Genealogické žánre

Genealogické žánre sú tretím zo štyroch žánrových typov, ktoré vymedzil francúzsky literárny teoretik Jean-Marie Schaeffer v knihe Qu’est-ce qu’un genre littéraire ? (Čo je to literárny žáner?, 1989). Na rozdiel od väčšiny genologických prác nevychádza Schaefferova typológia z tradičných problémov disciplíny (horizontálne a vertikálne vzťahy medzi genologickými kategóriami), ale z analýzy logického štatútu žánrových označení (fr. „noms de genres“).[1] Ako genealogické možno charakterizovať tie žánre, ktorých názvy sa implicitne vzťahujú na genealogické triedy (fr. „classes généalogiques“), teda na kauzálne a historicky motivované zoskupenia textov. Ku kauzálnej a historickej motivácii dochádza v prípade, že sa nový text svojou témou a formou cielene vpisuje do tradície konkrétneho žánru. Nejde teda len o číru podobnosť textov v zmysle kritického konštruktu.

            Ako to naznačili úvodné riadky, genealogické žánre sú – podobne ako kodifikované a analogické žánre – definované na úrovni textu, nie na úrovni celého komunikačného aktu. Spadajú pod modulačnú žánrovosť a dalo by sa povedať, že logiku modulácie stelesňujú v jej najčistejšej podobe.[2] Na rozdiel od kodifikovaných žánrov totiž koherencia genealogických tried nevyplýva zo vzťahov textov k vyšším inštanciám (aplikácia inštitucionálne stanoveného pravidla), ale z vnútroliterárnych procesov. Schaeffer považuje za hybný princíp genealogických žánrov hypertextualitu, ktorú chápe – podľa vlastných slov – trochu širšie ako Gérard Genette v diele Les Palimpsestes (Palimpsesty, 1982). Podľa Schaeffera je hypertextovým vzťahom akákoľvek zjavná alebo pravdepodobná filiácia medzi textom A a textami B, C, D a pod., ktoré sú od textu A aspoň o niečo staršie a boli napísané v spoločnom geografickom priestore. Na týchto podmienkach treba zvlášť nástojiť, pretože retrospektívne stanovený vzťah medzi textom A a novšími textami, prípadne medzi textami z navzájom neprepojených geografických priestorov nespĺňa kritérium historickosti a musí byť z genealogickej logiky vylúčený. Filiáciu môžu signalizovať buď textové črty (mená postáv, štylistické prostriedky, naratívne techniky), alebo paratexty, ktoré Schaeffer (1989, 174) označuje alternatívnym termínom „indexy“ (fr. „les index“). Ide napríklad o žánrové nálepky v podtitule diela, o súvislosti opísané v predslovoch, doslovoch či v autorskej korešpondencii, pričom text A môže žánrový model textov B, C, D imitovať, ale aj podrývať a rozkladať. Aj preto Schaeffer vníma genealogické žánre primárne ako záležitosť tvorby, nie recepcie – nadväznosť textu na etablovaný žánrový model musí vychádzať z autorovho rozhodnutia. Literárna tradícia je však dynamická a každý nový text ju do istej miery transformuje, čo môže mať za následok vetvenie vývojových línií. Navyše, ani samotné názvy žánrov nemajú stabilný denotát. Ako uvádza Schaeffer, chápanie označenia „komédia“ je u Danteho Alighieriho a v súčasnom divadle natoľko nekompatibilné, že rovnaký autorský index sa vzťahuje na literárne diela, ktoré sa líšia ešte aj spôsobom vypovedania (rozprávanie verzus dráma). Na rozdiel od exemplifikačných a kodifikovaných žánrov majú teda genealogické žánre fluidné, priechodné hranice a autorská žánrovosť v nich môže ľahko prísť do konfliktu s čitateľskou žánrovosťou.[3] Čitateľ, ktorý vníma autorovo dielo s časovým alebo aspoň kritickým odstupom, môže odmietnuť autorské indexy a usúvzťažniť text s iným žánrovým modelom. Zmena klasifikácie je žiaduca najmä v prípade, že je pôvodná žánrová nálepka zavádzajúca,[4] neaktuálna pre kontext recepcie,[5] alebo že literárna historiografia pod vplyvom neskôr publikovaných textov napokon dielo vyhodnotí ako začiatok (predzvesť) novej tradície. Tu však už kritik opúšťa medze genealógie a riadi sa analogickou logikou.

Genealogický komponent možno identifikovať v mnohých žánroch umeleckej literatúry, ktoré sa vyznačujú tematickou a formálnou príbuznosťou a vlastnou vývojovou líniou. Napríklad fraška ako dramatizovaný text, ktorý zobrazuje nízke námety a využíva drsný situačný humor, karikatúru až znevažovanie, sa v európskych literatúrach traduje ak aj nie od antiky, prinajmenšom od konca stredoveku (por. Žilka 2006, 153). V poetických slovníkoch, ktoré ašpirujú na totálne vystihnutie javov, je však málokedy zachytený len genealogický komponent. Omnoho častejšie sa v nich stretávame s logicky hybridnými definíciami, kde sa prejavuje vyššie spomenutá tenzia medzi autorskou a čitateľskou žánrovosťou, respektíve medzi genealogickou a analogickou logikou. Patrick Moran (2018, 48 – 50) naznačuje, že ako čisto genealogické možno v podstate vnímať len žánre, ktoré sú už v názve časovo a priestorovo vymedzené. Ide napríklad o zaniknuté stredoveké žánre ako trubadúrska alba alebo o žánre s dvojslovným názvom, kde je nadradené substantívum bližšie určené kontextovo viazaným adjektívom (napr. alžbetínska tragédia, naturalistický či experimentálny román, atellská fraška).

Ako uvádza Schaeffer, definícia žánru, ktorá by zohľadňovala len genealogické komponenty, nemôže byť iná ako heuristická, provizórna. Opis žánru je zasa nevyhnutne špecifikujúci. Keďže názvy genealogických žánrov sú z hľadiska logiky iba náhradami (skratkami) zoznamov kauzálne a historicky usúvzťažnených textov, k charakteristike obsahových a formálnych čŕt žánru sa možno dopracovať len cez charakteristiku obsahových a formálnych čŕt vybraných textov. Aj preto je pri tomto žánrovom type ťažké hovoriť o odchýlke – kým je splnená podmienka cieleného nadväzovania, akákoľvek odchýlka je legitímnou transformáciou, ktorá je prirodzenou súčasťou vývoja žánru.