Medzislovný predel

Medzislovný predel sa ako jeden z fonologických prostriedkov slova (spolu s ďalšími prostriedkami ako kvantita, prízvuk a členenie na slabiky) podieľa na výstavbe slovenského verša. Vzhľadom na fonologicko-delimitačnú funkciu prízvuku v slovenčine (na rozdiel od kvantity neslúži na významové rozlíšenie slov, ale na ich rozhraničenie) a jeho viazaním na prvú slabiku slova je vedno s prízvukom rytmotvorným činiteľom slovenského verša. V závislosti od toho, či medzislovný predel spadá na hranicu alebo doprostred stopy, môže nadobúdať podobu dierézy alebo cezúry. Podľa Františka Mika (1963, 15) „[s]lovenský spisovný prízvuk na prvej slabike signalizuje medzislovný predel, ktorý je väčšinou aj medzitaktovým predelom“. Medzislovný predel je spolu s pauzou jedným zo signálov polveršovej dierézy pri ustálených typoch verša, akým je napr. alexandrín v úryvku z básne Jána Kostru „Ave Eva“:

Večne tu zostáva. Lež ten, čo sa s ňou lúči,

zahynie, zahynie jak v sústredenom lúči,

ktorý ho dostihne cez temnosť bezbrehú.

Vidíš ju skláňať sa, je smutná pre nehu,

vidíš ju vo svetle, a to je smrtonosné,

skutočnosť na dosah fosforeskuje vo sne

lež nedočiahneš ju. V tebe je zakliata.

Navždy si odišiel. V tebe je odliata.