Jarcha

Oblasti vedného poznania:

Autor:

Ekvivalent pojmu v iných jazykoch

Chardscha (D)
kharja, kharjah (En)

Explikácia pojmu

Jarcha alebo chardža je krátka pieseň tvoriaca záverečnú strofu arabských alebo hebrejských básní nazývaných muwaššaḥa. Je typickým prejavom hispanoarabskej kultúry na zmiešanom území moslimského Španielska v období arabskej nadvlády. Jej vznik sa datuje do 11. až 12. storočia, hoci niektorí bádatelia ho ešte anticipujú. Písaná je v niektorom z iberorománskych mozarabských dialektov, zmiešaným s ľudovou arabčinou a/alebo hebrejskými prvkami.

Termín pochádza z arabského slova خرجة tranliterácia ḫarǧa [ˈxærdʒɐ], ktorý sa v rôznych jazykoch prepisuje rozličným spôsobom tak, aby sa zachovalo fonetické znenie v arabčine. Znamená „východ, záver, zakončenie“, čo súvisí s funkciou týchto krátkych piesní v spomínaných muwaššahách. V španielčine sa ustálil termín jarcha (f. sg.), jarchas (pl.), vyslovuje sa „charča“. V slovenčine by foneticky termín mal byť prepisovaný ako chardža, avšak zatiaľ nie je zaznamenaný v slovníkoch literárnej teórie (na rozdiel od iných foriem orientálnej poézie, akými sú gazel, kasída, diván).

Slovenskí, českí a zahraniční hispanisti a arabisti sa používajú termín jarcha alebo chardža nejednotne. Niektorí uprednostňujú španielsku formu termínu jarcha, tak sa vyskytuje citovaná v antológii španielskej poézie slovenského literárneho vedca a prekladateľa Jána Zambora. J. Zambor používa španielsky termín s uvedením spôsobu výslovnosti v zátvorke: jarcha (vysl. charča) (Zambor, 2021, s. 25). Český hispanista E. Hodoušek rovnako uvádza termín v španielskej forme s naznačením výslovnosti „jarcha [charča]“ (1999, s. 58, 328). V prácach českých hispanistov sa zasa stretávame s tvarom chardža, a to u O. Běliča (Bělič, 1963, s. 50 – 52; Chabás – Bělič, 1960, s. 412) aj u M. Uličného (1992, s. 236).

Miloslav Uličný (1992) a Ján Zambor (2021) preložili niekoľko textov chardží do českého, respektíve slovenského jazyka:

 

Vayse meu corachón de mib,

Zle je mému srdénku.

Srdce mi nechce ostať dnu.

Ya, Rab, ¿si se me tornarád?

Pro miláčka churlaví.

Ach, života ma pozbaví?

¡Tan mal meu doler li-l-habib!

Mám jen jednu myšlenku:

Bolí ma kvôli milému.

 Enfermo yed, ¡cuándo sanarád?

„Bože, kdy se uzdraví?“

Pane, kedy sa uzdraví?

(citované podľa Barroso Gil a kol., 2001, s. 34)

(Uličný, 1992, s. 19)

(Zambor, 2021, s. 25)

 

Mnohí bádatelia zastávajú názor, že jarche/chardže existovali ako samostatné skladby skôr než muwaššahy a považujú ich za prejav pôvodnej ústnej tradície, ktorá sa až sekundárne stala inšpiráciou pre vzdelaných básnikov, autorov muwaššáh.  Preto ich vznik datujú už do 10. storočia. Zástancom názoru, že chardža je prejavom pôvodnej ústnej ľudovej tradície, je španielsky arabista Emilio García Gómez (1975), ktorý na základe štúdia zbierok arabských muwaššáh a vyjadrení ars poetica ich autorov, vyslovil názor, že muwaššahu skladali básnici preto, aby „vložili do kompozície vopred existujúcu chardžu[1] (García Gómez, 1975, citované podľa Estébanez Calderón, 2004, s. 581), pričom ľudová chardža im určovala rozsah verša a rýmové zakončenie. Nasvedčuje tomu rozdielnosť jazykov (muwaššaha – arabčina alebo hebrejčina; chardža – mozarabčina) aj štýlu (muwaššaha – vysoký umelý štýl; chardža – ľudový štýl) (Estébanez Calderón, 2004, s. 581 – 585, 683). Podobný názor zastáva aj rumunská medievalistka A. Crivăţová a v rozsiahlej kapitole svojej monografie rieši aj otázku, do akej miery si autori vysokej poézie, vďaka ktorých sa chardže zachovali, prispôsobovali pôvodne ľudovú poéziu (Crivăţ, 2018, s. 56 – 78).

