Cavajolská fraška

Cavajolská fraška (z tal. farsa cavaiola) predstavuje dramatický žáner ľudovej povahy, vystavaný na špecifickom ústrednom motíve – za predmet výsmechu si berie naivitu, primitívnosť a nevzdelanosť obyvateľov mestečka Cava dei Tirreni neďaleko Salerna v talianskej provincii Kampánia. Tento žáner sa vyznačuje použitím jedenásťslabičných frottol (najčastejšie je to sedemslabičná veršová forma so združenými rýmami, ktoré však patria každý k inej slohe, alebo verše s rýmom uprostred, Koprda 2013, 19) a gliommerov (v neapolskom dialekte „gliommero“ znamená „klbko“, z lat. glŏmŭs; talianska ľudová básnická veršová forma určená na recitačný výstup) a vnútorných rýmov.

Tento žáner bol prítomný od konca 15. storočia do začiatku 17. storočia, prekvital najmä v období „poslednej veľkej sezóny komického divadla šestnásteho storočia“ (Fido 2008). Z množstva diel, ktoré v tomto období vznikli, sa však zachovalo len zopár (Malato 1971). Pre nedostatok skorších literárnych prameňov je prakticky jediným významným predstaviteľom tohto divadelného žánru, ktorý však musel byť oveľa výraznejší, Vincenzo Braca (1566 – 1614). Z jeho tvorby možno spomenúť cavajolské frašky La maestra di cucito: farsa cavaiola (Majsterka-ševkyňa: cavajolská fraška) či Farza de la Maestra (Učiteľkina fraška).

Podľa Francesca Senatoreho (2012, 5) je isté, že Cavajolčan (pôvodne v 15. – 16. storočí nazývaný „caùto“, „cavoto“, a neskôr v dialekte „cavaiuolo“) bol druhom stálej masky komického divadla a že cavajolská fraška, dejom a postavami lokalizovaná v Cave, bola osobitým druhom ľudovej komédie v neapolskom dialekte.

Spomedzi skorších zachovaných skladieb poznáme Un cartello di sfida cavajolo (Cavajolská výzva) a La ricevuta dell’Imperatore (Prijatie cisára) zo začiatku 16. storočia, obe od anonymných autorov. Je možné, že fraška Un cartello di sfida cavajolo bola recitovaná ako intermezzo počas predstavenia alebo tvorila jeho súčasť (Senatore 2012, 10). Cavajolské frašky z tohto obdobia boli pravdepodobne predstavenia založené na improvizácii, so syntetickými scenármi neznámych autorov a neustále podliehali ad hoc prepracovávaniu. Prijatie cisára burleskne spracováva prijatie cisára Karla V. Habsburského (cisára Svätej ríše rímskej a španielskeho kráľa, a teda aj panovníka Neapolského kráľovstva) v Cave, ktorý ňou reálne prechádzal pri návrate z dobytia Tunisu v novembri roku 1535. Autorstvo Prijatia cisára sa niekedy pripisuje Bracovi (porov. Fido 2008, Toracca 2009, 106 – 109, Senatore 2012, 11). Z ďalších autorov je známy Pier Antonio Caracciolo (1460 – asi 1525), Onofrio Della Valle (1650) a Giovanni d’Antonio zvaný il Partenopeo (Neapolčan) (1720).

Vzhľadom na mimoriadne elementárne zápletky má tento fenomén skôr historický, než umelecký význam – svojimi realistickými prvkami totiž cavajolská fraška v značnej miere ovplyvnila ľudovú neapolskú komédiu talianskeho Seicenta (17. storočia). Podľa Václava Königsmarka (1984, 57) v obnovenej tradícii cavajolskej frašky našla svoj javiskový divadelný vzor aj commedia dell’arte. Autori cavajolských frašiek aj napriek svojej kreativite nedosiahli výraznejší (svetový) úspech v porovnaní s celotaliansky či nadnárodne pôsobiacimi kolegami (napr. Ruzantem), obmedzovala ich práve veľmi úzko vymedzená oblasť pôsobenia protagonistov, teda prílišná lokalizácia diel súvisiaca s týmto špecifickým typom frašky.

Reflexia tohto žánru je v talianskom kontexte neustále prítomná aj vo forme frazémy „la scola cavaiola“ (doslovne cavajolská škola), ktorá označuje miesto príznačné neporiadkom, nevzdelanosťou, nekultúrnosťou.