Konceptizmus

Konceptizmus (šp. conceptismo) jeden z dominantných umelecko-štylistických prúdov barokovej literatúry, ktorý sa rozvinul v španielskej literatúre paralelne s kulteranizmom (šp. culteranismo). Charakterizuje ho komplikovanosť štýlu, sémantická hĺbka, rafinovanosť, orientácia na vzdelaného, minoritného adresáta. Jeho hlavnými predstaviteľmi sú Francisco de Quevedo (1580 – 1645) a Baltasár Gracián (1601 – 1658), autor teoretického spisu, v ktorom ho definuje ako „umenie duchaplnosti“. Počiatky konceptizmu siahajú do posledných desaťročí 16. storočia a rozkvet dosiahol v priebehu 17. storočia. Mnohí literárni bádatelia považujú konceptizmus za základ barokovej poetiky a jeho prejavy či variácie nachádzajú aj v iných európskych národných literatúrach. Španielsky konceptizmus sa vyvíjal v blízkej spojitosti s talianskym konceptizmom (tal. concettismo), nazývanom aj marinizmus (tal. marinismo).

Počiatky španielskeho konceptizmu sa spájajú s básnikmi Alonsom de Ledesma Buitrago (1562 – 1633) a Alonsom de Bonilla (1570 – 1642), ktorým patrí prvenstvo v uvedení konceptistických postupov na pole poézie. V ich básnickej tvorbe sa systematicky prejavila konceptistická duchaplnosť a orientácia na duchovnú náboženskú tematiku. V oblasti prózy sa za iniciátora konceptizmu považuje renesančný autor Fray Antonio de Guevara (1480 – 1545). Konceptistickú prózu naplno rozvinuli v 17. storočí B. Gracián a F. de Quevedo, najväčší majstri a obhajcovia umenia duchaplnosti. Quevedo rozvíjal konceptistický štýl aj v básnickej tvorbe a obohatil ho postupy irónie a paródie. Koncepty uplatnil vo svojej poézii aj Luis de Góngora (1561 – 1627), hoci je stúpencom kulteranizmu. Do dramatického umenia uvádzal princípy založené na konceptizme Lope de Vega (1562 – 1635). V priebehu 17. storočia v neskorom baroku sa u väčšiny autorov prichádza k splývaniu oboch štýlov. Virtuózne ich dokázali prepojiť dramatik Pedro Calderón de la Barca (1600 – 1681) a mexická „Desiata Múza“ Sor Juana Inés de la Cruz (1651 – 1695), považovaní za vrcholné zjavy barokovej literatúry.

 

Umelecká prax barokových tvorcov bola od začiatku sprevádzaná teoretickou reflexiou. Teoretický výklad konceptistickej estetiky a štylistiky predstavil jezuitský kňaz a filozof B. Gracián v spise Arte de ingenio, tratado de la agudeza (1642; Umenie duchaplnosti, traktát o ostrovtipe), neskôr prepracovaného do rozšíreného vydania s názvom Agudeza y Arte de Ingenio (1648; Ostrovtip a Umenie duchaplnosti). Ako autor objasňuje v podtitule diela, „vysvetľujú sa [v ňom, pozn. RB] všetky spôsoby a rozličnosti Konceptov, s výberom najvydarenejších, náboženských aj svetských, príkladov“[1] (Gracián, podtitul na obálke). Tieto príklady čerpá z umeleckých textov od rímskeho staroveku až po súčasníkov, takže spolu s výkladom poetiky predstavuje aj antológiu textov s komentármi. Významne je v nej zastúpený aj L. de Góngora, u ktorého B. Gracián nachádza mnoho príkladov vydarených konceptov.

Ústredné miesto v Graciánovom spise majú pojmy koncept (šp. concepto, conceto), ostrovtip/dôvtip (šp. agudeza) a duchaplnosť/dômyselnosť (šp. ingenio). Všetky tieto pojmy, aplikované na pole literatúry, majú hlboké filozofické pozadie a odrážajú sa v nich Graciánove literárnoteoretické, estetické názory, ale aj ideologické, filozofické a morálne presvedčenia. Výklad týchto pojmov neprestáva byť dodnes predmetom diskusií a štúdia (pozri napr. Blanco 1998; Egido 2007 ).

