Duchovný epištolár

Duchovný epištolár je typ epištolára (zbierka listov), v ktorom autor/autorka tematizuje vlastnú duchovnú skúsenosť a poznanie. Takýto typ spisby existuje v mnohých náboženstvách a duchovných tradíciách – forma listu je bežným spôsobom zaznamenávania a sprostredkovania duchovných úvah, učení, usmernení či rád aj modlitieb. V našom kultúrnom prostredí, ktorého duchovnú tradíciu formuje prevažujúco kresťanstvo, sa duchovná korešpondencia originálne spája s kresťanskou literárnou mystikou.

Duchovné epištoláre ponúkajú dôležité informácie z histórie i z oblasti spoločenského, náboženského či cirkevného života, sú prameňom odpovedí na mnohé intímne otázky súvisiace s nazeraním duchovnosti. Predstavujú stále aktuálnu tému literárnovedného bádania i výskumov v iných vedeckých oblastiach (napr. spirituálna teológia, psychológia, klasifická filológia).

 

Formálnu a obsahovú podobu epištolárov vyrastajúcich z duchovnej tradície Západu dejinne formovala novozákonná epištolografia, antická rétorika a epištoláre cirkevných otcov, stredoveká epištolárna forma (formuláre a ars dictandi) a iné dobové epištolografické úzy. Významové jadro duchovného epištolára (a iných kresťanských diel) tvorí Božie zjavenie, ako ho zaznamenávajú knihy Starého a Nového zákona a ako ho sprostredkúvajú cirkevné tradície. „Duchovní list zachycuje a vyjadřuje předevší tzv. božské hodnoty, to jest dát Bohu přednost přede vším ostatním a nahlížet skutečnost skrze víru, naději a lásku (teologální smysl) vlastním příkladem. Dále, pokud je to možné, zachycuje i apoštolské hodnoty, které spočívají v duchovním vedení a v nauce i životě ,v jednomʻ“ (Waltmann 2002, 11).

  

Autormi duchovných listov sú osobnosti monastického, rehoľného či laického života jednotlivých dôb, cirkevní hodnostári, ale tiež  – slovami dnešnej doby – intelektuáli pôsobiaci v prostredí vedeckých inštitúcií či na univerzitách, pričom „[m]nozí z nich prošli nejrůznejším osobním utrpením (Maximilian Kolbe). Mnozí usilovali v učených disputacích o lepší tvář a výraz své církve (John H. Newman, Dietrich Bonhoeffer)“ (Marešová 2002, 5). Autorskú rozmanitosť, hĺbku motivácie i osobnej skúsenosti zdôrazňuje vo vzťahu k epištolárnej duchovnej spisbe aj zostavovateľ publikácie Listy svätcov hriešnikom (Letters from Saints to Sinners, 1996):

 

„Tito lidé byli hlavními aktéry důležitých dejinných událostí, předními mysliteli a spisovateli, avšak také prostými, ale statečnými dělníky a venkovany. Jej odvaha, soucítění, naděje, odhodlání, víra a apoštolský duch, především však jejich vytrvalá láska a snaha o odhalení pravdy, promlouvají hlasitě přes propast staletí i k nám.“ (Cumming 2002, 6)

 

Čitateľsky príťažlivým aspektom epištolárneho písania je autorovo/autorkino sebavyjadrenie a vlastný pohľad na skúsenosť s Bohom, resp. vlastné duchovné poznanie a z neho plynúce ponaučenie alebo iný typ inšpirácie. Uvedený autorský prístup robí výpoveď autentickou a presvedčivou, odhaľuje ľudskú povahu autorov/autoriek. „Každý dopis svým vlastním způsobem odkrývá svatost pisatele. To samozřejmě nevylučuje projevy jejich humoru, příkrosti, nedůtklivsti, tlachavsti, životní energie, vlastního vnímání historických událostí a intelektuálních poznatků, a dokonca rebelantství“ (Cumming  2001, 5). Potvrdzuje to aj nasledujúca charakteristika osobnosti sv. Františka z Assisi (1181 – 1226), inšpirovaná čítaním jeho listov:

 

