Exemplifikačné žánre

Exemplifikačné žánre alebo – presnejšie povedané – žánre s názvami založenými na exemplifikačnej logike patria spolu s kodifikovanými, genealogickými a analogickými žánrami medzi štyri základné žánrové typy, ktoré vymedzil súčasný francúzsky literárny teoretik a filozof umenia Jean-Marie Schaeffer v knihe Qu’est-ce qu’un genre littéraire ? (Čo je to literárny žáner?, 1989). Ide o také genologické kategórie, ktoré svojím názvom odkazujú na komunikačný akt (napr. rozprávanie, opis, denník, list, sťažnosť, pohrebný nárek, modlitba). Jednotlivý text je v takom prípade exemplifikáciou žánru (príkladom, konkretizáciou daného komunikačného aktu).[1]

            V knihe Qu’est-ce qu’un genre littéraire ?, jednej z posledných po francúzsky písaných prác, ktoré sa pokúsili transformovať chápanie genológie ako disciplíny, sa Schaeffer usiluje odlíšiť od tradície tým, že propaguje komunikačný postoj k žánru. Vychádzajúc z pozícií analytickej filozofie – najmä z prác Johna Rogersa Searla – definuje literárne dielo nie iba ako text (v zmysle písmom alebo hlasom fixovaného reťazca slov), ale ako rečový akt, ktorý možno analyzovať na niekoľkých rovinách (vysielateľ, spôsob vypovedania, štatút výpovede, adresát, funkcia výpovede a pod.). Zároveň berie do úvahy kontext, čas a miesto vzniku literárnych diel, pretože žánrové nálepky (fr. „étiquettes génériques“) sa môžu meniť v závislosti od historických a geografických súradníc človeka, ktorý z takej či onakej príčiny potrebuje zaradiť text do všeobecnejšej skupiny. Aj z tohto dôvodu je pre Schaeffera neakceptovateľná esencialistická paradigma, prítomná už v niektorých Aristotelových formuláciách[2] a charakteristická pre uvažovanie o žánroch v 19. storočí (v rôznych obmenách napr. u Georga Wilhelma Friedricha Hegela a u Ferdinanda Brunetièra).[3] Keďže literárne dielo vytvára autor ako externá inštancia, žáner nemôže byť autonómnou entitou s vlastnou esenciou, ktorá by sa vyvíjala len lineárne (teda od postupného utvárania sa cez obdobie plnej zrelosti až po úpadok) a zapríčiňovala by – ako akýsi genetický princíp – príbuznosť medzi textami. Rovnako nesprávne je hľadieť na žánre ako na čisto kritické konštrukty, ktorých jedinou funkciou je organizovať existujúci agregát textov,[4] prípadne abstrahovať rekurentné štruktúry vo vymedzenom korpuse. Ako pripomína Tzvetan Todorov (1970, 10 – 27), okrem teoretických (kriticky vykonštruovaných) žánrov (fr. „genres théoriques“) sa bežne stretávame aj so žánrami, ktoré fungujú ako reálny faktor dejín literatúry. Medzi typicky historické žánre (fr. „genres historiques“) patrí podľa Schaeffera tragédia, ktorá bola v období klasicizmu explicitne regulovaná a stala sa inštitucionálnym dôkazom zrelosti či umeleckej zručnosti autorov, čo jej však nebránilo nadobudnúť v neskorších dejinách protirečivé podoby. V 19. storočí napríklad Imre Madách nazval tragédiou dielo Az ember tragédiája (1861; Tragédia človeka),[5] ktoré sa v porovnaní s antickými a klasicistickými tragédiami javí skôr ako dramatizovaná filozofická báseň. Pôvod týchto javov, ako aj Todorovej dichotómie ako takej hľadá Schaeffer vo všeobecnejšej dichotómii medzi autorskou a čitateľskou žánrovosťou (fr. „généricité auctoriale“, „généricité lectoriale“).[6] Kým čitateľská žánrovosť vychádza z princípu podobnosti a jej jediným cieľom je klasifikovať text, nanajvýš posúdiť jeho súlad s konvenciami žánru, autorská žánrovosť je komplexnejším javom. Ak autor vyhlási vlastný text za biografiu, nerealizuje len klasifikačné gesto, ale usmerňuje recepčný proces: môže chcieť upozorniť na reálnosť zobrazovaných osôb a udalostí, dosiahnuť komerčný úspech (niektorí čitatelia uprednostňujú „pravdivé príbehy“), ale aj oklamať publikum či hrať sa s jeho recepčnými očakávaniami, ak dielo nemá požadovanú dokumentárnu hodnotu. Ďalším dôležitým aspektom Schaefferovej koncepcie je úplná rezignácia na dva problémy, ktoré vždy boli v centre genologického myslenia na Slovensku a v Čechách. Tým prvým sú takzvané genologické roviny, ktoré podľa domácich teoretikov odrážajú hierarchické usporiadanie genologických pojmov od najšpecifickejších po najvšeobecnejšie. Ako to naznačila už úvodná definícia exemplifikačných žánrov, Schaeffer nerozlišuje medzi literárnymi druhmi, žánrami, subžánrami (alebo variantmi), formami a modmi, pretože hranice medzi týmito kategóriami sú beztak nejasné. Prílišnú váhu neprikladá ani rozdielom medzi literárnymi žánrami v pravom slova zmysle (román, romantická poéma, epos a iné fikčné žánre) a žánrami neliterárnej komunikácie (list, sťažnosť), pretože fungovanie jedných i druhých spočíva metodologicky na podobných princípoch. Samotný termín „žáner“ sa teda chápe ako akákoľvek skupina či trieda, ktorú možno vyčleniť v rámci existujúceho agregátu textov na báze podobnosti či súvislosti. Neproduktívnosťou viacúrovňového modelu genológie a dôvodmi, prečo je v konečnom dôsledku jedno, či je napríklad kurtoázny román samostatným žánrom alebo variantom, sa v nadväznosti na Schaeffera zaoberá Benjamin Bouchard (2009). Druhým problémom, ktorý Schaeffer necháva bokom, je žánrová krajina. Keďže systematiku žánrov nemožno považovať za odraz objektívnej organizácie literatúry ani v diachrónnej, ani v synchrónnej perspektíve, vzťahy a hranice medzi jednotlivými žánrami sú vždy len sekundárnou záležitosťou.[7] Schaeffer, ktorý chce uvažovať o fundamentoch genológie, preto sústreďuje pozornosť na logický štatút žánrov alebo – inak povedané – na logické vzťahy medzi reálne existujúcimi textami a názvami žánrov (fr. „noms de genres“), pod ktoré by mali dané texty spadať. Ako už zaznelo v úvode hesla, vzťah medzi textom a jeho žánrom, respektíve žánrami, sa môže riadiť štyrmi logickými princípmi.

