Trochej
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Trochäus (D)
Trochee (En)
Explikácia pojmu
(z
gr. trochaios – bežiaci, rýchly, od trechein – bežať)
Pôvodne výraz trochaios označoval piesňový takt sprevádzaný rýchlymi tanečnými pohybmi. V časomernom veršovom systéme bol trochej dvojslabičnou alebo trojmórovou stopou s prvou slabikou dlhou a druhou krátkou, v sylabotonickom veršovom systéme je dvojslabičnou stopou s prvou slabikou prízvučnou a druhou neprízvučnou. Na rozdiel od vzostupného jambu ide o zostupnú stopu s klesavou intonačnou líniou, čím trochej semioticky nadobúda charakter prízemnejšieho, obyčajnejšieho, ľudovejšieho metra ako umelý, artistný jamb. Trochejské verše najčastejšie vytvárajú zostupné, decrescendové takty. Básnicky sa ho pokúsil vyjadriť Svetozár Hurban Vajanský v básni Trochej a jamb:
Vážne kráča trochej
v čistom poli,
ide
cestou rovnou, skoľajenou;
jambus
skáče divo v rujnej vôli,
jarkami
a horu zahájenou.
Učili
ma trochejicky chodiť,
ukázali
cestu rovnú, hladkú;
ja
som volil radšej horou brodiť,
preskakovať
jarky bez poriadku.
Jambus
ihrá, ako víno tuhé,
ako
tátoš neskrotený cvála –
pestrie
sa jak sedem farieb v dúhe,
lavínou
sa z vysočiny váľa...
Trochej
zvoní ako sklená hrana,
šumí
hladko ako voda riečna.
Mne
je milšia búra rozihraná,
divou
stepou jazda nebezpečná...
Podľa Jána Sabola (1983, s. 59) sa v sylabotonickom veršovom systéme sa trochej „rytmicky realizuje dominantou neprízvučnosti na párnych slabikách; nepárne slabiky charakterizuje potenciálna prízvučnosť“. Znamená to, že nie každá metricky ťažká slabika musí byť podložená aj iktom. Napríklad v Kraskových veršoch „Prší, prší jednotvárne... / Jak to líce zeme starne, / vädne, bledne mladou ženou, / oklamanou, opustenou!“ je prízvuk na tretej slabike v slovách jednotvárme, oklamanou, opustenou slabší ako na prvých slabikách týchto slov. V teórii literatúry sa niekedy označuje ako vedľajší prízvuk alebo poloprízvuk, z hľadiska fonológie však nemá systémovú platnosť. Napätie medzi ideálnou metrickou schémou a konkrétnym rytmom básne sa pri trocheji okrem odprízvučňovania slabík dosahuje aj tzv. transakcentáciou, čiže presunom prízvuku na inú slabiku, ako predpisuje metrum. Deje sa tak preto, aby báseň nepôsobila rytmicky monotónne, verklíkovito, aby sa nevzďaľovala od rytmu prirodzeného jazyka. Oživuje sa tým rytmus básne, zároveň sa však nestráca jej trochejský metrický pôdorys. V treťom verši básne Milana Rúfusa Nepýtaj sa nastáva transakcentácia pri tretej a štvrtej slabike, ktoré si „vymenia“ prízvučnosť, čím narušia trochejský metrický pôdorys básne. Podobná výmena sa udiala medzi druhou a treťou slabikou štvrtého verša:
Nepýtaj
sa, moja dcéra,
kto má kľúče od jazera.
Kam chodí zem na studničku?
–
∪ – ∪ – ∪ – ∪
X
X x X
X x x x
Kto vystrihol lastovičku?
–
∪ – ∪ – ∪ – ∪
X X
x x X
x x x
Zo
všetkých metrických realizácií sylabotonického verša práve trochej najväčšmi korešponduje s
prirodzenými fonologickými vlastnosťami slovenčiny – spĺňa požiadavku slovného
prízvuku na prvej slabike slova a umožňuje ho aj dostatočný počet
dvojslabičných slov alebo slovných celkov.
V slovenčine
má trochej väčšinou tzv. stopový charakter, čo znamená, že hranice stôp
sa kryjú s hranicami slov alebo slovných celkov. Realizujú sa pritom
dierézy a potláčajú cezúry. V porovnaní s rovnako stopovým
daktylom, ktorý vzhľadom na svoju nižšiu variabilnosť vyžaduje prízvuk na prvej
slabike stopy, je stopový charakter trocheja do istej miery obmedzený výskytom
štvor- a viacslabičných slovných celkov, v ktorých vnútri k prekrývaniu
hranice slabiky a stopy nedochádza. Stopovosť trocheja možno ukázať na prvej
strofe Kraskovej básne Stará romanca,
kde prvý, tretí a štvrtý verš predstavujú trochej v čistej stopovej
podobe:
Bola
jedna mladá pani
za
horami, za dolami;
chcela
zhriať si skrehlé údy,
ale
vatra – popol samý.
V dejinách
slovenskej poézie sa trochej začal systematicky používať až v období
klasicizmu – príkladom využitia trochejského metrického pôdorysu sú znelky
Kollárovej Slávy dcery. Po odklone
romantickej poézie od prísnej stopovej organizácie verša sa trochej
v našej poézii znova udomácnil opätovnou kanonizáciou sylabotonizmu
hviedoslavovskou školou. Využíva sa v nej dodnes, pričom dominantné
postavenie má vďaka svojmu súzvuku s prirodzenými vlastnosťami slovenčiny v poézii
pre deti – ako dosvedčuje báseň Miroslava Válka Do Tramtárie:
Traja múdri idú do Tramtárie,
spievajú si tri kapustné árie:
Tramtará!
Jedzte kyslú kapustu, je zdravá!
Jedzte zdravú kapustu, je kyslá!
Zdravte kyslú kapustu, je jedlá!
Každá správna kapusta je kapustová!
Bibliografia
Hrabák, Josef. 1970. Úvod do teorie verše. Praha: Státní pedagogické nakladatelství, s. 102 – 109.
Ibrahim, Robert – Plecháč, Peter – Říha, Jakub. 2013. Úvod do teorie verše. Praha: Akropolis.
Sabol, Ján. 1983. Teória literatúry (Základy slovenskej verzológie). Prešov: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika.
Štraus, František. 2003. Základy slovenskej verzológie. Bratislava: Literárne informačné centrum.
Valček, Peter. 2006. Slovník literárnej teórie. Bratislava: Literárne informačné centrum.
Vlašín, Štěpán, ed.. 1977. Slovník literární teorie. Praha: Československý spisovatel.
Žilka, Tibor. 2006. Vademecum poetiky. Nitra: Filozofická fakulta UKF.