Kodifikované žánre

Kodifikované žánre sú druhým zo štyroch základných žánrových typov, ktoré s ohľadom na logický štatút žánrových označení (fr. „noms de genres“) vymedzil francúzsky literárny teoretik Jean-Marie Schaeffer v knihe Qu’est-ce qu’un genre littéraire ? (Čo je to literárny žáner?, 1989).[1] Schaeffer ich najčastejšie pomenúva perifrasticky ako „žánre s explicitnými pravidlami“ (fr. „genres à prescriptions explicites“), pretože príbuznosť textov, ktoré pod ne spadajú, je dôsledkom regulačných mechanizmov. Do tejto skupiny patria útvary ako sonet, haiku, rispet, rondel, lipogram a pod.

            Kodifikované žánre sú spolu s genealogickými a analogickými žánrami príkladom takzvanej modulačnej žánrovosti. Kým označenia exemplifikačných žánrov sa explicitne alebo implicitne vzťahujú na niektorú z rovín komunikačného aktu ako procesu (vysielateľ, spôsob vypovedania, štatút výpovede, adresát, funkcia výpovede a pod.), modulačná žánrovosť je definovaná iba na úrovni textu. Jej metodologickou bázou je výskyt rovnakých, respektíve podobných obsahových a formálnych čŕt v istom korpuse. Aj z tohto dôvodu sú žánre fungujúce na modulačnom princípe determinované len parciálne, čo praxi znamená, že vlastnosť vyjadrená pomenovaním žánru sa netýka textu ako celku, ale vybraných rovín. Ak nazveme úvodné dedikačné riadky v knihe „venovaním“, obsiahneme tým všetky komunikačné roviny výtvoru, pretože odkážeme – v súlade s logikou exemplifikačných žánrov – na komunikačný akt a na intenciu autora. Termín „národnobuditeľská historická poéma“ však charakterizuje Mickiewiczovu skladbu Konrad Wallenrod (1828; Konrád Wallenrod, slov. 1948) iba na úrovni segmentov, keďže je v nej výrazná aj ľúbostná línia bez akéhokoľvek historického základu. Pre modulačnú žánrovosť – ako to vyplýva zo samotného pojmu – je tiež typické, že odlišnosti medzi textami vplývajú na povahu žánru a nové prvky majú potenciál transformovať (modulovať) celú množinu. Hranice žánrov preto nebývajú absolútne a nemenné.

            Existuje však skupina žánrov, pre ktorú tieto princípy platia iba v obmedzenej miere, hoci je definovaná na textovej úrovni. Podľa Schaeffera ide o žánre, ktorých textové atribúty sú regulované explicitne formulovanými pravidlami.[2] Normatívna paradigma sa tiahne – podobne ako paradigma esencialistická – celými dejinami genológie, pretože už v Aristotelovom spise Περὶ ποιητικῆς (cca 335 p. n. l.; Poetika, slov. 1944) si viaceré pasáže kladú za cieľ usmerňovať podobu literárnych žánrov.[3] Treba však odlišovať normatívne prístupy aristotelovského razenia, ktoré sú späté s genologickým esencializmom, od problematiky fixných útvarov. Ak Aristoteles vyjadruje svoj názor na to, ako má byť napísaná dobrá tragédia, vychádza z predstavy, že daná konštelácia sémantických a syntaktických parametrov najlepšie zodpovedá vnútornej povahe (teda esencii) žánru. O podobné premisy (i keď nie priamo o Aristotelove tvrdenia) sa opiera aj pravidlo o jednote času, miesta a deja vo francúzskej klasicistickej tragédii.[4] Tragédia však napriek tomu – zvlášť ak vezmeme do úvahy jej vývin po ústupe klasicizmu – nie je žánrom, ktorého identita by sa odvíjala výlučne (alebo najmä) od týchto predpisov. Inú situáciu možno pozorovať v prípade fixných útvarov, ktoré strácajú svoje opodstatnenie v prípade, že o nich uvažujeme nezávisle od noriem. Tieto normy sa podľa Schaeffera môžu týkať tak obsahovej, ako aj formálnej (v Schaefferovej terminológii „syntaktickej“) roviny, hoci v praxi býva striktne determinovaná väčšinou len forma, ktorá zahŕňa gramatické, prozodické a metrické faktory. Žánre, ktoré sa vyznačujú obmedzeniami gramatického charakteru, nachádzame skôr v orientálnych literatúrach;[5] žánre založené na regulovanej prozodickej a metrickej štruktúre sú, naopak, bežné v európskych i ázijských kultúrach, ako o tom svedčia útvary typu sonet, haiku, rondel, rispet, triolet a pod.

