Rým

Rým definuje Josef Hrabák (1970, 162) ako zvukovú zhodu koncov slov na konci veršov, polveršov alebo syntaktických celkov v próze. (Ako naznačuje básnický experiment Vojtecha Mihálika „Vraždy v raždí“, ojedinele sa môžu rýmovať aj celé verše.) Je jedným zo základných prozodických prvkov básne. Spája sa predovšetkým s poéziou písanou viazaným, prípadne uvoľneným veršom, nie je však ojedinelý ani vo voľnom verši (napr. v poézii Miroslava Válka). V dejinách literatúry mal rozličné postavenie: v starom Grécku sa chápal ako barbarský prvok (starogrécky text bol vďaka hudobnosti jazyka hudbou aj bez rýmu), nepoužívala ho ani aztécka poézia, v európskej poézii sa rozvinul až v stredoveku pod vplyvom orientálnej poézie.

            Má tri funkcie: eufonickú, rytmickú a sémantickú (významovú). Eufonickú zložku rýmu tvorí zhodná časť rýmovo spojených slov nazývaná rýmovka, ktorá pôsobí ľubozvučne a vyvoláva v čitateľovi pocit harmónie. Rytmickou funkciou rýmu je  naznačenie konca rytmického radu, rým „zvýrazňuje klauzulu verša, ako súčasť metra je echom metrickej štruktúry, ktorú napĺňa a podporuje“.  Sémantická funkcia rýmu spočíva v tom, že do rýmových pozícií sa zvyčajne kladú významovo dôležité slová. Pri rýme dochádza podobne ako pri metafore k spájaniu takých pojmov zo vzdialených sfér života, ktoré za zvyčajných okolností spolu nestoja, k ich sémantickej konfrontácii a k vertikálnemu rozvíjaniu sémantiky a obraznosti básne, preto Viliam Turčány  nazval rým vertikálnou metaforou. Rým sa svojím asociačným sémantickým potenciálom môže stať akýmsi „motorom“ básne, posúvať dianie od strofy k strofe, ako naznačuje úryvok z básne Ľubomíra Feldeka „Devätoro remesiel“:

 

Pôvodne som býval bankárom.

Peňazí bol v banke kopec.

Kde je kopec, tam je breh.

Na môj príkaz navozili

na ten kopec čerstvý sneh –

a stal som sa sánkarom.

 

Krátko nato som bol cestárom.

No či jamy pozasýpať treba?

V každej mláke – kus hviezdneho neba!

Stal som sa ja radšej hvezdárom.

 

Inokedy som bol zase hájnikom.

Vybral som v lese po dve koruny

za pohľad na rozkvitnuté koruny –

a tak som sa postupne stal zbojníkom.

 

A bol čas, keď som bol trubačom!

Tak som ja dul do tej svojej trúby,

že sa dvíhal víchor, váľal duby –

a stal som sa drevorubačom.

 

            Slovenčina ako flektívny jazyk s množstvom tvarov vznikajúcich pri ohýbaní slov má oproti analytickým jazykom, ako je angličtina alebo nemčina, rozsiahle možnosti rýmovania. Rým ako podstatný konštitučný prvok básne sprevádza dejiny slovenskej poézie od Hugolína Gavloviča až po Jozefa Urbana. V rozličných jazykoch jestvujú rozdielne pohľady na bohatosť rýmu a zhodnosť tzv. opornej spoluhlásky (spoluhláska, ktorá predchádza prvú rýmujúcu sa samohlásku): v anglickej prozódii je napr. rým, ktorý sa v slovenčine pokladá za bohatý (s najmenej dvojslabičnou rýmovkou), esteticky neúnosný. V ruskej poézii sa zasa častejšie ako v našej vyskytujú nepresné rýmy – nerovnakoslabičné, asonančné alebo odseknuté (ich výskyt sa spravidla realizuje na neprízvučnej slabike). Aj v modernej slovenskej poézii však badať ústup od klasického, eufonicky presného rýmu a jeho dekanonizáciu (Novomeský, Válek).

 

Rozdelenie rýmov

 

1. Podľa prízvuku, čiže z hľadiska vzťahu k metru:

•           mužský – ťažká doba pripadá na poslednú rýmujúcu sa slabiku

•           ženský – ťažká doba pripadá na predposlednú rýmujúcu sa slabiku (kruhy – druhý).

            V rámci mužského rýmu ešte rozlišujeme pravý mužský rým, ktorý má jednoslabičnú prízvučnú rýmovku (kríž – spíš) a nepravý mužský rým, tzv. daktylský, s prízvukom na tretej slabike od konca rýmovky a s trojslabičnou eufonickou zhodou (odveká – človeka). Ak majú oba členy rýmy mužské alebo ženské zakončenie, hovoríme o rovnakoslabičnom (izometrickom) rýme. Pri nerovnakoslabičnom (apokopovanom, anizometrickom) rýme sa rýmujú sa mužské a ženské zakončenia (z domu – nikomu, holi – sokoli). Nerovnakoslabičný rým sa vyskytoval v ľudovej piesni a používali ho aj štúrovci, v sylabotonickej verzifikácii sa však pociťuje ako esteticky deficitný a uprednostňujú sa rovnakoslabičné rýmy.