Zaujímavá je jazyková stránka chardží. Sú zložené v hybridnom románsko-arabskom jazyku, v ktorom sa iberorománska slovná zásoba mieša s ľudovou arabčinou, aká sa používala na území Španielska obývaného Arabmi, pričom pomer semitských a románskych slov sa môže rôzniť. Zapísané sú arabským alebo hebrejským písmom, tento spôsob zápisu sa nazýva aljamiado (vyslov alchamiado) (európsky jazyk zapísaný arabským alebo hebrejským písmom). Medzi známych autorov muššawáh končiacich chardžami, patria hispanohebrejskí básnici Abraham ibn Ezra (1089/92 – 1164/67), Todros Abulafía (cca. 1247 – cca. 1300), Judah Halevi (známy aj ako Yehuda Halevi alebo Jehuda ha-Levi) (cca. 1075 – 1141).

Jarcha/Chardža nemá pevne určený počet veršov, existuje vo forme dvoj- alebo trojveršovej strofy, najčastejšie je však tvorená štvorveršiami so striedavým rýmom, obkročným rýmom, menej častá je monorýmická chardža aaaa.

Tematika je väčšinou ľúbostná, skladba má najčastejšie podobu lyrického povzdychu vysloveného dievčinou alebo mladou ženou, vyvierajúceho z pocitu osamotenia a smútku spôsobeného odlúčením od milého. S ľúbostným utrpením a milostnou túžbou sa ženský hlas zdôveruje matke, sestre, priateľkám alebo priateľovi, alebo prírodným úkazom (rastliny, rieky, more), väčšinou s použitím rétorických zvolaní a otázok.

Tento tematický obsah uvádza chardže do súvislosti s galícijsko-portugalskou cantiga d’amigo, s kastílskym villancico, ale aj francúzskymi stredovekými chansons de femme, germánskymi frauenlieder a s podobnými lyrickými žánrami v európskej literatúre (Dronke, 1995, s. 112 – 135; Pérez Priego, 2013, s. 233; citované podľa Crivăţ, 2018, s. 54, s. 51); všetky tieto žánre sú prejavom starobylej európskej ľúbostnej lyriky vyjadrenej ženským lyrickým subjektom. V porovnaní s týmito prejavmi sa pri chardži konštatuje väčšia miera senzuality a spontánnosti, napríklad pri porovnaní s prevažne melancholickým naladením galícijsko-portugalskej lyriky. Špecifikom chardže je aj jej zasadenie do mestského prostredia (spomínajú sa mestá Guadalajara, Valencia, Sevilla), na rozdiel od prírodného rámca typického pre cantiga d’amigo.

Existencia chardží bola objavená až v 20. storočí zásluhou hebraistu Samuela Miklosa Sterna, ktorý pri štúdiu hebrejsko-hispánskej poézie odhalil približne dvadsať takýchto skladieb a svoj objav publikoval prvýkrát v roku 1948 (Stern, 1948, s. 299 – 346). V arabských básnických skladbách existenciu chardží objavil španielsky arabista Emilio García Gómez (García Gómez, 1952, s. 57 – 127) a následne sa stala predmetom výskumu hebraistov, arabistov a romanistov, medzi nimi takých významnéých osobností ako Ramón Menéndez Pidal, Emilio García Gómez, Álvaro Galmés de Fuentes, Federico Corriente a iní.