            Kodifikované žánre destabilizujú rámce modulačnej žánrovosti a pripodobňujú sa exemplifikačným žánrom v tom, že fixné útvary možno od seba jednoznačne odlíšiť a ich povaha vyplýva skôr z vyššieho princípu (explicitných noriem) než zo špecifík jednotlivých textov. Väčšinou tiež platí, že prvky reprezentujú množinu rovnakou mierou (jedna báseň so 14 veršami nemôže byť sonetom väčšmi ako iná báseň s rovnakým počtom veršov). Schaeffer však nástojí na tom, že kodifikované žánre nespadajú pod exemplifikačnú logiku, a to z troch dôvodov. Po prvé, napriek regulačným mechanizmom sa schopnosť reprezentovať množinu rovnakou mierou vzťahuje len na väčšinu prvkov, nie na všetky prvky bez výnimky. V dejinách literatúry totiž možno naraziť na básne, ktoré ich autori nazvali sonetmi, hoci nemali 14 veršov, alebo na haiku s iným počtom slabík než 17. Dalo by sa, pravda, namietať, že nejde o meritórny argument. Ak na úplný rozpad identity exemplifikačného žánru stačí, že autor v rubrike „motto“ neuvedie motto, ale venovanie, nemožno jednoducho sonet s viac alebo menej ako 14 veršami vyhodnotiť ako neúspešný, nerealizovaný sonet? Schaeffer napokon jasne postuluje, že deviácia sa v prípade kodifikovaných žánrov hodnotí ako prestúpenie zákonov (fr. „violation“). Empirické výskumy, podložené podrobnými výskumami deviantných textov, však naznačujú, že regulačné konvencie sú flexibilnejšie ako konštitutívne konvencie,[6] určujúce identitu komunikačných aktov. Súvisí to predovšetkým s tým, že mnohé útvary determinované na úrovni prozódie a metriky sa spájajú (hoci neoficiálne) so špecifickým okruhom tém, alebo aspoň so špecifickým spôsobom tvarovania témy. K sémantickej špecifikácii fixných útvarov dochádza pod vplyvom modelizačného efektu (fr. „effet modélisant“) už existujúcich textov, ktoré vytvárajú tradíciu. Práve z tohto dôvodu majú shakespearovské sonety zakončené dvojverším tendenciu k epigramatickej pointe a sonety s ľúbostnou tematikou vykazujú – prinajmenšom do začiatku 20. storočia – podobné obsahové črty (exaltácia a sublimácia ľúbostného citu s tenzívnym prvkom). Autor, ktorý ráta so sémantickou špecifikáciu útvaru a len mierne narúša jeho regulovanú formu, preto žáner nerozkladá úplne.[7] V dlhodobom horizonte je dokonca možné, že opakované podrývanie predpísanej formy vyústi do uvoľnenia alebo transformácie pravidiel. Schaeffer týmito pozorovaniami podporuje svoje široké chápanie termínu „žáner“ a ukazuje, prečo je vnímanie sonetu či haiku len ako básnickej formy a aj samotné rozlišovanie medzi žánrom a básnickou formou nedostatočne produktívne.[8]

            Hlavný rozdiel medzi kodifikovanými a exemplifikačnými žánrami je však otázkou logiky. Ak označíme písomný prehovor autora adresovaný manželke ako list, zaujíma nás v prvom rade intencia, a až potom textová realizácia (téma, počet odsekov a pod.). Pri sonete alebo lipograme je, naopak, relevantná najmä textová realizácia. Intencia autora nás buď nezaujíma vôbec, alebo je len sekundárnym problémom. Navyše, žiaden kodifikovaný žáner nemôže exemplifikovať pravidlá vo význame, v akom sťažnosť exemplifikuje príslušný ilokučný akt. Konkrétny rispet nie je konkretizáciou, spredmetnením pravidiel žánru, ale ich aplikáciou. Napriek týmto divergenciám sú však kodifikované žánre – rovnako ako žánre exemplifikačné – príkladom autorskej žánrovosti. O aplikovaní noriem totiž rozhoduje autor, čitateľ môže nanajvýš posúdiť dôslednosť autorovho postupu, respektíve skritizovať jeho nedôslednosť. Ak je útvar vydarený a čitateľ ho neidentifikuje správne, dochádza jednoducho k chybe v recepčnom procese. Napätie medzi autorskou a čitateľskou žánrovosťou je preto nízke. Treba tiež dodať, že napriek teoretickej možnosti transformácie noriem bývajú kodifikované žánre kontextovo stabilné a ich chápanie sa v čase buď nemení, alebo mení len minimálne.

            Čo sa týka opisu kodifikovaných žánrov v literárnovedných príručkách a v učebniciach literatúry, autori sa väčšinou uchyľujú k vyčerpávajúcej enumerácii pravidiel, ktoré musia útvary spĺňať. Definícia žánrov je z princípu preskriptívna a môže mať prospektívny charakter – nevzťahuje sa totiž len na existujúce texty, ale kladie si za cieľ normovať aj budúce tvorivé aktivity.