Epištolár

Pojem epištolár (z lat. epistolarium s., zbierka epištol, resp. listov, epistola s., z gr. epistole, list) označuje súbor, resp. zbierku listov a písomností rôznej tematickej povahy a rozličných výrazových kvalít. Listy zahrnuté do epištolára sa od formálnej korešpondencie (listy súkromné, úradné, oficiálne a i.) odlišujú svojou umeleckou hodnotou: môžu byť napísané v próze alebo vo verši, menom autora, resp. inej osoby, historickej alebo mýtickej, ich príjemcom môže byť známa osobnosť, fiktívna osoba, neurčitý čitateľ, alebo aj viac čitateľov (Waltmann 2002, 6; Estébanez Calderón 1996, 345). Epištolárna literatúra obsahuje veľa informácií o pisateľovi, prostredí či dobe, okrem umelecko-literárnych kvalít ju preto charakterizuje aj dokumentárnosť, historická pramennosť a autentickosť (Waltmann 2002, 7). Epištoláre majú bohatú tradíciu, sociálne i kultúrne sa podieľali na modelovaní dobových mentalít, boli žriedlom myšlienkovej výmeny, kultivovali jazykový prejav a výraz. Napriek tomu, že epištolárny žáner sa s rozvojom digitálnej doby vytráca, predstavuje významné literárne dedičstvo a ako taký je relevantnou témou literárnovedných výskumov a literárnoteoretických príručiek a encyklopédií (Treccani; Estébanez Calderón 1996).

 

Listová korešpondencia, ktorej neurčité začiatky sa črtajú už v staroveku na hlinených klinopisných tabuľkách či papyrusových zvitkoch, nadobudla naprieč dejinami civilizácie podobu významného literárneho žánru. Počnúc rozličnou typológiou listov a rozličnou povahou základných epištolárnych korpusov v antike cez stredoveké formuláre až po novoveký list predstavuje dôležitý zdroj informáci o dobe a spoločnosti (historické udalosti, obchod, administratíva, demografia, zvyky, vzťahy medzi panovníkmi a i.) aj o živote viac či menej známych jedincov. Spoluutvára kolektívnu pamäť, referuje o myšlienkových východiskách a sociálnej realite epochy, zachytáva individuálne životné príbehy a posolstvá. Vo verbálnej realizácii a formálnej úprave epištolárneho žánru sa súčasne zrkadlí dosiahnutá civilizačná úroveň; v jeho teoretickej reflexii (napr. manuály o dobrom písaní), ako aj vo vydavateľskej praxi (epištoláre známych osobností) postoj jednotlivých dôb k nemu.

Pojem epištolár je odvodený od slova epištola, ktoré označuje písomnosť v podobe listu. V súčasnosti sa termín epištola chápe predovšetkým ako súčasť cirkevnej terminológie, konkrétne sa vzťahuje na listy apoštola sv. Pavla a ostatné listy Nového zákona, adresované konkrétnym žiakom, kresťanským spoločenstvám i kresťanom vo všeobecnosti. Hoci ich intencionálnosť je ukotvená v praktických životných situáciách a konkrétnych udalostiach, nejde o bežnú listovú komunikáciu. Uvedená spisba svojou literárnosťou aj uplatňovaním konvencií epištolárneho štýlu (vtedy zvyčajnými listovými formulami) nadväzuje na grécko-rímsku tradíciu písania epištol, temizujúcu morálne a filozoficko-etické otázky. Jej príkladom sú doktrinálne epištoly gréckeho filozofa Epikura (341 – 270 pred Kr.), určené k šíreniu jeho filozofických myšlienok a formovaniu jeho žiakov, v rímskom prostredí reprezentujú tento špecifický epištolárny typ napríklad listy Senecu (4 pred Kr. –  65) (Fusi 2018, 42 – 43).

V starovekom Grécku a Ríme dosiala kultúrna gramotnosť taký stupeň, že položila základy epištolárnej literatúre (Waltmann 2002, 7). Stará antická epištolografia nemala teoreticky prepracované rétorické pravidlá, charakterizovalo ju len niekoľko neurčitých princípov. Ešte i za čias helenizmu (338 – 30 pred Kr.), ktorý vo všeobecnosti inklinoval k tvorbe kánonov a normatívnych textov, bol list polyvalentným a premenlivým javom, so schopnosťou absorbovať prvky rozličných literárnych žánrov (Fusi 2018, 35 – 36). K jeho vymedzeniu ako epištolárneho žánru však prispeli určité opakujúce sa atribúty: formálne rámcovanie (úvodné a finálne formuláre), štylistické osobitosti ako uplatňovanie prísloviek, citácií, gréckych slov v latinských epištolároch, tiež schopnosť zhodnotiť vhodnosť tém pre epištolárny spôsob a v neposlednom rade tiež topické motívy (list ako dialóg, resp. konverzácia s potenciálom vytvoriť tzv. praesentia absentium alebo imago praesentiae) (36).

