Presah

Presah (enjambement) vzniká pri rytmicko-syntaktickej divergencii, teda nezhode veršového a vetného členenia v básnickom texte. Syntaktický celok (veta) presahuje rytmický celok (verš) a pokračuje v ďalšom verši, pričom sa presadzuje intonácia vety. Verš tým stráca charakter autonómnej zvukovej i významovej jednotky básne (Sabol 1983, s. 21). Zdrojom estetického účinku pri presahu býva napätie medzi očakávaným a skutočným (zväčša prekvapujúcim) pokračovaním syntagmy v ďalšom verši:

Môj plameň, vymáčaný

v sviečke. A mlyny

nech si zabasujú k rozjímaniu hôr.

 

Len dobre silnú rakvu: tam

zľahol ženu. (Boli to prikrátke ruky

na podanie chleba.)

                        (Ján Stacho: Tam)

Tento – najčastejší druh presahu – sa nazýva veršový presah. V slovenskej literatúre sa začal výraznejšie presadzovať u niektorých romantických básnikov, najväčšmi u Andreja Sládkoviča:

Svätopluk predal krajinu za koňa

Bieleho: ha! vy bedače slováckej

Zvleky! čo chcete? cítiť? hovoriť? žiť?”

Dávno zaniesol Turóc tú klevetu

Do mrákav hrobu, do hrobu hluchoty!

            (Andrej Sládkovič: Svätomartiniáda)

Presah sa často vyskytoval v poézii Hviezdoslavovej školy, pre ktorú je podľa Mikuláša Bakoša charakteristický deklamačný verš: „Veta sa voľne prelieva veršami, nešetriac veršové hranice. Syntaktické pauzy nie sú viazaní na pauzy rytmické. Verš robí dojem voľne plynúcej vety so zreteľne vzostupnou dynamickou líniou – je to akoby hovor, pritom znie akosi skandovane, akoby bol pyšne deklamovaný“ (Bakoš 1939, s. 74):

Vždy som sa verne usiloval

len to do formy verša vliať,

čo prešlo vrelým srdca citom:

že, ako ho ten opatroval,

dľa toho potom ako-tak

posvietiť mohlo, mohlo zhriať... 

          A pritom

mi zavše stával nevdojak

za príklad, zrkadlo

vo vyhni zamestnaný kovál.

            (Pavol Országh Hviezdoslav: Vždy som sa verne usiloval...)

 Veršový presah možno pokladať za jeden z konštitučných prvkov voľného verša:

 Už mi aj nohy stŕpli. Mama

zostúpi z voza, do dverí

vydýchne: Prišli sme.

 

Od starej brány v oblúku

k zeleným dverám so sklom a krpatým

nehybným krídlom. Tu sme.

Tak aj zostalo. Všetko za nami.

                        (Lýdia Vadkerti-Gavorníková: Veľké sťahovanie)

Osobitým druhom presahu je slabičný presah, keď hranicou verša sa stáva morfologický švík slova:

Príležitostný hrobár ležal v tráve,

pil lacný rum a spieval:

„A kto videl

židovské-

ho bo-

ha,

v červenej

čapici,

bez jedné-

ho

ro-

ha?“

            (Miroslav Válek: Skľúčenosť)

Ak veta presahuje do nasledujúcej strofy, vzniká strofický presah:

Teraz by vlastne mal prísť tichý večer,

ach, večer, sladký ako strapec hroznový,

no never, Janko, čarom luny never,

hľa, báseň včuľ už sotva, sotva vysloví

 

odveký žiaľ tvoj, tvoj žiaľ nepomenovaný.

Blahoslavená aj tak každá návšteva!

Tu ide utrpenie mojej drahej mamy

a oči uplakané znova zalieva...

                        (Janko Silan: Pieseň stará)

František Štraus (2003, s. 49) rozlišuje tri druhy presahu z hľadiska rozloženia vety vo veršoch:

1. rejet, keď veta, ktorá vypĺňa verš, sa konči na začiatku nasledujúceho verša,

2. contrerejet, keď veta, ktorá sa začína na konci jedného (prvého) verša, sa končí nasledujúcim (druhým) veršom a celkom ho vypĺňa,

3. doublerejet¸ keď veta, ktorá sa začína na konci jedného (prvého) verša, sa končí na začiatku nasledujúceho (druhého) verša.