Skaz

SKAZ

je naratívna forma literárneho diela/epického textu štylizovaná ako typ ústneho podania z aspektu personálneho rozprávača (účinkujúcej postavy), známa predovšetkým z ruskej literatúry. Zachováva si zvláštnosti individuálneho hovorového štýlu fiktívneho rozprávača, môže však byť súčasťou aj autorského rozprávania. Jej cieľom je na základe štylistických, lexikálnych, syntaktických a intonačných zložiek textu vytvoriť zdanie bezprostrednej rečovej improvizácie príslušníka určitej spoločenskej skupiny, navodiť atmosféru dobového,  regionálneho či profesionálneho koloritu v texte, akcentovať „mimicko-artikulačnú energiu slova“ (B. Eichenbaum) a jeho zvukové pôsobenie.  Výrazové prostriedky rozprávača príbehu zvyčajne prekračujú normu spisovného jazyka, ale aj dobového literárneho kánonu. V skaze sa ťažisko pozornosti prenáša zo sujetu na štýl podania, na hru s jazykom, na „obraz jazyka (M. Bachtin). K najvýznamnejším predstaviteľom skazovej formy v ruskej literatúre 19. storočia patrili N. V. Gogoľ,  I. S. Turgenev, N. S. Leskov, z moderných autorov  najmä J. Zamiatin, A. Remizov, A. Platonov, M. Zoščenko. Teoreticky sa problematike skazu venoval B. Eichenbaum: Ako je urobený Gogoľov Plášť (Как сделана «Шинель» Гоголя, 1918), V. Vinogradov: Otázka skazu v štylistike (Проблема сказа в стилистике, 1925), M. Bachtin: Problémy Dostojevského tvorby (Проблемы творчества Достоевского, 1929) a i.