Od svojho objavenia sa chardže považujú za najstaršie literárne pamiatky španielskej literatúry a predstihli v tomto prvenstve hrdinský epos Cantar del Mío Cid (cca. 1140) (Pieseň o Cidovi), ktorý dovtedy predstavoval počiatok španielskej literatúry. Keďže vznikom predchádzajú aj trubadúrsku provensálsku lyriku, možno ich považovať aj za najstarší dokumentovaný prejav lyriky v románskom jazyku, a to nielen na území Španielska, ale aj v celom románskom svete, a dokonca za „najstarší prejav ľudovej lyriky v ľudovom jazyku v európskej literatúre“[2]. (Marchese – Forradellas, 2013, s. 225).

 



[1] ....la moaxaja fue concebida y compuesta para „encuadrar una jarcha preexistente“ (García Gómez, 1975, podľa Estébanez Calderón, 2004, s. 581).

[2] Jarchas .... „son el pimer testimonio de una lírica popular europea en lengua vulgar.“ (Marchese – Forradellas, 2013, s. 225)

Bibliografia

BARROSO GIL, Asución a kol.: Introducción a la literatura española a través de los textos. 7. vydanie. Madrid: Istmo, 2001.
BĚLIČ, Oldřich: Dějiny španělské literatury I. Praha: Státní pedagogické nakladatelství, 1963.
CORRIENTE, Federico: Poesía dialectal árabe y romance en Al-Andalús (Cejeles y xarajāt de muwaššaḥāt). Madrid: Gredos, 1998.
CRIVĂŢ, Anca: La lírica hispánica medieval. Una introducción. Bukurešť: Editura universităţii din Bucureşti, 2018.
DRONKE, Peter: La lírica en la Edad Media. Barcelona: Seix Barral, 1995.
ESTÉBANEZ CALDERÓN, Demetrio: Diccionario de términos literarios. 4. vydanie. Madrid: Alianza Editorial, 2004.
GALMÉS DE FUENTES, Álvaro: Las jarchas mozárabes. Forma y significado. Barcelona: Crítica, 1994.
GARCÍA GÓMEZ, Emilio: „Veinticuatro jaryas romances en muwassahas árabes“, Al-Andalus, XVII, 1952: 57 – 127.
GARCÍA GÓMEZ, Emilio: Las jarchas romances de la serie árabe en su marco. Edición en caracteres latinos, versión española en calco rítmicoy estudio de 43 moaxajas andaluzas. Barcelona: Seix Barral, 1975.
HODOUŠEK, Eduard: Španělská literatura. In: Slovník spisovatelů Španělska a Portugalska. Kolektív autorov pod vedením Eduarda Hodouška, s. 59 – 75. Praha: Libro, 1999.
MARCHESE, Angelo – FORRADELLAS, Joaquín: Diccionario de retórica, crítica y terminología literaria. 1. vyd. 1986. Barcelona: Editorial Ariel, 2013.
MENÉNDEZ PIDAL, Ramón: „La primitiva lírica europea. Estado actual del problema“, Revista de Filología española, 43, 3 – 4, 1960: 279 – 354.
PÉREZ PRIEGO, Miguel Ángel: Estudios sobre la poesía del siglo XV. Madrid: UNED, 2013.
PLATAS TASENDE, Ana María: Diccionario de términos literarios. 3. vyd. Madrid: Espasa Calpe, 2004.
STERN, Samuel Miklos: „Les vers finaux en espagnol dans les muwassahs hispanohebraïques“, Al Andalus, XIII, 1948: 299 – 346.
ULIČNÝ, Miloslav: Stín ráje. Tisíc let španělské poesie. Praha: Práce, 1992.
ZAMBOR, Ján: Kniha španielskej poézie. V preklade a s komentármi Jána Zambora. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2021.

<< späť