Historiografická metafikcia

Pojem historiografická metafikcia zaviedla kanadská literárna teoretička Linda Hutcheon v eseji Beginning to Theorize the Postmodern (Počiatky teoretického myslenia o postmoderne, 1987) a podrobnejšie sa ním zaoberala v práci A Poetics of Postmodernism (1988; čes. Poetika postmodernismu, 2023) v súvislosti s uvažovaním o postmodernizme. Označuje ním postmoderné „romány, které jsou na jednu stranu silně reflexivní, na druhou si dosti paradoxně přivlastňují historické události a osoby“ (Hutcheon 2023, 22).

Dvojslovné pomenovanie odkazuje na metafikciu (gr. predpona „meta“ – za, uprostred – vyjadruje odstup, sebareflexiu, zatiaľ čo fikcia – gr. „fictio“ utváranie – označuje v užšom slova zmysle román), a súčasne na historiografiu, t. j. na písanie o histórii. Podľa poprednej teoretičky metafikcie Patricie Waugh, autorky knihy Metafiction: The Theory and Practice of Self-Conscious Fiction (Metafikcia: Teória a prax sebaodhaľujúcej fikcie, 1984), termín metafikcia označuje „fikciu, ktorá vedome a systematicky upozorňuje na svoje postavenie artefaktu, aby nastolila otázky o vzťahu medzi fikciou a skutočnosťou[1] (Waugh 1984, 2). Vyznačuje sa autoreferenčnosťou a sebareflexivitou,[2] resp. kritickým prístupom k textu. Čitateľa/čitateľku upozorňuje na textuálny a fiktívny rozmer diela, teda na to, že ide o konštrukt a nie o rozprávanie o skutočnosti. Pojem metafikcia, ktorý sa pôvodne objavil v knihe Fiction and the Figures of Life (Fikcia a postavy zo života, 1970) amerického kritika a spisovateľa Williama H. Gassa (Waugh 1984, 2–3), reflektuje dominantné literárne postupy v postmoderných románoch viacerých, prevažne anglofónnych autorov a autoriek, ktorí prostredníctvom fikcie (estetickej praxe) skúmajú jej fungovanie (teóriu) (Waugh 1984, 2). Ide napr. o spochybnenie a paródiu literárnych konvencií, metalepsu a s tým spojenú hru rozprávača s poslucháčom, vytváranie alternatívnych svetov, či o masívne využívanie intertextuality (Ryan-Sautour 2003, s. p.). Metafikčné stratégie nepredstavujú nový prístup v literatúre, nájdeme ich aj v skorších románoch, ako napr. El ingenioso hidalgo don Don Quijote de la Mancha (1605, 1615; slov. Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha, 1965) Miguela de Cervantesa alebo The Life and Opinions of Tristram Shandy, Gentleman (1759 – 1767; čes. Život a názory blahorodého pana Tristrama Shandyho, 1963) Laurenca Sterna. Postmoderná metafikcia však posúva hranice (žánrov, jazyka, sebareflexivity) do extrémnej polohy, pričom zásadnú úlohu tu zohráva čitateľ, ktorý sa aktívne podieľa na utváraní významu diela (por. Omundsen 1990).

Metafikcia umožňuje podľa P. Waugh nielen „skúmať základné štruktúry naratívnej fikcie, ale tiež zaoberať sa eventuálnou fiktívnosťou sveta mimo literárneho fikčného textu“[3] (2). V mnohých postmoderných románoch je „skutočnosť“ konštruktom, rovnako ako i autor/autorka, ktorých vyprodukovali už existujúce texty (Waugh 1984, 16). Metafikčné postupy v texte nastoľujú o. i. otázky ontologickej povahy, t. j. otázky o tom, či môžeme poznať skutočnosť aktuálneho sveta prostredníctvom jazyka alebo či sa dá vymaniť z kultúrne a ideologicky podmieneného jazyka a poznať pravdu (Ryan-Sautour 2003, s. p.). Predmetom kritickej reflexie preto často nie je len samotný text metafikcie, ale napr. aj kultúra či spoločnosť.

