Akrostich

Akrostich (menej často akrostichon) je typ poetickej skladby, v ktorom písmená, prípadne slabiky po sebe nasledujúcich veršov alebo strof pri čítaní zhora nadol tvoria slovo (najčastejšie meno autora alebo adresáta, napr. milej, známej), skupinu slov alebo vetu (niekedy dokonca „tajný“ odkaz). Termín akrostich pochádza z gréckeho slova „akrostichon“ (ἀκρόστιχον), zloženého z „akros“ (ἄκρον) vo význame horný, vrchný, krajný, a „stichos“ (στίχος), teda verš. Akrostich predstavuje predovšetkým vizuálny prostriedok, je skôr znakom básnickej virtuozity, než obsahovo nutná zložka básnického textu (Žilka 1984).

Pôvodne mal akrostich pravdepodobne mnemotechnickú (a údajne aj magickú) funkciu. Najstaršie príklady akrostichov nachádzame už v babylonských posvätných skladbách a v Biblii, napríklad u proroka Jeremiáša (v knihe Nárekov) či v knihe Ester (1, 20; 5, 4; 5, 13; 7, 7). V 5. kapitole, 4. verši knihy Ester ide pravdepodobne o akrostich tetragramu (tetragramatónu), teda Božieho mena skladajúceho sa v grafickej podobe zo štyroch písmen – Jahve, v hebrejčine יהוה alebo YHWH (v slovenských zdrojoch JHVH).

Akrostichy boli obľúbené v predkresťanskom období v antickej gréckej (Aratos zo Soloi, Nikandros z Kolofónu) aj rímskej literatúre (Plautus, Ennius a i.). Veršované námety Plautových komédií uvádzajú v akrostichu názov samotnej komédie. Z kresťanských rímskych básnikov sa nachádzajú u Commodiana (okolo 220 – okolo 280) v diele Instructiones adversus gentium deos (skrátene známe ako Instruciones, slov. Ponaučenia), pozostávajúcom z dvoch kníh s asi 80 básňami písanými formou akrostichu – prvé písmená veršov prezrádzajú nadpis či tému básne. V ďalšom období akrostich bohato využívali stredovekí autori ako Giovanni Boccaccio (1313 – 1375), Geoffrey Chaucer (1343 – 1400), François Villon (asi 1431 – 1463), či renesanční autori, napríklad anglický dramatik neskorej renesancie Ben Jonson (1572 – 1637) či uhorský básnik Valentín Balaša (1554 – 1594).

Známy je akrostich pozostávajúci z veršov tercetu Boccacciovho diela Amorosa visione (slov. Ľúbostná vidina), ktorý je dedikáciou Márii d’Aquino. V prípade Villonových akrostichov z Veľkého testamentu (Le Testament, slov. 1949 podľa interpretácie Jozefa Felixa na základe starofrancúzskeho textu a v prebásnení Jána Smreka) je príznačné, že ich zachováva aj slovenský preklad: autor indikuje svoje priezvisko v poslednej strofe „Balady ako modlitby k Matke Božej“ (Ballade pour prier nostre dame) a v mierne pozmenenej forme VJLLON v poslednej strofe „Balady o tlstej Margot“ (Ballade de la grosse Margot), meno FRANCOYS MARTHE v prvých dvoch strofách „Balady priateľke“ (Ballade a s’amye) a AMBROISE DELORE v „Balade pre Roberta d’Estouteville“ (Ballade pour Robert d’Estoutville).

Z modernej tvorby nájdeme akrostichy u napríklad u Lewisa Carrolla („A Boat Beneath a Sunny Sky“, slov. Loďka pod slnečnou oblohou). Používali ho často básnici, ktorí patrili v istom období svojej tvorby k niektorému avantgardnému smeru, napríklad Vítězslav Nezval (Žilka 1984). V staršej slovenskej literatúre boli akrostichy prítomné v niektorých básňach Andreja Sládkoviča, Janka Silvána, u Viliama Pauliny-Tótha v básni „Povolenie Matice“, neskoršie u Štefana Krčméryho a Vojtecha Mihálika. Sládkovič význam lipy v národnom kontexte katalogizoval vo viacerých svojich básňach, napr. v básni „Luhy slovenské“ (1862), ktorá vyšla v druhom čísle almanachu Lipa, prvé písmená strof spolu vytvárajú akrostich lipa, ktorý je znásobený koncovými anagramami strof (iniciálky a anagramy sú zvýraznené aj v autorovom rukopise) (Fülöpová 2023, 131):

 

Luhy slovenské rok po roku kvetom

blahostrom jeden osýpa:

Nenájdeš mena, čo pôjdeš šírym svetom,

ktoré by milo znelo, jak naše slovo: lipa.

 

India palmu a céder ľud Libanu,

dub Nemec, púšť Maďar chváli:

Slováci? – v chládok lipy svojej si stanú,

či boží hnev ich a či oheň pekelný páli.

 

Pod lipu našu, v činného žitia kolo,

s prísahou vernosti, chlapi!

A bude ináč, nežli to dosiaľ bolo,

keď mešteka sa tento a tamten pera lapí.

 

A ty čo riekneš v ten národov deň súdny,

čo vezmeš, krv odrodilá!

Za to, že meceš smeti do tej studni

a leješ jedy v hruď tú, z ktorej si život pila. (Sládkovič 1961, in Fülöpová 2023, 131)

 

Podľa viacerých zdrojov je využívanie akrostichov v súčasnej tvorbe skôr ojedinelé (Houžvička 1984, Žilka 1984), svoj prínos však má ako metodicko-didaktický prostriedok pri výučbe abecedy, kreatívneho písania a pod. Bližšie sa mu venuje aj oblasť, ktorá sa v západnej jazykovede označuje ako tzv. ludolingvistika.

Rozlišujeme viacero typov akrostichov. V prípade, ak začiatočné slová jednotlivých veršov tvoria nejakú myšlienku, vzniká tzv. slovný akrostich(on) (Žilka 1984). V pravom akrostichu tvoria prvé písmená jednotlivých veršov nejaké slovo. Ak písmená nasledujú za sebou v abecednom poradí, ide o alfabetický akrostich (abecedárius). Z prostredných písmen verša sa skladá mezostich (z gréčtiny „mesos“, stred, a „stichos“, verš), z posledných písmen zasa telestich (z gréčtiny „telos“, koniec, a „stichos“, verš). Ďalšou formou je krížový (krížny, Juhásová 2019) akrostich, ktorý tvorí prvé písmeno prvého verša, druhé písmeno druhého verša atď. V akroteleutone (z gréčtiny „têleutê“, koniec) – teda kombinácii akrostichu a telestichu –  začiatočné písmená jednotlivých veršov v smere zhora nadol vytvárajú rovnaké slovo ako koncové písmená čítané zdola nahor.