 

2. Podľa počtu rýmujúcich sa slabík: jednoslabičný, dvojslabičný, trojslabičný...

 

3. Podľa rozsahu, povahy a dokonalosti súzvuku:

•           úplný – vyznačuje sa čiastočnou alebo úplnou homonymitou koncov slov (za čím – značím); pri úplnej ide o homonymný (homonymický, absolútny, kalambúrny) rým (nemá – nemá, omylo steny – omilostený)

•           neúplný – väčšinou sa vyskytuje ako presahový (odseknutý) rým, v ktorom jedno rýmujúce sa slovo obsahuje po poslednej samohláske jednu alebo viac spoluhlások (na koho – alkohol,  rado – zadosť). Iný druh neúplného rýmu vzniká kombináciou asonancie a spoluhláskovej zhody (jedľa – veľa).

            Úplný rým sa pokladá za eufonicky presný rým a niekedy sa pri ňom zhoduje aj oporná spoluhláska (takou – ¬vtákov), neúplný rým je eufonicky nepresný (sláva – plávať). Na eufonickej nepresnosti stavia aj asonancia – druh nedokonalého rýmu, ktorý sa zakladá na zhode samohlások, pričom spoluhlásky môžu byť rôzne (dáma – máva). V slovenskej poézii nachádzame asonanciu v ľudovej piesni a často ako základ avantgardného dekanonizovaného rýmu, nemá však u nás také významné postavenie ako napr. v španielskej poézii. Opakom asonancie je konsonancia založená na zhode spoluhlások a rozdielnosti samohlások (krúži – kríža).

•           inverzný (metatetický, zvratný) – dal by sa nazvať palindromatickým, pretože druhé rýmované slovo je prvým odzadu (vyskytuje sa v angličtine: step –pets)

•           prešmyčkový (metatetický) – vzniká preskupením spoluhlások v rýmujúcom sa slove (nájdení – nádejí, zvonivý – noviny)

•           grafický (optický, vizuálny) – bežný v anglickej poézii (food – blood), u nás sa v takejto podobe nerealizuje, za grafický však možno pokladať rým s konsonantickou neutralizáciou (hrb – trp)

•           rýmové echo – jedno z rýmovaných slov je celé obsiahnuté v druhom (tela – odletela).

 

4. Podľa gramatickej povahy rýmových podstát:

•           kmeňový (štepný) rým – konfrontujú sa lexikálne významy slov a rýmovku vytvára aj časť slovného kmeňa (hory – zmorí, ozvena – znamená)

•           gramatický (planý, koncovkový) rým – konfrontujú sa gramatické významy slov (láska¬ – páska; ak sa rýmujú slovesá, ide o slovesný rým (mala – dala). Gramatický rým sa pokladá za esteticky menejcenný, keďže sa ľahko tvorí, aj gramatický rým však niekedy môže byť objavný (privykať – potykať; Milan Lasica).

 

5. Podľa myšlienkového rozpätia:

•           jadrný – rýmované slová sú si významovo protikladné (žila – hnila)

•           repetičný (myšlienkový) rým – rýmované slová sú si logicky blízke (hluk – zvuk); zvláštny druh metonymie

•           tautologický (epiforický, identický) rým – rýmovanie slova so samým sebou, opakovanie slova v rýmovej pozícii, niekedy sa nazýva aj epiforický rým (Z oblakov letiacich na teba pršala túha / horúca, horúca po tebe túha; Ivan Krasko: Ty si ich videla...).

 

6. Podľa umiestnenia vo verši:

•           začiatočný (predný, čelný) – stojí na začiatku verša:

 

A tak pozde

a tak márne

atak slnka začne sa

                        (Miroslav Válek: Estetika)

 

•           koncový – stojí na konci verša:

 

Dozretá pod slnkom, z ktorého koža páli.

Prach je už červený uprostred roviny.

Porodíš, vzbúr sa však, až zapraskajú skaly.

Tvoj čas už odbili slnečné hodiny.

                        (Ján Stacho: Slnečné hodiny)

 

•           reťazový – uplatňuje sa v tercínach podľa schémy aba bcb cdc...:

 

Deň zberal sa a obzor temnel vôkol

pre lásku zlú, čo s dobrom chcel som zlúčiť,

až zrak i môj i mojich blízkych mokol,

 

keď prísny súd či iba zvláštny súcit

mi jednu lásku kázal zhladiť chladom

a nevládal už druhú rozhorúčiť.

