Lazzi

Lazzi (čítaj lacci, z talianskeho lazzi, žarty, buffónske neverbálne akcie) sú krátke komické pantomimické výstupy, ktoré narúšajú monotónny dialóg s účelom rozosmiať divákov, podľa Patricea Pavisa ([1996] 2004, 54) sú to aj poznámky, ako hrať komické neverbálne scény. Spočiatku sa tieto medzihry v taliančine nazývali „l’actioni“ alebo „l’azzioni“ a v skrátenej podobe a s vynechaním apostrofu sa z označenia stali „lacti“ alebo „lazzi“, až sa napokon ujala forma v mužskom rode „i lazzi“ (Treccani 1933).

Pojem vychádza z talianskej commedie dell’arte a označuje zvyčajne mimický, improvizovaný prvok, ktorý slúži hercovi na komické charakterizovanie postavy (pôvodne Harlekýna). Jednou z najstarších a najrozšírenejších foriem lazzi, hraných najmä na jarmokoch, bolo to, že sa uprostred milostnej scény bezdôvodne na javisku objavil Harlekýn (alebo iný zani, por. commedia dell’arte), tváril sa, že chytá muchy či blchy, a predstieral, že ich zje. 

Základnými prvkami lazzi sú úškľabok, úškrn, grimasa, grotesknosť, žartovné posunky, klaunské správanie, neverbálne činy. Z mimickej povahy týchto prvkov sa postupne vyvinuli hovorené lazzi, napríklad keď počas búrlivej diskusie medzi dvoma „starcami“ (Pantalonem a Doktorom) Harlekýn vystupoval na špičky a vynucoval si ticho, pričom rozhorčene opakoval ten istý vtipný prvok aj štyri-, päť- či desať ráz. Takisto sa lazzi využívali ako forma javiskového dialógu dvoch postáv, najčastejšie Brighellu a Harlekýna. Takisto to „[b]oli humorné vsuvky, v ktorých [herci] robili akrobatické a pantomimické prvky, skákali a poskakovali“ (Princic-Sabolová 2007, 601), napr. keď sa Harlekýn a Mezzettino, priviazaní chrbtom k sebe, museli naťahovať k spoločnému jedlu v tanieri na zemi. Lazzi sa rýchlo stali obľúbenými prvkami, ktoré publikum od herca vyslovene očakávalo.

Vďaka vplyvu commedie dell’arte na francúzske divadlo 17. a 18. storočia (Molière, Marivaux) sa lazzi stali súčasťou osnovy alebo textov (značili sa slovné hry, politické alebo sexuálne narážky a pod.) a predstavovali „rafinovanejší, ale stále hravý spôsob vedenia dialógu a istý druh režírovania (inscenovania) všetkých paraverbálnych komponentov hercovej hry“ (Pavis [1996] 2004, 249). Herci tak mali k dispozícii široký repertoár komických pantomimických výstupov, niekedy vrátane ich opisu, a tí najšikovnejší dokázali tradičné lazzi variovať a neustále aktualizovať, prípadne využiť známe gagy a dotvoriť ich vlastnou mimickou kreativitou. Repertoár tradičných, bežných „lazzi“, ktoré boli vo vtedajších scenároch označené len názvom, obsahoval lazzi ako „lazzo del piangere e ridere“ („lazzo plaču a smiechu“ znamená, že jeden protagonista balamutí druhého, napr. keď starec oplakáva odchod syna, no na druhej strane sa raduje, pretože si môže v pokoji a bez scén užívať so ženou, a to isté platí aj pre syna), „lazzo di frutti e baci“ („lazzo plodov [lásky] a bozkov“ znamenalo, že Coviello napodobňoval hlas Pulcinellovej milej, Pulcinella „ju“ prosí o „plody lásky“, no Coviello ho zozadu udrie, na čo mu Pulcinella odvetí, že to nie sú tie plody lásky, ktoré chcel, že chce božtek, a Coviello ho opäť zozadu vybuchnátuje), „latto del sì e del no“ (lazzo súhlasu a nesúhlasu), „lazzi del muto“ (lazzi mlčania) a i. Mnohé lazzi boli skutočne obscénne či vulgárne, napr. „lazzo dell’orina fresca“ („lazzo o teplom moči“ predstavovalo scénu, keď Pulcinella povie, že všetok moč je teplý, no slúžka ho presvedčí, že teplý moč je len ten čerstvý, v tal. „fresco“). Tieto scénické hry tvoriace samotnú štruktúru commedie dell’arte sú v podstate súčasťou rovnováhy medzi komickým a patetickým, medzi smiešnym a vážnym.

Viacerí bádatelia skúmali tento fenomén aj z hľadiska ich typológie a následne ich kategorizovalie, podarilo sa im identifikovať a taxonomicky zostaviť širokú škálu tém počnúc lazzi erotickej až obscénnej povahy, cez lazzi vyjadrujúce rozmanité duševné stavy (strach, hnev, žiarlivosť) a príznaky necností alebo duševných chorôb (obžerstvo, lakomstvo, žiadostivosť, neprimeraná žiarlivosť), až po makabrózny smiech a mnohé ďalšie (por. Caradini 2019, 591). Nicoletta Capozza ([2006] 2021) diferencuje tieto konkrétne typy lazzi: 1. akrobatické, 2. tiché, mimické a mimetické, 3. slovné (verbálne), 4. erotické, 5. obscénne a skatologické, 6. lazzi súvisiace s nocou, 7. travestia, prezlečenie sa za niekoho iného, pomýlenie si osôb, 8. prefíkanosť a výsmech, 9. výprask a hnev, 10. strach, 11. plač, 12. hlad, 13. peniaze, 14. odplata, vendeta, 15. pätolízač, riťolezec, 16. sekvenčné a hybridné lazzi a 17. Adrianiho lazzi. Spolu predstavujú vyše 200 konkretizácií.

V súčasnom, často výrazne teatralizovanom a parodickom inscenovaní je úlohou lazzi vytvárať vizuálnu oporu, napr. u Giorgia Strehlera v réžiách talianskych klasikov. Medzi asi najznámejšie lazzi patrí to, ktoré inscenuje postava Guida v oscarovom filme La vita è bella (Život je krásny) z r. 1997 v réžii a stvárnení Roberta Begniniho. Protagonista sa na prvý pohľad ponáša na Harlekýna z commedie dell’arte najmä v gagoch, trikoch, akrobatických vsuvkách a pohyboch pripomínajúcich lazzi, ale aj v imaginárnej maske, ktorú si Guido vytvára, aby seba aj syna chránil pred realitou fašizmu) (Princic-Sabolová 2007, 602).