Psychológia umenia

Autorom koncepcie je  ruský psychológ a literárny vedec Lev Vygotskij (1896-1934). V známej monografii Psychológia umenia (Psychologija iskusstva, 1925, vyd. 1965, čes. 1981) sa na základe analýzy umeleckého textu usiluje odhaliť zákonitosti psychologického pôsobenia literatúry z hľadiska koncepcie umenia ako katarzie. Ústrednou myšlienkou Vygotského psychológie literatúry je na ruský formalizmus nadväzujúca téza o prekonávaní odporu materiálu umeleckou formou. V štúdiách Umenie ako postup, Umenie ako katarzia, Umenie a  psychloanalýza a ďalších polemizuje s potebňovskou koncepciou umenia ako poznania/myslenia v obrazoch, formálnej škole vyčíta redukovanie tvorby na kompozičné postupy a nepochopenie psychologického významu literárneho materiálu.

---

Tézu formalistov „umenie ako postup“ podrobuje logickej otázke „postup k čomu?“. Za cieľ umenia (autorskej stratégie) označuje proces vnímania, resp. recepcie umeleckého diela čitateľom, rozširuje tak skúmanie sujetu o moment emocionálneho efektu z čítania. Tu sa podľa Vygotského pohybujeme v psychologických kategóriách (z hľadiska psychoanalýzy v oblasti nevedomia, nakoľko ani autor ani čitateľ nevie objektívne dokázať, čo je podstatou estetického zážitku, tento akt môžeme skúmať len nepriamo, pomocou zanechaných stôp, analýz a rekonštrukcií). Polaritu pocitov pri prežívaní umeleckého diela, vyplývajúcu z disharmónie obsahu a formy Vygotskij označuje za základ „očistného“ účinku estetickej reakcie. Odvoláva sa na názor  V. Šklovského, ktorý sa sám vyjadril, že výber materiálu  a jeho usporiadanie nie je pre tvorbu literárneho textu ani zďaleka bezvýznamný (pod materiálom chápe napr. slová, hlásky, migrujúce fabule, konvenčné obrazy, rozloženie hlások vo verši, udalostí v poviedke/sujet,  myšlienok v monológu, psychologický model postavy a pod.). Autorova voľba literárneho materiálu sa vždy prikláňa na stranu relevantných  dobových hodnôt, nakoľko každá epocha má svoj index, svoj zoznam zastaralých, zakázaných či preferovaných tém, ktoré sú z hľadiska psychologického učinku umeleckého diela veľmi dôležité. (139, 8-9) - vyhodiť 

Na základe analýzy rozličných literárnych žánrov Vygotskij dospieva k zisteniu, že každé umelecké dielo, presnejšie konkrétne a zámerné autorské usporiadanie literárneho materiálu – sujet a spôsob podania udalostí príbehu ­– narácia, vyvoláva u recipienta protikladné  pocity, medzi ktorými dochádza ku krátkemu spojeniu (skratu). Tým umožňuje vybitie kladných či záporných emócií u čiateľa bez toho, aby konkrétnu situáciu sám zažil, nakoľko sa v istom momente dokáže psychologicky stotožniť s literárnou postavou. Túto esteticko-emocionálnu  reakciu Vygotskij označuje pojmom katarzia ako psychologické očistenie sa od nadvlády citov. Podľa neho vo vzťahu medzi človekom a prostredím existujú disharmonické momenty, človek totiž z okolitého prostredia prijíma viac emocionálnych podnetov, ako môže sám realizovať (realizuje ich preto prostredníctvom literárnych postáv). Literatúra/umenie tak harmonizuje a utlmuje nerealizované city, socializuje človeka. Za predmet psychológie umenia preto Vygotskij považuje primárne recepciu diela, tzv. estetickú reakciu a jej spoločenskú, sociálnu funkciu. [1] 

Ako príklad svojej teórie „očistného účinku umeleckého diela“ Vygotskij v spomínanej knihe uvádza analýzu Buninovej poviedky Ľahký dych (1915).  Z naratologického hľadidska  v nej spisovateľ podáva príbeh v obrátenom chronologickom poradí. To mu umožňuje zvláštnym, netradičným spôsobom narábať s kategóriou rozprávača, presnejšie s niekoľkými typmi, ktoré možno označiť pojmom „syntetický“ narátor. Pohybuje sa v rozpätí od „obmedzene vševedúceho autora“, cez vnímanie udalostí z aspektu postavy (perspektíva reflektora) až k určitému typu monologického rozprávania. Podľa Vygotského zobrazuje Bunin vnútorné prežívanie človeka tak, že sa jednej z postáv umožňuje vžiť do psychiky iných postáv textu. Čitateľa vedia od súčasného deja k udalostiam minulým, ktoré sa už stali. Mimoriadnu estetickú príťažlivosť autor dosahuje predovšetkým atypickým usporiadaním segmentov narácie. V závere analýzy Lev Vygotskij konštatuje, že celá tradičná estetika nás po stáročia presviedčala o harmónii obsahu a formy, o tom, že forma obsah ilustruje, dopĺňa a dotvára ho. Teraz však s súlade s koncepciou formálnej školy zisťujeme, že je to veľký omyl, že forma s obsahom bojuje, zápasí s ním a prekonáva ho. Základom esetetickej pôsobivosti umeleckého diela je teda podľa Vygotského vždy určitý nesúlad medzi materiálom a formou: autor si zámerne volí „ťažký“ materiál, ktorý sa všetkými vlastnosťami vzpiera jeho úsiliu vyjadriť to, čo vyjadriť chce.

Lev Vygotskij pôsobil na Moskovskom štátnom inštitúte experimentálnej psychológie, profesúru získal na Ústave psychológie v Moskve. Ako študent začal písať štúdiu Tragédia o Hamletovi, princovi dánskom (preprac. 1916). K významným psychologickým prácam patria jeho štúdie Rozvoj vyšších psychologických funkcií (Razvitije vyššich psychologičeskich funkcij, 1934, čes. 1976) a štúdia Myslenie a reč (Myšlenije i reč, 1934, čes. 1971, 1976) venované problematike znaku pri riadení ľudského správania.