„Tento autor je plný kontrastov, ktoré možno po bližšom preskúmaní chápať iba ako jednotu. Z hľadiska listov musíme Františka opísať pomocou protikladných pojmov; zjednocuje totiž v sebe protichodné kvality: je v najvyššej miere pokorný a sebavedomý, neužitočný služobník, ktorý má naproti tomu veľké plány a ktorý iniciuje skutočnú  svetovú kampaň, zahŕňajúcu aj ,politikovʻ. Seba samého chápe ako bezcenné Božie stvorenie a prezentuje sa aj ako posol Božieho slova. Čím obmedzenejší je jeho záber a jeho možnosti presúvať sa ako putujúci kazateľ, tým početnejšie sa stávajú skupiny, ktorým posiela listy. Napriek tomu, že je chorý a slabý, vyvíja veľkú energiu, a to so zámerom otvoriť všetkým ľuďom cestu pokánia a spásy. Chce zasiahnuť všetkých a zároveň osloviť aj každého jednotlivca osobne. [...] I keď je radikálny, vytrvalý, niekedy aj utopický vo svojich požiadavkách, je ,ako matkaʻ, nežne pozorný voči dobru spolubratov. Vo svojich listoch neprikazuje, ale radí, prosí a žiada.“ (Lehmann 2005, 77 – 78)

 

Autobiografický rámec výpovede spája duchovný epištolár s inými typmi autentických textov a žánrovými modalitami (denník, pamäti, duchovný itinerár a i.). Adresátmi listov sú vysokí cirkevní predstavitelia vrátane pápežov, panovníci, rehoľní predstavení, spolubratia/spolusestry, príbuzní, obchodníci, remeselníci, známi alebo neznámi ľudia. Listy boli písané jednotlivým osobám alebo boli okružné, t. j. adresované skupinám (napr. sv. František z Assisi adresoval List veriacim, List klerikom, List vladárom ľudu, List celému Rádu atď.), ako to bolo a je zvykom v cirkevnom prostredí. K duchovnej epištolografii možno teda priradiť aj žánre, ktoré sa postupne vyvinuli z epištol: breve, encyklika, pastiersky list, mystický list a i. ((Waltmann 2002, 12).

Listy predstavujú jeden z najdôležitejších žánrov mystickej literatúry, ktorú možno označiť za vrchol duchovného poznania. Mystická epištolárna spisba je prostriedkom osobnej komunikácie v otázkach skúsenosti viery alebo biblickej interpretácie, pričom od raného stredoveku do začiatku novoveku spĺňala tri základné funkcie: 1) podobne cítiacim ľudom či tým, ktorí o to prejavia záujem, hlása Božie zjavenie „prorockého alebo exegetického obsahu“, 2) pestuje a prehlbuje duchovné priateľstvá naprieč fyzickej vzdialosti, 3) sprevádza čakateľov na rehoľný život, usmerňuje ich v „realizácii cieľov mystického života“ (Hartmann in Dinzelbacher 2000, 202). K prvým autorom mystických listov a zakladateľom mystického listu, ktorého obsahom bolo zjavenie, patria sv. Bernard z Clairvaux (1090 – 1153) a sv. Hildegarda z Bingenu (1098 – 1179). Mystické duchovné priateľstvá v stredoveku (13. storočie) podnietili vznik listov tematizujúcich mystickú lásku a mystických listov didaktického charakteru (203). Uvedené tri typy mystickej epištolárnej spisby pretrvali v individuálnych obmenách, resp. v zmiešaných podobách až do začiatku novoveku; od čias reformácie sa mystická skúsenosť v listoch stala pilierom obhajoby tradičnej spirituality, ako o tom svedčia zbierky listov sv. Terézie od Ježiša (1515 – 1582) alebo sv. Františka Saleského (1567 – 1622).

Duchovná skúsenosť predstavuje nadčasovú tému, ktorá sa vyznačuje univerzálnymi črtami a nemenným posolstvom, a preto je aj dnes aktuálna a z hľadiska vydavateľskej praxe zaujímavá. Duchovné epištoláre predstavujú aj významné historické a kultúrne dedičstvo. Zároveň sú relevantným príspevkom do dejín literárnej náboženskosti.