Biofiction

Biofikcia, resp. fikčná biografia (fr. biographie fictionnelle) je hybridný literárny žáner spočívajúci vo fikcionalizácii života skutočnej historickej postavy. Pojem zaviedol v roku 1991 francúzsky literárny kritik Alain Buisine na označenie literárnych textov, ktoré majú formu biografie (v zmysle opisu života imaginárnej postavy alebo imaginárneho života skutočnej postavy), napísanej v tretej osobe jednotného čísla. Popredný francúzsky teoretik biofikcie, Alexandre Gefen, definuje žáner ako „fikčný naratív života postavy, či už vymyslenej alebo nie, v ktorom autor kladie dôraz na jedinečnosť individuálnej existencie a kontinuitu osobnosti“[1] (2004, 12). Hoci biofikcia predstavuje biografickú spisbu (medzi tradičné formy patrí napríklad legenda, historická biografia, portréty a i.), vyznačuje sa hybridizáciou faktuálneho diskurzu a fikčného naratívu (Mongelli 2019, 4), pričom využíva iné prostriedky než tradičná biografia (111). Je teda typom „hybridného písania“ (fr. écriture hybride) či fakcie (ang. faction – slovo je odvodené od fact a fiction) (5), ktorý zapadá do kontextu čoraz intenzívnejšieho prestupovania hraníc faktu a fikcie. Niektorí teoretici biofikcie, napríklad Michael Lackey, ktorý je v anglofónnom svete považovaný za popularizátora tohto pojmu, používajú synonymický termín „biografický román“ (a biographic novel). Medzi ďalšie príbuzné pojmy vo frankofónnom, resp. v anglofónnom a hispanofónnom kontexte patrí biografická fikcia (fiction biographique), písanie o živote (life writing), alterbiografia (l’alterbiographie), metabiografická narácia (narration méta-biographique), biografická dokufikcia (docuficcion biográfica) a i. (Gelz – Wehr 2022).

Explikácia pojmu

Žáner biofikcie sa rozvinul v rámci biografického románu v 30. rokoch 20. storočia (Lackey hovorí o prvej vlne biofikcie), napríklad v tvorbe Roberta Gravesa, Klausa Manna či Thomasa Manna (2022, 60), najväčší rozmach však dosiahol v rámci postmodernizmu v súvislosti s expanziou biografického žánru a s diverzifikáciou jeho foriem a podôb. Podľa Gefena je biofikcia všeobecne rozšírenou literárnou formou konca 20. storočia, ktorá súvisí s „návratom subjektu“ do literatúry (2004), ale, ako konštatuje aj Lackey, jej pôvod možno hľadať už skôr, a to v 19. storočí (2022, 9 – 31). Kým v 19. storočí, ktoré prinieslo nárast biografií imaginárnych postáv, bola hranica medzi faktom (vedeckou biografiou v pravom zmysle slova) a fikciou (vymyslenou biografiou) jasne vymedzená, v 20. storočí dochádza k jej stieraniu vplyvom postmoderného spochybnenia histórie a výskytu biografií problematizujúcich biografický pakt – ide napr. o diela Pale fire (1962; Bledý oheň, 2011) Vladimira Nabokova alebo Marbot. Eine Biographie (1981 ; čes. Marbot, 2002) Wolfganga Hildesheimera. Za jedného z iniciátorov súčasnej biofikcie vo francúzskom kontexte sa považuje symbolistický básnik, spisovateľ a prekladateľ Marcel Schwob (1867 – 1906), autor súboru dvadsiatich dvoch biografických príbehov Vies imaginaires (1896 ; čes. Imaginární životy, 1923)[2], ktorý v nich opisuje vymyslené príbehy skutočných postáv, pričom nerešpektuje požiadavku pravdy. Revolučnosť jeho prístupu k biografii spočívala predovšetkým v zámernom využívaní predstavivosti a umeleckých prostriedkov pri stvárnení historických postáv, ktoré bolo v protiklade s pozitivistickým, resp. historiografickým prístupom. Biografia ako umenie, ktorú Schwob inicioval, mala zachytiť skôr to, čo je jedinečné, než to, čo je všeobecné.