                        (Viliam Turčány: Danteovské variácie)

 

Niekedy sa reťazovým rýmom nazýva taký, v ktorom sa slovo v rýmovej pozícii na konci verša sa rýmuje s prvým slovom ďalšieho verša:

 

A teraz práve že je nedeľa,

tak pozde to slnce padá,

hádam sviatočnú halenu z tela

mladého nerado skladá:

            (Andrej Sládkovič: Detvan)

 

•           chvostový (holý) – skrátený posledný verš strofy rýmujúci sa s niektorým z predošlých veršov:

 

Peniaze plodia peniaze

povedal ktosi veľmi múdry

ak ich chceš získať neváhaj

a udri

                        (Milan Lasica: Peniaze)

 

•           vnútorný – rýmuje sa koniec polverša alebo iné miesto verša s koncom verša:

 

Od Tatier k Dunaju siroty spievajú:

Dajže, Bože, šťastia hôrnemu šuhaju!

                        (Ján Botto: Smrť Jánošíkova)

 

Ešte sú iné zimy, z ktorých spomeniem

ružovú zimu tvojho tela.

Nadýchal som sa zimy ružovej,

omrzela ma zima biela.

                        (Miroslav Válek: Zima)

 

7. Podľa umiestnenia v prúde veršov, t. j. z hľadiska ich rozloženia:

združený (aabb)

 

Stojí, stojí mohyla.

Na mohyle zlá chvíľa,

na mohyle tŕnie, chrastie

a v tom tŕní, chrastí rastie,

rastie, kvety rozvíja

jedna žltá ľalia.

                        (Ján Botto: Žltá ľalia)

 

•           striedavý (abab):

 

Povesti dávne spomínajú vtáka

čo v dobách suchých spáva nečinne

a s nežnou zlosťou doby dažďov čaká

lebo vie piť len v modrej výšine

                        (Ľubomír Feldek: Sonet o vtákovi čatákovi)

 

•           obkročný (abba):

 

Mne zima nikdy nezdala sa takou

krásnou a milou, ako čo vás poznám.

Či pôjdeme i k horským spolu sosnám,

keď slnko ukáže sa spod oblakov?

                        (Ján Smrek: Básnik a žena)

 

•           prerývaný (abcb):

 

Toľkokrát sme boli k sebe hrubí,

moja malá, moja ustatá.

Odlieva už jeseň svoje zvony.

V inovati píše na vráta

                        (Milan Rúfus: Alebo...)

 

•           postupný (abc abc):

 

Dni sa mi mama podjesenne krátia

a hniezdo básní vo mne onemieva

hoci spev dosiaľ krúži nad strechou

 

Môj hlas sa tuším s letným hromom zbratal —

znie ako šelest zimných srieňov v plevách

do presýpania tvojich orechov

                        (Lýdia Vadkerti-Gavorníková: Slamená pieseň)

 

•           tirádový (aaaa):

 

Nemajte strach zo strašidla.

To letí zo svojho sídla

pán s fúzami ako krídla,

ľahký ako pena z mydla.

Nechce sa mu drať chodidlá.

                        (Daniel Hevier: Pán s fúzami ako krídla)

 

•           sporadický:

 

A predsa budeš rásť,

budeš sa zdvíhať

a budeš stúpať po oblúku dúhy,

poletíš,

aj bosou nohou pôjdeš po vesmírnom skle,

umelé slnká zažíhajúc pred sebou.

Ó, zázračný a krásny stroskotanec,

padajúc naspäť, začneš odznova,

aj z ničoho,

aj z vody,

ako keď klíčia semená,

zem zdvihneš nad sebou

a vstaneš,

ty nevinný a nahý,

ty bez mena.

                        (Miroslav Válek: Robinson)

 

8. Podľa pôvodu rýmovaných slov:

•           domáci – rýmujú sa domáce slová (dary – jari; Valentín Beniak, ukryté – v úsvite; Ján Stacho)

•           exotický – rýmujú sa dve cudzie slová (Treba avantgarde / stále robiť garde?; Tomáš Janovic) alebo domáce slovo s cudzím (Ber si! – Merci; Daniel Hevier).

 

Zvláštnymi typmi rýmu sú zložený rým, v ktorom sa zväčša jeden člen rýmu skladá z dvoch alebo viacerých slov (dnes tu je – cestuje,  vie mu – tému) a lámaný rým – rýmované slovo je predelené na konci verša (První ma kabát žlutý / druhý ma pohled krutý / a stále vyšinutý- / ma kouká očima; Jiří Suchý). Za osobitý typ rýmu možno pokladať implicitný rým, keď jedno z rýmovaných slov nie je fyzicky prítomné, ale evokované kontextom, ako v ukážke neprítomný výraz Bože:

 

Po toľkých rokoch znova v tvojej záhrade.

Pozri, ochutnávam to jablko

a ty mi stekáš po brade, nekonečný

v každom póre prebudenej kože.

                        (Daniel Pastirčák: Ikona záhrady)

 

Neprítomnosť rýmu na mieste, kde by sa očakával, nazývame rýmová absencia.