            Základným dištinktívnym faktorom je komunikačná úroveň, na ktorú sa názov žánru vzťahuje. Ak ide o úroveň už realizovaného rečového aktu (fr. „acte discursif réalisé“), čiže o úroveň textu s jeho obsahovými a formálnymi črtami,[8] žáner je príkladom modulačnej logiky, a teda môže byť kodifikovaný, genealogický alebo analogický. Ak však názov žánru explicitne alebo implicitne pomenúva nejaký aspekt komunikačného aktu ako procesu, ktorý transcenduje hranice textovej štruktúry, hovoríme o exemplifikačnom žánri. Kým balada býva prinajmenšom v slovanskom priestore definovaná výlučne prostredníctvom obsahových a formálnych čŕt (text vo veršoch krátkeho až stredného rozsahu, ktorý sprostredkúva príbeh s tragickým koncom), genologické kategórie ako dráma, fikcia či prísaha majú odlišný štatút. Pomenovanie „dráma“ odkazuje na spôsob vypovedania (priame zobrazovanie, a nie sprostredkované rozprávanie), „fikcia“ na štatút čitateľa a výpovede (vymyslený obsah adresovaný bližšie neurčenému čitateľovi) a „prísaha“ na komunikačný postoj (ilokučný akt sľubovania). Schaeffer preto zdôrazňuje, že exemplifikačné žánre sú v prvom rade odrazom intencie vysielateľa, ktorá je síce sprevádzaná textovými markermi (list sa štandardne začína dátumom a oslovením a končí sa zdvorilostnou formulkou a podpisom), ale nie je nimi determinovaná. Z logického štatútu exemplifikačných žánrov vyplývajú ich základné vlastnosti.