S identickými alebo obdobnými termínmi narábajú všetci súdobí literárni teoretici, pričom nadväzujú na antickú a renesančnú (humanistickú) teóriu. Jozef Minárik (1977, 17) medzi najdôležitejšie barokové poetiky radí, okrem Graciánovho Umenia duchaplnosti, teoretické práce Macieja Kazimierza Sarbiewskeho (1595 – 1640), Martina Opitza (1597 – 1639), Georga Philippa von Harsdörfera (1607 – 1658) a Emanuela Tesaura (1591 – 1675). V centre pozornosti všetkých týchto autorov sa nachádzajú pojmy ako koncept, dômyselnosť, dôvtip, pointa atď. (napr. tal. concetto, argutezza, ingegnoso; nem. .....), treba však povedať, že ich chápanie a výklad sa nemusia zhodovať. K takýmto záverom prichádzajú odborníci pri porovnávacom štúdiu barokových poetík (pozri Hatzfeld 1972; Frare 2006). Napríklad Pierantonio Frare (2006, 105 – 117) sa zaoberá porovnaním Graciánovho Umenia duchaplnosti s Tesaurovým traktátom Il Cannocchiale Aristotelico, ò sia, Idea, dell’ arguta et ingeniosa elocutione, che serve à tutta l’Arte oratoria, lapidaria et simbolica (1655; Aristotelovský ďalekohľad alebo Myšlienka o ostrovtipnom a duchaplnom vyjadrovaní, ktoré slúži celému rečníckemu, jadrnému a symbolickému umeniu) a odhaľuje odlišnosti v ich ponímaní ostrovtipu (šp. agudeza, tal. acutezza) a konceptu (šp. concepto, tal. concetto).

 

Porovnávanie a kontrastovanie sa celkovo javí ako efektívna metóda pri objasňovaní fenoménu konceptizmu. Keďže konceptizmus sa kryštalizoval v španielskej literatúre súčasne s kulteranizmom, nemožno ho vysvetľovať bez referencie na tento paralelný prúd, známy podľa svojho vrcholného predstaviteľa aj ako gongorizmus (šp. gongorismo). Oba smery sú plodmi jednej kultúrnej epochy a majú veľa spoločného, tradične sa však vysvetľovali cez prizmu ich protichodnosti. Dialo sa to v dôsledku toho, že samotní tvorcovia, prívrženci L. de Góngoru (gongoristi alebo kulteranisti) na jednej strane a F. Queveda a B. Graciána (konceptisti) na strane druhej, sa voči sebe vzájomne ostro vyhraňovali. Takáto optika nazerania na oba prúdy ako na javy zásadne rozdielne a protichodné prevzala literárna kritika 18. storočia a ovplyvňovala literárnokritické myslenie prakticky až do 20. storočia. V súčasnosti sa takýto náhľad považuje za zastaraný a všeobecne sa prijíma sa názor, že medzi oboma smermi neexistuje jednoznačná hranica a sú prejavom zhodného snaženia o znejasňovanie umeleckej výpovede. Vychádzajú totiž z „totožnej estetiky zameranej na rafinovanosť a formálnu zložitosť jazyka“[2] (Estébanez Calderón 2004, 206).

Koncízny prehľad vývoja odborných náhľadov na fenomény konceptizmu a kulteranizmu, počnúc Menéndezom Pelayom, predstavil Alonso Santos a určil v ňom štyri názorové skupiny:

 

Konceptizmus a kultizmus hodnotili ako úplne odlišné smery Menéndez Pelayo, Farinelli, Correa Calderón, Guillermo de Torre a Félix Monge.

Druhá skupina, do ktorej patria Croce, Rafael Lapesa, Valbuena Prat, Menéndez Pidal, Rafael Seco a ďalší, považujú oba smery za príbuzné a neoddeliteľné, pretože ich spája podobnosť v používaní rétorických figúr a spoločná tendencia ku komplikovanosti.

Tretia skupina odborníkov zastáva názor, že konceptizmus je základom celého baroka a vychádza z neho aj kulteranizmus; rozdiely medzi nimi spočívajú iba v zanedbateľných detailoch. Týmto spôsobom uvažujú, medzi inými, Coster, Lázaro Carreter, García Berrio a Alexander A. Parker. Tvrdia, že Góngora a kulteranisti boli vlastne konceptistami, pretože používali konceptistické výrazové prostriedky: metafory, paradoxy atď.

Štvrtú pozíciu predstavuje napríklad Edward Sarmiento, ktorý stotožňuje barok s kulteranizmom, pretože „využívanie konceptu je integrálnou súčasťou gongorizmu a barokovej literatúry všeobecne“. (Santos 2009, 41 – 42)

 

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že napriek výraznému pokroku v chápaní konceptizmu a kulteranizmu v modernej literárnej vede zostáva neustále otvorená otázka určenia ich vzájomného vzťahu v zmysle nadradenosti, podradenosti či odvodenosti. V súčasnosti sa literárni vedci zaoberajú hľadaním dištinktívnych znakov medzi nimi na novej báze. Treba povedať, že výstižné pomenovanie podstaty rozdielov medzi týmito paralelnými prúdmi nie je vôbec jednoduchá úloha. Odborníci sa s ňou vyrovnávajú dôsledným výskumom primárnych umeleckých a teoretických textov a odpovede formulujú v rozsahu monografií, štúdií, až po pokusy o stručné vyjadrenia (potrebné, napríklad, na didaktické účely, do učebníc, slovníkov a podobne), pri ktorých musí nevyhnutne dôjsť aj k zjednodušeniam a zovšeobecneniam.