            V tejto súvislosti je v anglofónnom prostredí relevantný Lackeyho výskum, ktorý sa zaoberá genézou biofikcie v súvislosti s historickým románom. Všíma si napríklad spôsob, akým tento literárny žáner nahliada na postavu. Východiskom Lackeyho uvažovania je dielo Györgyho Lukácsa Le Roman historique (1937 ; slov. Historický román, 1976), ktorý v ňom teoreticky uchopil historický román a opísal okolnosti, ktoré prispeli k jeho vzniku. Lukács vnímal postavu v kontexte historického románu ako spoločensko-historický typ, resp. kultúrny stereotyp zodpovedajúci historickej realite (Lackey 2022, 12). Úlohou autora historického románu bolo opísať spoločenské, ekonomické a politické faktory, ktoré viedli k formovaniu charakteru protagonistu, a tým k jeho reprezentatívnej funkcii – postava nemala byť jedinečná a výnimočná, ale mala byť, naopak, zrkadlom doby (10). Autor biofikcie však na rozdiel od historického románu nechce verne zobrazovať biografický subjekt ani historickú minulosť, ale dôraz kladie na dobovo nový a originálny spôsob bytia a videnia sveta (12 – 13). Lackey spätne identifikuje ako biofikciu napríklad dielo Als sprach Zarathustra (1874 ; slov. Takto vravel Zarathustra, 2016) Friedricha Nietzscheho, ktorý v ňom fikčne stvárnil život Zarathustru, alebo novelu The Portrait of Mr. W. H. (1889; čes. Portrét pana W. H. 2008) Oscara Wilda, v ktorej sa odvíja príbeh tajomného pána W. H., ktorému William Shakespeare venoval svoju básnickú zbierku Sonnets (1609; Sonety, 2007). V tomto zmysle biofikcia priniesla podľa Lackeyho ruptúru vo vývine historickej fikcie na rozdiel od názoru Lukácsa, Luciena Febvra, Jonathana Deea a ďalších, ktorí ju vnímali ako jej subžáner (15 – 16). Lukács, ktorý bol jedným z najväčších odporcov biografického románu, sa podľa Lackeyho mylne domnieval, že biografická a/alebo historická presnosť by mala byť určujúcim kritériom dobrej biografie. Obrat v teoretickom uchopení žánru, ktorý znamenal, že biofikcia sa začala interpretovať ako forma biografie, nastal v 60. rokoch aj v súvislosti s publikáciou The Art of Biography (Umenie biografie, 1965) amerického historika Paula Murraya Kendalla, (80 – 83).

            V hispanofónnom kontexte bol iniciátorom a propagátorom biofikčného žánru Jorge Luis Borges (1899 – 1986), autor niekoľkých biografií. Vo svojom inovatívnom diele Historia universal de la Infamia (1935 ; Obecné dějiny hanebnosti, 2013) Borges modifikuje životné príbehy skutočných ľudí (Mongelli 2019, 67 – 68), no na rozdiel od Schwoba nevyužíva predstavivosť na zaplnenie medzier v poznaní života postáv, ale pristupuje k manipulácii a falzifikácii známych faktov (244). Umelecká invencia (Schwob), prekrútenie faktov (Borges), montáž či zobrazenie myšlienok postáv, ktorým je biografia venovaná, predstavujú možnosti fikcionalizácie biografického príbehu, a tým aj podoby biofikcie (Mongelli 2019, 106).

            V súvislosti s typológiou biofikčných literárnych textov sú relevantné teoretické práce Alexandra Gefena, Marca Mongelliho či Riccarda Castellana. Mongelli uvádza tri typy textov, ktoré možno zaradiť k biofikcii: 1. biografický román/románová biografia, 2. imaginárna autobiografia, ktorej rozprávač (nie je totožný s autorom) je zároveň protagonistom biografie, 3. fakcia, v ktorej je biografický diskurz len jedným z ďalších faktuálnych diskurzov (2019, 145 – 151)

            Lackey hovorí o troch relevantných formách pôsobenia v biofikcii, ktoré sa môže týkať: 1. autora, 2. biografického subjektu, 3. čitateľa. V prvej forme autor slobodne mení historické alebo biografické fakty, napr. v románe Nietzsche’s Kisses (Nietzscheho bozky, 2006) jeho autor Lance Olsen vkladá historickej postave (Nietzscheovi) slová a myšlienky, ktoré skutočný Nietzsche nemohol vysloviť ; pri druhej forme sa kladie dôraz na spôsob, akým protagonista príbehu mení svoj život, napr. v transgenderovom románe Davida Ebershoffa The Danish Girl (2000 ; Dánske dievča, 2017), zatiaľ čo čitateľský aspekt v tretej forme zohľadňuje schopnosť čitateľa vnímať nové možnosti bytia a videnia sveta. Vo všetkých prípadoch sa v biofikcii vyzdvihuje väčšmi osobnosť postavy, než to, čo dosiahla (Dangy 183)

            Medzi popredných predstaviteľov praktizujúcich tento literárny žáner patrí, spomedzi staršej generácie spisovateľov a spisovateliek, Marguerite Yourcenar, Marcel Schwob, William Styron či Thomas Mann, spomedzi mladšej generácie Gabriel García Marquéz, Margaret Atwood, Pierre Michon, Pascal Quignard, Jean Echenoz či Olga Tokarczuk.

            V súčasnosti prebieha aj výskum intermediálnych vzťahov biofikcie, napr. vo filme (von Tchilschke, Wehr), v rádiu (Schneider), v komikse (Bender, Krauss) či na sociálnych sieťach (Türschmann), ktorým je venovaná publikácia Biofictions ou la vie mise en scène. Perspectives intermédiales et comparées dans la Romania (Biofikcie alebo zinscenovaný život. Intermediálne a komparatívne perspektívy v Rumunsku, eds. Gelz – Wehr, 2022).