            Žánrové označenie je v mnohých prípadoch natoľko všeobecné, že nevystihuje vlastnosti konkrétneho textu v dostatočnej miere. Ak napríklad nazveme Mickiewiczovho Pana Tadeusza (1834; Pán Tadeáš, slov. 1962) rozprávaním, prisúdime mu primálo atribútov na to, aby si o ňom iný človek vytvoril adekvátnu predstavu. Zároveň však platí, že vlastnosť obsiahnutá v žánrovej nálepke je jednoznačne prítomná vo všetkých textoch spadajúcich pod daný žáner, a to bez ohľadu na ich obsahové a formálne špecifiká. Všetky prvky teda exemplifikujú množinu rovnakou mierou.[9] Denník ostáva denníkom, aj keď ho autor šifruje alebo píše vo veršoch. Identitu komunikačného aktu, ktorý spočíva v autoreflexivite a v špecifickom časovom vymedzení (výpoveď je segmentovaná na dni), nenarúša ani to, či sa zápisky sústreďujú výlučne na prežité udalosti, alebo aj na pocity a myšlienky. Na rozdiel od kodifikovaných, genealogických a analogických žánrov sú totiž exemplifikačné žánre založené na pragmatických univerzáliách (fr. „universaux pragmatiques“) a na invariantoch vyplývajúcich zo základných princípov ľudskej komunikácie. Autor nemôže vytvoriť ani modulovať svoj komunikačný postoj (napr. ilokučný akt prosby alebo sľubu), môže si ho len vybrať. Je tiež typické, že označenie exemplifikačných žánrov sa vzťahuje na text ako celok, a nie na vybrané roviny alebo úseky. Túto skutočnosť nedokáže zmeniť ani vsunutie jedného rečového aktu do iného – včlenenie modlitby do listu nijako neovplyvní celkový komunikačný postoj vysielateľa, ktorého cieľom je napísať list. Svoju žánrovú identitu si však zachová aj modlitba, pretože epištolárny rámec ju síce môže obklopovať, ale nie transformovať. Exemplifikačné žánre jednoducho nepodliehajú hybridizácii.

            Všetky uvedené charakteristiky sú garantmi stability exemplifikačných žánrov, ktorá sa prejavuje trojakým spôsobom. V prvom rade tento žánrový typ nepripúšťa deviácie. Deviácia na úrovni základných konvencií ľudskej komunikácie (napr. zámena listu za inzerát) automaticky znamená zmenu žánru, neúspešnú realizáciu rečového aktu, ktorý si vysielateľ zaumienil vykonať. O stabilite možno ďalej hovoriť aj vo vzťahu ku kontextu, miestu a času vzniku diela. Kategórie ako „rozprávanie“ alebo „opis“ – ak nie sú chápané na úrovni textových markerov, ale samotného komunikačného aktu – označujú viac-menej to isté v stredovekom i v súčasnom písomníctve, v orientálnych kultúrach i na Západe. Napokon Schaeffer konštatuje, že pri vymedzovaní exemplifikačných žánrov nedochádza k tenzii medzi autorským a čitateľským pohľadom. Keďže komunikačný postoj si pri koncipovaní výpovede volí autor v súlade s vlastnou intenciou, žánre ako sťažnosť či venovanie sú primárne prejavom autorskej žánrovosti. Čitateľ, samozrejme, takisto zaujíma v procese recepcie postoj k žánrovej identite textu, ale ak má byť komunikácia úspešná, nemôže v texte vidieť inú pragmatickú univerzáliu ako tú, ktorú tam zakódoval autor. List, ktorý je recipientom vyhodnotený ako sťažnosť, stráca svoj raison d’être.

            Charakteristiku každého zo štyroch žánrových typov končí Schaeffer informáciou o jeho definíciách a opisoch v literárnovedných slovníkoch, príručkách či v učebniciach literatúry. Exemplifikačné žánre bývajú najčastejšie opísané kontrastne. Pozornosť je zameraná len na tie znaky, ktoré umožňujú používateľovi odlíšiť jeden žáner od druhého. Tematická či formálna variabilita textov, ktoré pod žáner spadajú, sa zvyčajne vôbec nespomína. Definícia zasa jasne stanovuje, aké minimálne požiadavky musí text spĺňať, aby ho bolo možné klasifikovať ako rozprávanie, drámu, pochvalné slovo a pod.