Osobitým typom metafikcie, ktorú Linda Hutcheon nazýva historiografická, je žáner, ktorý si kladie otázky spojené s historickým diskurzom a jeho vzťahom k literatúre, napr. otázky o naratívnej forme, intertextualite, úlohe jazyka a reprezentácií, či o vzťahu medzi historickou skutočnosťou a prežitou udalosťou (Hutcheon 2023, 15). Označenie tohto žánru Hutcheon zdôvodňuje tým, že romány, ktoré mu zodpovedajú, svojou metafikčnosťou „odhalují způsob, jimiž jsou konstruovány, uspořádány, a volbu prostředků, ale vždy s vědomím, že jde o historicky podmíněné akty“ ( 2023, 140). Na rozdiel od názoru niektorých kritikov (Fredric Jameson) sa L. Hutcheon domnieva, že postmoderný román nie je ahistorický, ale naopak navracia dejiny do románovej praxe[4] (Nagy 2023, 327). Zároveň odmieta bežné metódy rozlišovania medzi historickým faktom a beletriou a vyvracia názor, že jedine história má nárok na pravdu (140). Hutcheon vo svojich úvahách vychádza z postmodernej kritiky historického diskurzu, ktorý sa už nechápe ako prostriedok objektívneho poznávania minulosti, ale ako konštrukt, podobne ako beletria (P. Veyne, M. de Certeau, H. White).[5] Táto skutočnosť, že „psaním se minulost nutně konstruuje (Doležel 2008, 99), sa premieta aj do historiografickej metafikcie, ktorá „nám cílevědomě připomíná, že ačkoli se události odehrály v reálné empirické minulosti, my tyto události výběrem a narativním umístěním pojmenováváme a konstituujeme jako historická fakta. A co je ještě podstatnější, o těchto minulých událostech víme jen díky jejich diskurzivnímu zápisu, díky jejich stopám v současnosti“ (Hutcheon 2023, 145). Historiografická metafikcia preto odhaľuje snahu nielen demaskovať, ale spochybniť tradičné premisy, ako napr. „všeobecne známe fakty“, jednotné ja alebo objektivitu historikov. V súlade s estetikou postmodernizmu, ktorý formou subverzie spochybňuje základné princípy literárnej a kultúrnej (liberálne humanistickej) tradície i spoločnosti, historiografická metafikcia problematizuje dejiny, subjektivitu i vzťah jazyka k jeho referentom, resp. podrýva našu vžitú predstavu o tom, čo história a referencia znamenajú (77). Jej podstatou je rozporuplnosť spočívajúca v tom, že „nastoluje a posléze podkopává své vlastní mimetické spojení se světem“, riadi sa žánrovými konvenciami, no zároveň ich podrýva (42). Za príklad historiografickej metafikcie Linda Hutcheon považuje diela ako Cien años de soledad (1967; slov. Sto rokov samoty, 1984) Gabriela Garciu Márqueza, Die Blechtrommel (1959; slov. Plechový bubienok, 2018) Güntera Grassa, Shame (1983; čes. Hanba 1990) Salmana Rusdieho, A Maggot (1985; čes. Larva, 2000) Johna Fowlesa, The Woman Warrior (1976; čes. Válečnice, 1998) Maxine Hong Kingstonovej, a i. Tie poukazujú o. i. na to, že neexistuje univerzálna pravda, iba pravdy v množnom čísle (Hutcheon 2023, 161).

Hutcheonovej historiografická metafikcia prepája podľa slov samotnej teoretičky literatúru, históriu a literárnu teóriu (22). Pojem nie je len výstižným vyjadrením postmodernej literatúry v 2. polovici 20. storočia, ale implikuje aj jej teoretické ukotvenie v kontexte dobového diskurzu o vzťahu literatúry a histórie (H. White, R. Barthes, P. Veyne) (Nagy 2023, 328). Hoci podľa Hutcheon nejde v prípade historiografickej fikcie iba o metafikciu, ani o ďalší druh historického románu alebo literatúry faktu (non-fiction) (2023, 22), niektorí kritici ním označujú inovatívne postupy historického románu. Vzhľadom na úzku prepojenosť pojmu s postmodernou literatúrou, ktorá je považovaná za uzavretú, sa jeho aktuálnosť vytratila v prospech iných termínov, ktoré výstižnejšie reflektujú charakter súčasnej literatúry.