Rytmus

(z gr. rhythmos – tok, prúd)

Všeobecne rytmus označuje pravidelné opakovanie istého prvku, javu alebo činnosti v čase alebo priestore. Možno ho odvodiť z prírodných javov (striedanie dňa a noci) alebo z fyziologických prejavov (tlkot srdca, chôdza, dych). Odtiaľ prenikol do umenia a stal sa estetickou kategóriou. Najvýraznejšie sa prejavuje v hudbe, tanci a poézii.

Vo verzológii sa rytmus chápe ako pravidelné opakovanie akustického prvku v básni. Je konkrétnou realizáciou metrickej normy, ideálnej schémy v pozadí básne, ku ktorej smeruje, ale málokedy ju napĺňa, zvyčajne je s ňou v napätí. Práve toto narúšanie normy je dôležitou podmienkou jeho percepcie Pre poéziu je produktívne, keďže zabraňuje zmechanizovaniu, automatizácii básnického rytmu alebo „verklíkovosti“ verša. Toto napätie sa realizuje v tzv. odchýlkach od metra, ktoré môže mať tri podoby:

1.) odprízvučnenie – deje sa najmä v štvor- a viacslabičných rytmických celkoch, keď slabika, ktorá by mala podľa metrického pôdorysu byť prízvučná, je neprízvučná. Niekedy sa v teórii hovorí v tejto súvislosti o vedľajšom prízvuku (ruský básnik Andrej Belyj ho nazýval poloprízvukom), vo  fonológii sa však  ako samostatná kategória nevyčleňuje, keďže nemá fonologickú platnosť. Vo verši z Kraskovej básne Dnes je takouto štvrtá slabika:

 

Je milostivé ráno, svetla plné ráno

∪  –∪ –∪  – ∪   – ∪  – ∪ –∪                 metrum

 x   X x   x x  X  x   X  x  X  x X x                rytmus

 

2.) transakcentácia – vytvára ju nesúlad medzi požiadavkami metra a jazykovej  normy. Vtedy dávame prednosť prirodzenej dikcii za cenu narušenia metra. V treťom verši nasledujúcej ukážky nastáva transakcentácia pri tretej a štvrtej  slabike, ktoré si „vymenia“ prízvučnosť, čím narušia trochejský metrický pôdorys básne. Podobná výmena sa udiala medzi druhou a treťou slabikou štvrtého verša:

Nepýtaj sa, moja dcéra,

kto má kľúče od jazera.

 

Kam chodí zem na studničku?                      

–        ∪ –   ∪   –   ∪  –  ∪            

X        x   x   X   X   x   x   x             

 

Kto vystrihol lastovičku?

–      ∪ – ∪   – ∪ – ∪

X      X  x  x   X  x  x  x

                       

(Milan Rúfus: Nepýtaj sa)     

 

3.) sprízvučnenie – slabika, ktorá by podľa metrického pôdorysu, v prípade nasledujúcej ukážky daktylského, mala zostať neprízvučná, nadobúda prízvuk umiestnením zväčša jednoslabičného autosémantického slova (tu túh a duch) na príslušné miesto stopy:     

Ostatne daromné vábenie

k azúru, vábenie z kýčery:

ku sľubom jarných túh,

–    ∪  ∪    –   ∪  ∪

X    x    x     X    x   X 

k vnadám tým, srdce, duch

    –    ∪   ∪    –  ∪   ∪

    X    x     x     X  x     X

chová sa, chová mi studene...

neúfa, neverí.

                        (Pavol Országh Hviezdoslav: Škovránok strepotal v povetrí)

 

Rytmus sa v básni vytvára na základe tzv. rytmického impulzu. Zároveň je dôležité, aby nebol v opozícii voči jestvujúcemu, platnému jazykovému systému, čo potvrdzuje Michail Gasparov[1]: „Každý veršový systém sa opiera o fonologické prostriedky jazyka“. Podľa Viktora Kochola[2] „umelo ‚skonštruovaný‘ veršový rytmus je iba využitím a umocnením prirodzeného jazykového rytmu“.

 Čitateľ sa pri percepcii básnického textu pohybuje od rytmu k metru – na základe konkrétneho rytmu danej básne si odvodzuje jej metrický pôdorys. Autorov pohyb však nemožno chápať mechanicky ako opak čitateľovho, t .j. pohyb od metra k rytmu. Autori si spravidla vopred nepripravujú metrické schémy, ktoré napĺňajú konkrétnym rytmom, pracujú skôr intuitívne, vychádzajú z hudby jazyka alebo ten-ktorý rytmus evokuje požiadavka spracúvanej témy.