francisco de Quevedo, Luis Vélez de Guevara, Calderón de la Barca, posledný z citovaných autorov písal veršované medzihry. V 18. storočí ich popularita klesla a ich obľuba sa opäť vrátila v 19. storočí, keď sa transformovali do žánru nazývaného sainete. V 20. storočí na odkaz medzihier, ale aj iných krátkych foriem komického divadla, nadviazali Ramón del Valle-Inclán, Max Aub, Rafael Dieste, Alejandro Casona, Fernando Nieva.

Na rozdiel od paso, španielske renesančné medzihry (entremés) môžu byť umiestnené na začiatku, strede alebo aj na záver hlavnej divadelnej hry a môžu byť napísané v próze aj vo veršoch. Zachovávajú si komicko-burleskný charakter a bývajú situované do ľudového prostredia. Vystupujú v nich konvenčné postavy, spoločné národnej komédii zlatému veku. Komika medzihier predstavuje kontrapunkt k vysokému žánru národnej komédie, k idealizácii a vznešenosti citov a pohnútok konania hrdinov. Neskôr prichádza k mieseniu španielskych medzihier s inými žánrami, aj hudobnými.

V odbornej domácej aj zahraničnej literatúre sa výrazy entremés, paso, jácara, loa a i. zväčša neprekladajú uvádzajú sa v pôvodnej španielskej forme. Slovenskí a českí hispanisti výraz entremés buď ponechávajú, alebo ich alternujú s prekladom do slovenčiny – medzihra, do češtiny – mezihra. Od roku 2005 je výraz entremés zaradený do akademického Slovníka cudzích slov a opisuje sa nasledovne: „entremés neskl. s. šp. lit. (v špan. dráme) krátka komická realistická scénka s ľudovými prvkami hraná medzi prvým a druhým dejstvom.“



[1] Intermedium: „ve starší dramatice krátký scénický útvar zpravidla komického rázu s odlehčující či překlenovací funkcí“ (Mocná a kol 2004, 280).

[2] Interlude: „composition musicale jouée entre les actes d’un spectacle pour illustrer la tonalité de la pièce et faciliter les changements de décor et d’atmosphère. Par extension, toute présentation verbale ou mimée interrompant l’action scénique“, s odkazom na intermède. (Pavis 1980, 218)

[3] „Drobný komediální útvar je označení záměrně neurčité. Lze do něho zahrnout díla různých komediálních žánrů, jejichž společným jmenovatelem je pouze podnormální délka textu.“ (Hořínek 2003, 89).

[4] Miguel de Cervantes „ha dejado mayor impronta en la configuración de esta forma teatral breve“ (Estébanez Calderón 2004, 331).

Bibliografia

Bělič, Oldřich. 1968. Španělská literatura. Praha: Orbis.
Cervantes Saavedra, Miguel de. 1979. Príkladné novely, preložil a poznámky napísal Vladimír Oleríny, verše prebásnil Víťazoslav Hečko. Medzihry. preložil Ivan Štrpka. Pedro de Urdemalas, preložil Vladimír Oleríny, prebásnil Tomáš Janovic. Bratislava: Tatran.
Estébanez Calderón, Demetrio. 2004. Diccionario de términos literarios. Madrid: Alianza Editorial.
Findra, Ján – Eduard Gombala – Ivan Plintovič. 1987. Slovník literárnovedných termínov. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo.
Hořínek, Zdeněk. 2003. O divadelní komedii. Praha: Nakladatelství Pražská scéna.
Mocná, Dagmar – Josef Peterka a kol. 2004. Encyklopedie literárních žánrů. Praha: Paseka.
Pavis, Patrice. 1980. Dicctionaire du Théâtre. Termes et concepts de l’analyse théâtrale. Paris: Éditions sociales.
Petráčková, Věra – Jiří Kraus a kol. 2005. Slovník cudzích slov (akademický). 2. doplnené a prepracované vydanie. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá.
Dostupné na:
https://slovnik.juls.savba.sk/?w=entrem%C3%A9s&s=exact&c=ffbd&cs=&d=scs# [cit. 10. 12. 2023]
Platas Tasende, Ana María. 2004. Diccionario de términos literarios. Madrid: Espasa Calpe.
Štraus, František. 2005. Príručný slovník literárnovedných termínov. Bratislava: Slovenský spisovateľ.

<< späť