Exofiction

Exofikcia je variáciou biografickej fikcie (fr. fiction biographique; Dominique Viart), predstavuje literárny žáner inšpirovaný životom skutočných, verejne známych postáv (športovcov, umelcov, spisovateľov a pod.), ktorý však využíva fiktívne dialógy a vnútorné monológy, resp. vymyslené scény na zaplnenie medzier v poznaní. Pojem zložený z predpony exo-, teda mimo, zvonku, a zo slova fikcia (fiction) zaviedol francúzsky novinár a spisovateľ Philippe Vasset na označenie biografie zvonku (na rozdiel od biografie zvnútra). Autori či autorky exofikcie sa nezaoberajú sebou, ale otvárajú sa vonkajšiemu svetu a dejinám – zobrazujú život niekoho iného. Aj preto sa o exofikcii často hovorí ako o protiklade autofikcie. No rovnako ako v autofikcii, ani v exofikcii nie je hranica medzi faktom a fikciou jasne rozpoznateľná (Ruhe 2020, 84). Vasset definuje exofikciu ako „literatúru, ktorá prepája príbeh o skutočnosti takej, aká je, s príbehom fantazijných predstáv tých, ktorí ju tvoria“[1] (2011, 29). Podľa Alexandra Gefena sa exofikcia nezameriava na objektívne zachytenie skutočnosti, ale na stvárnenie skutočnosti existujúcej vo fantazmách biografického subjektu, t. j. zobrazuje jeho predstavy, psychické stopy či sny ; inak povedané, predmetom fikcie je subjektívny vzťah postavy k skutočnosti. Gefen preto exofikciu chápe ako formu biofikcie, ktorá je intímna, a zároveň obrátená smerom von (extime).

Explikácia pojmu

Za predchodcov tohto žánru sa považuje trojica autorov – Marcel Schwob (Vies imaginaires, 1896 ; čes. Imaginární životy, 1923)), Pierre Michon (Vies minuscules, Maličké životy, 1984) a Pascal Quignard (Tous les matins du monde, 1991; čes. Všechna jitra světa, 1998). Spomedzi súčasných spisovateľov sa za iniciátora exofikcie považuje Laurent Seksik, ktorý je autorom diela Les Derniers Jours de Stefan Zweig (Posledné dni Stefana Zweiga, 2010). Podľa Matilde de Chalonge, na rozdiel od beletrizovanej biografie, ktorá verne opisuje zobrazenú postavu, exofikcia prepisuje životný príbeh postáv, čím vytvára novú skutočnosť (2016). Vzhľadom na rozmanitosť foriem (miera fikčnosti jednotlivých biografických foriem sa značne líši), pojem exofikcia zatiaľ nie je jednoznačne vymedzený, implikuje však, na jednej strane, postmodernú hru s tradične chápanou (historiografickou) formou biografie, na druhej strane je sondou do psyché postavy. Chronologické rozprávanie nahrádzajú v exofikcii imaginárne sny a predstavy o rôznych príhodách zo života postavy, pričom nadobúdajú rovnakú legitimitu ako samotná skutočnosť. Exofikcia nemá primárne dokumentárnu hodnotu, vyznačuje sa fikčnými projekciami do nevedomia. Takáto literatúra umožňuje skúmať inak nedostupné aspekty skutočnosti (Gefen 2022). Aj podľa Vasseta súčasná fikcia vzniká na základe záhad skutočnosti[2] (Roussel 2013, 28). Heuristickým utváraním postavy však autor odhaľuje aj sám seba. V tomto zmysle chápe exofikciu Dominique Viart, podľa ktorého subjekt hovorí o sebe už len spôsobom, akým si kladie otázky o druhých[3] (Rouvière – Shawky-Milcent 2024). Aj preto sa niektorí kritici a kritičky, napr. Annabel L. Kim, nazdávajú, že exofikcia je v skutočnosti len variantom autofikcie a symptómom krízy identity.

            Aj keď exofikcia predstavuje nový pojem, vo francúzskej literárnej kritike a vo verejnom diskurze nachádza čoraz väčšie uplatnenie, pretože vystihuje charakter mnohých diel zo súčasnej francúzskej literatúry – radia sa sem napríklad romány HHhH (2010 ; HHhH 2010) o Reinhardovi Heydrichovi a La Septième fonction du langage (2015; čes. Sedmá funkce jazyka, 2019) o Rolandovi Barthesovi Laurenta Bineta, Limonov (2011 ; slov. Limonov, 2021) o Eduardovi Limonovovi Emmanuela Carrèra, Ravel (2006 ; Ravel 2007) o Mauricovi Ravelovi Jeana Echenoza, Tout dort paisiblement sauf l’amour (2016 ; Všetko pokojne spí okrem lásky, 2020) o Sørenovi Kierkegaardovi Claude Pujade-Renaud či Mémoires d’Hadrien (1951 ; Hadrianove pamäti a iné prózy, 1989) Marguerite Yourcenar. O popularite žánru vo francúzskom prostredí vypovedá aj skutočnosť, že vydavateľstvo Actes Sud mu od roku 2016 venuje celú jednu edíciu s názvom Exofictions (aj keď ide predovšetkým o prekladovú tvorbu zameranú na science-fiction a fantasy). V španielskom kontexte rezonuje v tejto súvislosti predovšetkým meno Javiera Cercasa. Kým časť literárnej kritiky (P. Assouline, M. Fouquet, E. Burdeau) vníma exofikciu kriticky ako symptóm „krízy predstavivosti“ či „záhaľčivosti spisovateľov“, iní, napr. kritička Cornelia Ruhe, ju vyzdvihujú ako potenciálny nástroj reflexie a analýzy v súvislosti s dejinami (Ruhe 2020, 85).