K najstarším zachovaným gréckym epištolárom patrí 13 listov Platóna (428 – 347 pred Kr.), pričom najdlhší Siedmy list je považovaný za autorovu autobiografiu a súčasne významný príspevok k jeho úvahám o filozofickom poznaní.

 

„V rámci Platónovy literárně-filozofické činnosti stojí v popředí vždy jako způsob sdělování forma ,dialoguʻ. S přihlédnutím k jeho listům bychom tuto formu sdělování měli posunout k polaritě: dialog – list. Zatímco v dialogu je respektováno nepsané pravidlo, které zakazuje uvádět živé osoby a stanovuje účast pouze představitelům minulých generací, pak epistolární výtvor toto pochopitelněe porušuje, reaguje na současné dění, konkrétní události a problémy. V mnoha případech se dopisy obracejí i na jiné čtenáře než jen na adresáta, nejsou přísně osobní, nemají pouze dočasnou platnost, jejich reálie jsou otevřené, plné filozofických myšlenek.“ (Waltmann 2002, 7; zvýraznenie W.)

 

 Filozofický list a list politicko-ideologického charakteru sa chápu ako tzv. otvorený list (osobitne v 4. a 3. storočí pred Kr.): mal verejný charakter, bol adresovaný komunite a hlásal vlastné myšlienky autora, sledujúc zámer apologetický, exortačný alebo didaktický (Fusi 2018, 42). Z Atén sa zachovali viaceré epištoláre pripisované významným osobnostiam (Isokratovi, Demostenovi, už spomínanému Platónovi, Aristotelovi), hoci ich autentickosť nie je podľa Margaret C. Howatson jednoznačná (Estébanez Calderón 1996, 138). Predpokladá sa, že pseudoepigrafia zohrala určitú úlohu pri vzniku románu v epištolárnej podobe (napr. korpus listov Alexandra Veľkého sa považuje za jeden z dôležitých prvkov výstavby troch zväzkov tzv. Alexandrovho románu z pera anonymného autora) (Fusi 2018, 41).

Rímska epištolárna prax vychádzala z chápania listu ako dôležitého medzikomunikačného prostriedku, čo potvrdzovala aj existencia tzv. tabellarii, čiže poslov-otrokov, ktorí odovzdávali a preberali listy na neraz veľmi odľahlých miestach (Estébanez Calderón 1996, 139). Dôležitú a zrejme najstaršiu stopu v rímskej epištolografii predstavujú štyri zbierky Cicera (106 – 43 pred Kr.): Listy priateľom (Epistulae ad familiares), Listy Attikovi (Epistulae ad Atticum), Listy bratovi Quintovi (Epistulae ad Quintum fratrem), Listy Brutovi (Epistulae ad Brutum). Okrem toho, že – podobne ako epištoláre význačných autorov a autoriek iných dôb – zaznamenávajú Cicerov vlastný vývin, obsahujú aj mnoho cenných, autentických informácií o súvekom živote. „Důvěrné dopisy psal Cicero vlastnoručně, dopisy formální a úřední diktoval písaři. Svojí vzdělaností i původností, svojí rozvětveností a kresbou v tématech, myšlenkách a vyjádřeních zapůsobil na děj lidských kulturních dějin a svým vytříbeným jazykem proslavil latinskou starověkou prózu“ (Waltmann 2002, 11).

