Konsonancia

(z fr. consonance = súzvuk)

Konsonancia je zvuková zhoda spoluhlások pri nezhode samohlások na konci veršov alebo rytmických celkov. Spolu s asonanciou sa kedysi pokladala za druh nedokonalého rýmu, dnešná poetika ju do oblasti rýmu nezahŕňa. V slovenskej poézii, kde základ zvukovej zhody tvorí samohláska, sa vyskytuje pomerne zriedka ako náhrada kanonizovaného rýmu:

 

Nad letom Človek. Pod makmi oheň krúži

(chcel nadol, duch sám, po sladkom dreve kríža),

pod rozkošnicou kruh rozbesnených hviezd.

(Boh jastrí ohňom. Krv a moč v kruhu tŕnia.

Uzlia sa telá. Alt v bolestivom trení.

Sám Ježiš v ohňoch? Nad makom vtáčí hvizd.)

V človeku jačí klarinetový hvozd.

                                   (Ján Stacho: Pieseň z kvitnúceho maku)

 

Spoluhásková zhoda hrá dôležitú úlohu pri zvukovej inštrumentácii verša najmä v germánskych jazykoch a konsonancia je jej najčastejším prostriedkom. V anglofónnej teórii sa konsonancia niekdy definuje voľnejšie ako opakovanie rovnakej spoluhlásky alebo spoluhlások za sebou vo verši bez pohľadu na rýmovú pozíciu:

 

And the silken sad uncertain rustling of each purple curtain

                                               (Edgar Allan Poe: The Raven)