Duchovný itinerár

Duchovný itinerár (z lat. itinerarius, adj., itinerarium, s., iter, s., itinĕris, s.  – cesta, putovanie) predstavuje špecifickú žánrovú modalitu autobiografického rozprávania. Autor/autorka v ňom sprostredkúva vlastnú skúsenosť s transcendentnom prostredníctvom obrazu cesty. Ide teda o žáner duchovnej literatúry a v západnom kultúrnom prostredí osobitne aj kresťanskej literárnej mystiky: približuje totiž mystickú skúsenosť v jej bytí a konštitutívnych procesoch.

Hoci býva termín duchovný itinerár rôzne a často tematizovaný vo vedeckých textoch, ktoré analyzujú autorské poetiky a život význačných osobností kresťanstva, v literárnoteoretických príručkách sa bežne nevyskytuje. Je to spôsobené najmä jeho významovými prienikmi s terminologicky ustálenejšími žánrovými formami (napr. cestopis, autobiografia, list, denník, pamäti) i sémantickou príbuznosťou s pojmami cesta, kontemplácia alebo duchovný rebrík, ako ich reflektuje spirituálna teológia (napr. De Fiores – Goffi 1999, 92 – 109; Dinzelbacher 2000, 342). Termínové spojenie duchovný itinerár možno chápať ako žánrovú paralelu k tzv. itineráru pútnika.

Explikácia pojmu/kategórie:

Analógia duchovného itineráru s itinerárom pútnika ako podžánrom cestopisnej literatúry vychádza z obrazu cesty, putovania: v duchovnom itinerári však „ide o vnútorné, životné putovanie človeka, ktorého cieľom je dospieť k Bohu. Duchovná skúsenosť generácií ukazuje, že aj ono má isté (všeobecnejšie, nadsubjektívne platné) medzníky, intervaly, obdobia, zastavenia a pod. Takéto poznanie sa itinerár zameraný na ,územieʻ ducha/duše usiluje sprostredkovať tým, pre ktorých je určený“ (Kučerková 2025, X).

Z hľadiska žánrových a tematických príbuzností možno za predobraz duchovného itinerára v kresťanskej literatúre označiť dielo sv. Augustína Vyznania (Confessiones, 397 – 398). Autor v ňom zaznamenáva vlastný osobnostný i duchovný vývin: má podobu cesty vrcholiacej v strede poznania, t. j. v intenzívnej a zvnútornenej skúsenosti s Bohom. Literárne spracovanie uvedenej skúsenosti vo Vyznaniach odhaľuje význam sebapoznania v procese duchovného rastu  – „Noverim me, noverim te“ („Kiežby som spoznal sám seba, kiežby som spoznal teba“), „Deum et animam scire cupio“ („Túžim poznať Boha a dušu“) (Samovravy – Soliloquium I 7, II 1; Satura in Dinzelbacher 2000, 253).

Metaforické chápanie cesty, príznačné pre duchovný itinerár, uplatňuje v mysticko-teologickom diele Putovanie mysle do Boha (Itinerarium mentis in Deum, 1259) taliansky františkánsky teológ sv. Bonaventúra (1221 – 1274). Autor na základe premýšľania o mystickej skúsenosti sv. Františka z Assisi a vychádzajúc z vlastného duchovného poznania rozvíja schému cesty k mystickému vrcholu. Rozlišuje na nej sedem stupňov alebo sedem nazeraní: prvým šiestim stupňom výstupu do Boha zodpovedá stav osvietenia a šesť ľudských schopností (zmysly, obrazotvornosť, rozum, porozumenie, pochopenie, vrchol mysle); človek postupuje od najnižších vecí k najvyšším, od vonkajšieho k vnútornému, od časných k večným (I, 6). Šiesta úroveň výstupu sa končí v nazeraní Najsvätejšej Trojice. Prvých šesť stupňov inšpirovala biblická paradigma zachytená v obraze Jakubovho rebríka: „I snívalo sa mu, že vidí rebrík opretý o zem a jeho vrchný koniec siahal až do neba a Boží anjeli vystupovali a zostupovali po ňom“ (Gn 28, 12). Bonaventúra zdôrazňuje, že rebrík slúži najprv k výstupu a potom k zostupu: „...začneme zdola a použijeme celý tento hmotný svět jako zrcadlo, jímž přejdeme k Bohu – nejvyššímu Tvůrci“ (I, 9). Siedmy stupeň prestavuje úplný prechod mysle do Boha. Zostup a definitívne vstúpenie spolu s Kristom do Boha sa uskutočňuje v stave dokonalosti (Pospíšil 1997, 43). Bonaventúra charakterizuje dokonalý prechod ako „mystický a svrchovaně tajemný jev, který nezná nikdo jiný než ten, komu se ho dostává“ (VII, 4).