Relevantným príspevkom k literárnej teórii sú Listy (Epistulae) Horácia (65 – 8 pred Kr.) v hexametroch, ktoré adresoval svojim známym a priateľom. Chápal ich ako tzv. sermones, konverzácie, vznikali totiž so zámerom čitateľa pobaviť a súčasne ho naučiť niečo z oblasti morálky či literatúry, avšak veľmi spontánne, bez úsilia ponúknuť mu systém a pevnú štruktúru (Picasso Muñoz 2006, 221). V liste adresovanom cisárovi Augustovi Horácius analyzuje latinskú poéziu, zdôrazňujúc výnimočnú úroveň vtedajšej rímskej tvorby; v Liste Pisonovcom (Epistula ad Pisones), ktorý sa od Quintiliana nazýva Ars poetica (O básnickom umení), petraktuje problematiku poézie z hľadiska súladu jej obsahu a formálneho spracovania.  Horácius zaviedol žáner esejistických listov, „satir s morálním nebo literárním posláním, ale mířící na konkrétniho adresáta“ (Waltmann 2002, 8).

Ponímanie listu ako sermo absentium per litteras (slovné spojenie španielskeho humanistu a filozofa Juana Luisa Vivesa), čiže ako realizáciu písomnej komunikácie za neprítomnosti komunikujúcich, predstavuje jeden zo zakladajúcich prvkov „dlhej tradície, tak v reálnej rovine spoločenských vzťahov, ako aj v rovine literárnej fikcie“[1] (Estébanez Calderón 1996, 138; prel. M. K.). Písanie fiktívnych listov zaznamenalo najmä v období cisárstva (27 pred Kr. – 476) veľký rozkvet. K najvýznamnejším exponentom takejto fiktívnej spisby patrili Alkifrón (2. storočie) – autor cca 123 listov zaradených do štyroch zbierok a inšpirovaných postavami tzv. novej atickej komédie: listy roľníkov, listy rybárov, listy príživníkov a listy hetér – i jeho nasledovatelia: Aelianus Claudius (cca 175 – cca 235) – autor 20 listov pripisovaných roľníkom vrátane samotnej zručnosti písať podľa dobového rétorického kánonu – a Flavios Filostratos (170 – 248) – autor 73 ľúbostných listov, ktoré adresoval anonymným objektom vášne (Fusi 2018, 44 – 45). Fingované básnické listy, tzv. héroidy (z gr. hérós, t. j. hrdina), tvoria v tomto literárnohistorickom kontexte osobitú kapitolu, nový literárny útvar. Ich prvým autorom je Ovidius (43 pred Kr. – 17), ktorý ich zhmotnil v milostných elégiách Listy heroín (Heroides). Autorstvo listov sa prisudzovalo postavám z antických tragédií alebo eposov (napr. Faidra, Ariadna, Penelopa a i.) – adresovali ich mužom, čo ich z rôznych dôvodov opustili (nevera, zabudnutie, opovrhnutie a i). Tieto listy „predstavujú číru fikciu, intertextuálny a žánrový literárny experiment, realizovanie určitej tvorivej inovačnej autorskej stratégie“ (Rédey 2018, 95).

Historicky, takmer paralelne, sa popri rétorických a literárnych formách listu vyvíjal aj duchovný epištolár, čiže zbierka duchovných listov. Duchovný list „[f]ormou připomínal stále klasickou podobu takovéhoto literárního výtvoru, avšak své inspirační zdroje nacházel a čerpal především v samotné živé víře pisatele jako i v novozákonních epištolách či v dalších částech Písma svatého, v učení církve, v teologických disputacích a v životě konkrétní společenské enklávy“ (Waltmann 2002, 11). Do žánrovej kategórie duchovného listu sa radia už zmienené novozákonné listy, apologetický list – z literárneho hľadiska jedna z najvzácnejších starokresťanských pamiatok –, mystický list a i. Kresťanská epištolárna spisba zaznamenala pozoruhodný rozmach v 4.  – 5. storočí, k čomu osobitým spôsobom prispeli epištoláre teológov a exegétov, tzv. učiteľov cirkvi, ako sv. Hilár (315 – 367), sv. Gregor Naziánsky (329 – 389), sv. Ambróz (339 – 397), sv. Hieronym (347 – 420) či sv. Augustín (354 – 430). Ich teologicko-spirituálne dielo sa vyznačovalo pôsobivým a jedinečným štýlom, starostlivým výberom slov a výstavbou viet, obsahom i formou preto ovplyvňovalo väčšinu epištolárnej tvorby s náboženskou, resp. duchovnou tematikou.

