Itinerár pútnika

Itinerár pútnika (z lat. itinerarius, adj., itinerarium, s., iter, s., itinĕris, s. – cesta, putovanie) predstavuje špecifický podžáner cestopisnej literatúry. Autor/autorka v ňom opisuje skúsenosť z putovania na posvätné miesto, resp. miesto náboženského kultu. V západnom kultúrnom prostredí ide o kresťanský variant tradičného cestopisu, tzv. hodoeporicon. Zámerom narácie je podať detailnú správu o priebehu putovania a opísať navštívené miesta. Najstaršie pútnické itineráre sú spojené s návštevou biblických miest vo Svätej zemi (napr. Itinerarium Burdigalense, 333; Itinerarium Egeriae, 384). Táto žánrová forma sa úzko prestupuje s cestovateľským denníkom a má povahu autobiografickej narácie. Možno ju považovať za žánrovú paralelu duchovného itinerára.

Zriedkavý výskyt pojmu v literárnoteoretických príručkách je daný jeho sémantickou príbuznosťou s inými, terminologicky ustálenejšími žánrovými formami (napr. cestopis, autobiografia, denník) a do istej miery aj žánrovou hybridnosťou cestopisnej literatúry. V Slovníku literárnych termínov (Diccionario de términos literarios, 1996) Demetria Estébaneza Calderóna je toto termínové spojenie zahrnuté do charakteristiky cestopisnej literatúry povedľa iných žánrových modalít (kroniky objaviteľov, listy cestovateľov, správy, palubné denníky či cestopisné romány). Napriek svojmu výrazne historickému ukotveniu je stále aktuálnou témou literárnovedného, historiografického, geografického, sociologického či antropologického bádania. Súčasne ponúka bohatý prameň inšpirácie pre románovú tvorbu 20. a 21. storočia.

Špecifický žánrový typ itinerarium peregrinorum alebo itinerár pútnika rozširuje staroveký spôsob chápania itineráru na náboženský priestor a duchovnú skúsenosť. Itinerár prvotne označoval trasy, cesty alebo cestné siete, po ktorých sa presúvali vojaci, vyslanci vladárov, poslovia s úradnými spismi a i. V klasickej a kresťanskej antike a neskôr v stredoveku sa týmto slovom pomenúval aj sprievodca (v zmysle informačná príručka): obchodníci, cestovatelia alebo pútnici sa z neho mohli dozvedieť názvy miest a zastávok, vzdialenosti medzi jednotlivými úsekmi cesty, možnosti ubytovania a ďalšie praktické informácie; rôzne motivované pohľady na ciele, okolnosti či skúsenosť cesty inšpirovali vznik geografických a cestopisných itinerárov a rovnako itinerárov bádateľov (Kučerková 2025, X).

Ako tvrdí Pablo Castro Hernández (2016, 24), človek neskorej antiky ako homo viator „odráža predstavu osoby, ktorá sa konštantne presúva fyzickým i duchovným spôsobom“, pri textoch tematizujúcich putovanie preto treba mať na zreteli aj „duchovný a symbolický rámec“, ktorý ho konfiguruje. V uvedenom kontexte nadobúda itinerár pútnika význam a žánrovú svojbytnosť.

Za najstarší kresťanský itinerár sa považuje Itinerarium Burdigalense (333) neznámeho kresťanského pútnika, ktorý zachytil cestu z Bordeaux (pôvodne Burdigala) do Svätej zeme a späť. V danom období a zvlášť od polovice 4. storočia možno pozorovať zaujímavý fenomén – z latinského Západu začali ad Loca Santa prichádzať skupiny pútnikov, pričom veľké zastúpenie medzi nimi mali pútničky. „Vyčíslit, kolik procent mezi poutníky do Svaté země ve 4. století tvořily ženy, není samozřejmě možné, někteří badatelé však soudí, že to mohla být podstatná část a že návštěva biblických míst v Palestině představovala specificky ženský způsob, jak projevit mimořádnou zbožnost. Podle některých názorů to byla právě návštěva císařovny Heleny v Jeruzalémě v roce 326, co změnilo poměr mužů a žen mezi poutníky ve prospěch žen (Šubrt 2016, 7, pozn. 1).

Fenomén ženského putovania výstižne ilustrujú zápisky kresťanky Egerie Púť do Svätej zeme (2006; Itinerarium Egeriae, 384). Rukopis z 11. storočia (Codex Aretinus) sa v neúplnej podobe našiel roku 1884 a je cenný o. i. tým, že zachytáva variant latinčiny obdobia neskorého cisárstva, v ktorom sa okrem klasickej normy používali aj prvky ľudovej latinčiny. V prvej časti diela autorka sprostredkúva dojmy a pozorovania z návštevy miest spojených s udalosťami Starého zákona a Nového zákona, v druhej časti približuje jeruzalemskú liturgiu. Castro Hernández (2016, 44) zvýznamňuje duchovný aspekt autorkinho rozprávania: „Egeria opisuje s veľkým údivom a zvedavosťou Božie zázraky, ktoré sa [...] stávajú podstatným toposom v jej cestopisnej próze.“

Jedným z reprezentatívnych príkladov itinerára pútnika je aj piata kniha najznámejšieho stredovekého rukopisu Codex Calixtinus (1139 – 1173), nazvaná Sprievodca pre pútnikov do Compostely z 12. storočia. Je adresovaná najmä francúzskym pútnikom a okrem náčrtov viacerých pútnických trás do Santiaga de Compostela cez konkrétne geografické územia (francúzska cesta, úsek za Pyrenejami, mestá na španielskej časti cesty) a iných praktických informácií (napr. denné pochody, kvalita vody v riekach a miestnych potravín, vlastnosti národov žijúcich pozdĺž svätojakubskej cesty, náročnosť terénu, nečestné praktiky ap.) ponúka aj opis miest spojených s ostatkami svätcov a mučeníkov i rôzne dlhé medailóny o živote svätcov a zázrakoch, ktoré sa udiali po ich smrti. „Jádro posledních kapitol [...] tvoří zároveň cíl poutníkovy cesty, jimž je město, katedrála [...] a hrob svatého Jakuba“ (Adámková 2020, 16). Napriek tomu, že vecná, informačná sýtosť Sprievodcu môže do istej miery zatieniť reálny cieľ pútnika a duchovný zámer textu, tento „presakuje“ z opisov miest náboženského kultu, liturgických predmetov, ikonografie či viacerých biblických usúvzťažnení, tematizácie kresťanských čností v príbehoch svätcov a, samozrejme, zo zvoleného autorského štýlu. V rozprávaní síce prevažujú slovesá v 3. osobe, ako to zodpovedá opisnému spôsobu, avšak často – najmä v súvislosti s odporúčanou návštevou kultových miest – sa opakuje modálne sloveso musieť (musia navštíviť...), nepriamy imperatív (nech si uctia...), neosobné slovesné tvary (treba navštíviť..., sluší sa navštíviť..., je nevyhnutné navštíviť...), ktorými autor cez vlastnú skúsenosť pútnikovi napovedá duchovné fundamenty cesty (Kučerková 2025, X).

Význam a hodnotu itinerárov a cestovateľských denníkov celkom aktuálne potvrdzuje aj najväčšia svetová databáza cestovateľskej literatúry vytlačenej v Svätej zemi v 15. až 18. storočí, tzv. Ancient Pilgrimage in Holy Land Digital Library (APHL Digital Library), ktorá umožňuje štúdium cestovateľských itinerárov z mnohorakých aspektov: duchovného, historického, antropologického, sociálneho, geografického a i. (Giuliano 2023).