Žánrovú svojbytnosť duchovného itineráru a jeho interpretačný potenciál pri dielach s literárnymi kvalitami potvrdzuje viacero diel kresťanskej duchovnej a mystickej spisby. Jedným z najpozoruhodnejších literárnych spôsobov zachytenia itineráru duchovného rastu je tvorba španielskej mystičky sv. Terézie od Ježiša (1515 – 1582) a osobitne jej autobiografické dielo Vnútorný hrad  (Castillo interior, 1577; ďalej len H). Obraz vnútorného hradu (metafora ľudskej duše) je vystavaný na čísle sedem ako symbole duchovnej plnosti. Duša musí prejsť siedmimi príbytkami, resp. komnatami do najvnútornejšieho stredu, ktorý tvorí siedma komnata. V nej sa vo vliatej kontemplácii zjednocuje s Bohom. Cieľom tohto duchovného putovania je stretnutie s Bohom, ktorý sídli v samom strede duše („žiarivé slnko v strede duše“, 1 H 2, 3). Kompozícia hradu zrkadlí proces duchovného rastu v dvoch fázach: prvej asketickej (prvé tri príbytky; stav duše: hriech, zápas, stagnácia; stupeň modlitby: meditácia, resp. modlitba pohrúženosti) a druhej mystickej (posledné tri príbytky; stav duše: obnovenie, duchovné zásnuby, duchovné manželstvo; stupeň modlitby: kontemplácia, resp. modlitba zjednotenia); štvrtý príbytok – akýsi medzistupeň – predstavuje prechod od asketickej fázy k mystickej fáze, keď duša zažíva skúsenosť vliatej milosti (dar vliatej kontemplácie) (pozri Predslov in Sv. Terézia od Ježiša 2022, 10).

Prenikanie cez jednotlivé príbytky, teda prechod od najnižšej duchovnej úrovne k najvyššej duchovnej úrovni, opodstatnene navodzuje predstavu duchovnej námahy. Človek, ktorý túži dosiahnuť cieľ, v tomto prípade stred, nedokáže dopredu určiť intenzitu cesty, jej povahu, zákruty, skratky ani trvanie. Terézia však bez ohľadu na dosiahnutú úroveň opakovane kladie dôraz na význam sebapoznania: „Nech necíti povinnosť, že musí byť dlho v jednej a tej istej komnate. Ibaže by išlo o sebapoznanie! Toto je veľmi potrebné [...], dokonca aj pre tie duše, ktoré má Pán v tom istom príbytku, kde je On, takže nech by sa duša dostala akokoľvek vysoko, nikdy nemá inakšiu povinnosť, aj keby chcela. Pretože pokora neustále vyrába med ako včela v úli a bez toho je všetko stratené“ (1 H 2, 8). Sebapoznávanie sa v duchovnom itinerári deje súčasne s poznávaním Boha. Ide o proces vyjadrený v postupnom (hoci nie priamočiarom) prechode cez sedmoro príbytkov na základe gradácie: „Vstupnou bránou do hradu, resp. jeho prvých komnát je modlitba a rozjímanie. [...] Siedme komnaty tvoria mystický stred hradu“ (Kučerková – Režná 2015, 262).

Podľa Terézie je sebapoznávanie podmienkou duchovného rastu. Jedine človek, ktorý si uvedomí svoju prirodzenú podstatu, môže túžiť po niečom, čo ho bude transcendujúco presahovať: „Tieto príbytky nesmiete chápať, akoby išli v rade za sebou, ale upriamte svoje oči na stred, na komnatu či palác, kde býva Kráľ. Pomyslite si, ako je palmové srdiečko ukryté pod mnohými vrstvami kôry a šupiek, ktoré obklopujú všetko, čo je lahodné vo vnútri, a ktoré treba zdolať, aby sme sa dostali k jedlej časti. Tak aj tu, vôkol tejto komnaty je veľa ďalších komnát, a nad ňou takisto. Pretože o záležitostiach duše musíme mať vždy predstavu plnosti, šírky a veľkoleposti, pričom to isto vôbec nepreženieme. Lebo je schopná oveľa väčších vecí, než si vieme predstaviť. A slnko, ktoré je v tomto paláci, sa šíri do všetkých jej častí“ (1 H 2, 8).