V stredoveku zaznamenala epištolografia rozmach až v 11. storočí, keď sa rétorika obnovuje spolu s gramatikou a dialektikou (trivium), a na školách vo Francúzsku a Taliansku sa rodí ars dictaminis (11. storočie), ars poetriae (12. storočie) a ars praedicandi (13. storočie) (Martín Baños in Morcillo Expósito 2016, 115). Umenie epištolografie alebo ars dictaminis bol žáner sumarizujúci rétorické pravidlá pre úpravu písomností, jeho súčasťou boli aj vzorové listy formulárového typu v praxi od 7. storočia  (Murphy 1983, 229). Tieto formuláre boli zostavované do zbierok, pričom formulárové zbierky veľakrát ponúkali skutočné listiny a listy, vynechávali sa len konkrétne údaje (adresa, meno); mohli slúžiť aj ako učebnica, v takom prípade však zahŕňali aj vymyslené texty, ktoré ale odzrkadľovali dobovú realitu;  zbierky súkromných listov, tzv. epištolárne formuláre alebo diktamina ( z lat. dictamen, t. j. sloh) – mali charakter „slovních cvičení, ale s patřičnou dávkou podchycení historických i soudobých událostí“ –, ktoré bolo ťažké odlíšiť od tých skutočne odoslaných, približovali sa prozaickému štylistickému cvičeniu, bežne vyučovanému v rámci rétoriky na triviách (Waltmann 2002, 16). Keďže list sa bežne nepoužíval mimo štátnického, diplomatického, cirkevného alebo organizačného kontextu, v rámci profánnej (dvornej) literatúry „byl zarámován epistulární rétorickou estetikou v sepjetí s kurtoázní milostnou poezií jakoby bez přítomnosti konkrétního individuálního vztahu autor – adresát“ (16).

Zaujímavým javom stredoveku je epištolografia žien. V talianskom prostredí ju na prelome 14. a 15. storočia príznačne reprezentujú listy Magherity Datini (1360 – 1423), ktoré písala v rokoch 1384 – 1410 svojmu manželovi, keď ako obchodník trávil veľa času na cestách, aj listy sv. Kataríny Sienskej (1347 – 1380), ktoré adresovala pápežom, panovníkom, rehoľníkom, obchodníkom či remeselníkom – sú relevantnou informáciou o dobovom dianí v cirkvi a tiež významným príspevkom k mystickej spisbe.

K najvýznamnejším epištolárnym korpusom postupne doznievajúceho stredoveku patria – po latinsky písané – zbierky listov význačného lyrického básnika a predstaviteľa renesančného humanizmu Francesca Petrarcu (1304 – 1374): Listy priateľom (Familiarum rerum libri XXIV), Listy zo staroby (Rerum senilium libri) alebo listy, kde nešpecifikuje adresáta – Bez mena (Sine nomine). Pre Petrarcov epištolár bolo zlomovým momentom objavenie veľkej časti Cicerovej epištolárnej spisby (pravdepodobne roku 1345): slúžila mu ako impulz, aby sa od klasifikujúcej a oslavnej literatúry tridsiatych rokov posunul k literatúre s morálnym obsahom a autobiografickým presahom.[2] Petrarca je ukážkovým príkladom toho, ako talianski intelektuáli už v 14. storočí objavovali antiku a usilovali sa o jej včlenenie do vlastného kultúrneho kontextu, čoho svedectvom je napokon aj používanie latinčiny v jej klasickej podobe i fakt, že práve v latinčine rozvíjali plodnú korešpondenciu. Petrarcov spôsob chápania epištoláru je pre európsky intelektuálny priestor rovnako dôležitý. Ukázal, že nejde o náhodné zhrnutie autobiografického materiálu, epištolár mal byť poňatý ako literárne dielo, chronologicky alebo tematicky vystavanou zbierkou, v ktorom autorom zanecháva vlastnú stopu výberom i úpravami (Palermo 2010).

Epištolárny žáner ako literárny druh zaznamenal v renesancii veľkú obľubu, o jeho veľkom rozkvete v prvej polovici 16. storočia svedčí podľa Claudia Guilléna nárast listov, epištol aj príručiek vzťahujúcich sa na korešpondenciu. Guillén v tejto súvislosti vymedzil niekoľko hlavných typov epištolárnej spisby v danom období, medzi inými napríklad „novolatinský“ list,  listy v próze a ľudovom jazyku, epištolu v latinských veršoch, ako ju inicioval Petrarca, poetickú epištolu v ľudovom jazyku, listy včlenené do rozličných žánrov (Estébanez Calderón 1996, 139 – 140). V 16. a 17. storočí pestujú listové vzťahy význačné osobnosti politického života (napr. panovníci píšuci svojim potomkom, duchovné osoby kráľom atď.), vznikajú epištoláre osôb s relevantnou pôsobnosťou na poli literatúry (Francisco Quevedo, John Milton, Madame de Sévigné a i.) a súčasne spirituality (napr. sv. Terézia od Ježiša). Prakticky už v neskorej renesancii sa list stáva samostatným žánrom krásnej literatúry a postupne sa mení. „I ve své výrazové zásobě dosud rád čerpal z rozličných starých ,Elegantiíʻ, to jest stylistických přiruček. Dopis se jednoznačne posouvá, preměňuje v list. Vzrušenejší citovost a intimnější zabarvení ohlašují barokní čas, který odsouvá pompéznější typ renesančně humanistických listů“ (Waltmann 2002, 19).