K takýmto patrí, napríklad, názor, že kulteranizmus sa zakladá na formálnej zložitosti a konceptizmus na zložitosti myšlienkovej, alebo že „konceptizmus je hlboký, jeho veta obsahuje viac myšlienok než slov (na rozdiel od kulteranizmu, ktorý používa viac slov než myšlienok)“ atď. Samozrejme, takéto hodnotenia navádzajú na myšlienku, že kulteranizmus by mal byť myšlienkovo vyprázdnený a konceptizmus formálne jednoduchý, čo je mylná predstava.

Napríklad Oldřich Bělič sformuloval vo svojich Dejinách španielskej literatúry takúto komparatívnu charakteristiku: „Kulteranismus se vyznačoval hlavně vyumělkovaností jazyka, neobvyklostí slovníku, přetížeností obrazy, šroubovaností a krkolomností syntaxe. Pro konceptismus zase byla příznačná důmyslná hra slov, idejí a pojmů, duchaplnost, ostrovtip“ (Bělič 1968, 143). Znamená to, že sa výberovo zameral na dva dištinktívne charakteristické prvky, „vyumelkovanosť“ pri kulteranizme a „duchaplnosť“ pri konceptizme.

Na porovnanie, Alonso Santos (2009, 43) postavil východiskový bod svojho výkladu na zjednocujúcej spoločnej charakteristike. Konštatuje, že všetci barokoví spisovatelia, konceptisti aj kulteranisti, používali rovnako komplikovaný spôsob vyjadrovania a používali na to rovnaké štylistické a jazykové prostriedky (trópy a figúry); líšili sa však v tom, ako ich používali: „rozdiel medzi kulteranistami a konceptistami, [....], nespočíva v prostriedkoch, ktoré používajú, ale v odlišnom spôsobe jazykovej amplifikácie a intenzifikácie; zatiaľ čo kulteranisti a Góngora si zakladali na amplifikácii a intenzifikácii syntaxe, konceptisti realizujú amplifikáciu a intenzifikáciu v rovine sémantickej“ (Santos 2009, 43).

Jozef Minárik v o svojej úvahe o ideovom a umeleckom charaktere (európskej) barokovej literatúry (1977, 11 – 29) charakterizuje kulteranizmus ako „ohromujúci, zložitý metaforický, obrazný, parafrázujúci, eliptický, mytologický, učenecký, aristokratický a neologický štýl“ (Minárik 1977, 18) a konceptizmus ako „ironický, satirický, intelektuálny a pojmový štýl s rafinovanými myšlienkami“ (ibidem). Radí ich medzi „európske kultizmy“ v zmysle „vyumelkované štýly“ a ich národné variácie v iných európskych literatúrach nachádza v talianskom marinizme, francúzskej preciozite (fr. préciosité), anglickom metafyzicizme a nemecko-sliezskom Schwulstile. (Minárik 1977, 18). Treba k nim pridať ešte anglický euphuizmus (angl. euphuism), v ktorom významnú rolu zohral Fray Luis de Guevara. Všetky tieto smery majú väzby na španielsky kulteranizmus, Napríklad José María Aguirre analyzuje problematiku obsahovej a ideovej blízkosti španielskych konceptistov a britských metafyzických básnikov a konštatuje, že „konceptizmus nie je iba základný prvok španielskej barokovej poézie 17. storočia, ale baroka vo všeobecnosti. Čerpá z neho aj súdobá anglická poézia“ (Aguirre 1986, 187).

Hoci tradične sa výklad rozdielov medzi konceptizmom a kulteranizmom zakladá na analýze formálnych aspektov jazyka a štýlu, upozorňujeme, že konceptisti sa vyznačujú aj osobitosťami v oblasti tematickej a ideovej orientácie. Ústrední predstavitelia F. de Quevedo a B. Gracián sa zaoberajú prevažne vážnymi témami a sú autormi hlboko reflexívnymi a filozofujúcimi. Prejavuje sa u nich barokový pesimizmus, ktorý rozvíjajú v úvahách o pominuteľnosti a ničotnosti pozemského bytia. Samozrejme, F. de Quevedo, B. Gracián, ako aj ich prívrženci a nasledovníci, sa v rámcoch všeobecnejších spoločných konceptických charakteristík vyznačujú aj individuálnymi znakmi, čo ich robí jedinečnými.