K prejavom európskeho baroka patrili aj epištolárne formy profánne zameranej precióznej literatúry – vychádzala z francúzskych aristokratických a patricijských salónov, ktorým dominovali ženy, preciózky; tu sa hlásali morálne aj spoločenské princípy, „inspirované starým rytířským ideálem i prvky renesančního platonismu“, intimita atmosféry podnecovala konverzáciu o novinkách v literatúre a divadle aj o udalostiach na dvore alebo v krajine, tu sa čítali listy (určené prvotne verejnosti) a poézia a ich výrazivo sa posudzovalo na základe stupňa elegantnosti, emfatickosti, kultivovanosti, jazykovej čistoty aj podľa záľuby v použití prirovnaní, metafory, perifrázy, antitézy alebo pointy (23). Súlad kvasu doby a epištolografie vo francúzskom prostredí presvedčivo ilustrujú Jean-Louis Guez de Balzac (1597 – 1654), spisovateľ, ktorý pozdvihol písanie listov na plnohodnotný slovesný druh s vyváženou, jasnou a rétoricky hodnotnou formou (tú ďalšie storočie naplnilo románovým obsahom), a Madame de Sévigné (1626 – 1696), osobnosť intelektuálnej salónnej scény a  autorka viac než osemsto listov adresovaných dcére, ktoré sa považujú za vrchol epištolárnej literatúry, okrem dobovej kroniky či literárnych postrehov totiž zrkadlia „přirozený sloh, půvabný a konverzačně lehký, plný pohotové obraznosti“ (24).  

Aj v 18. storočí sa epištolárny žáner v Európe rozvíja tak v súkromnej, ako i verejnej forme, jeho súčasťou sú osobné listy s autobiografickým presahom, fiktívne listy, poetické epištoly a celkom špecificky aj esejistické listy, resp. listy-eseje (Montesquieu, Voltaire, Diderot, Feijo, Jovellanos a i.), ktoré majú dôležitú úlohu pri šírení osvietenských (filozofických, politických, náboženských, literárno-estetických) myšlienok, alebo romány v listoch (napr. Richardson, Rousseau), romanito využívané až do súčasnosti, k čomu v posledných desaťročiach 20. storočia prispelo úsilie literarizovať pôvodne neliterárne diela a žánre, tendencia „k maximálnímu sblížení textu se skutečností, kdy například rozdíl mezi románem v dopisech a dopisy se stírá“ (26). Novinárske články vo forme listu (napr. Larra), ako ich prináša 19. storočie, anticipujú neskorší fenomén mediálnej komunikácie, ktorý v súlade s rozvojom informatizácie a digitálnych technológií na prelome 20. a 21. storočia, oberá listovú korešpondenciu o jej aktuálnosť, výrazovú kreatívnosť, jazykovú tvorivosť a v zásade aj faktickú existenciu. Napriek tomuto celospoločenskému javu predstavujú epištoláre v intelektuálnych a literárnych kruhoch diela s potenciálom čitateľa hodnotovo, informatívne či umelecky obohatiť. Celosvetovo preto naďalej vychádzajú prvé vydania zbierok rukopisných listov známych i menej známych osobností, a to bez ohľadu na to, či vznikli v antike alebo novoveku, či ich inšpirovali vznešené myšlienky ducha a intelektu alebo konkrétne umelecké diela, či ide o intímne zbierky, zbierky mapujúce trajektóriu literárnych generácií alebo skôr faktografické dobové kroniky; vydávajú sa reedície i kritické vydania už existujúcich epištolárov aj ich inojazyčné preklady, a v prostredí humanitných a spoločenskovedných štúdií sú stále relevantnou témou rôznorodo koncipovaných výskumov.