Poéma

POÉMA (z fran. poème = báseň) -  rozsiahlejšia lyricko-epická skladba, pomedzný literárny žáner, v ktorom lyrická zložka textu prevažuje nad epickým rozmerom deja. Z  genologického hľadiska poéma predstavuje básnický text väčšieho rozsahu, ktorý sa  označuje prívlastkom epická či filozofická báseň. Samotná poéma sa striktne nevzťahuje len na poéziu, teda na lyricko-epické skladby, ale aj na poéziu v próze. Epickosť sa v nej uplatňuje prostredníctvom fabulácie, naratívnosti, tendencii k objektivizmu a konkrétnosti hrdinov. Lyrickosť je v poéme zastúpená prostredníctvom  lyrického subjektu, reflexívnosti, poetických výrazových prostriedkov, veršovej formy. Väčšie básnické texty, v ktorých prevláda epickosť, môžu patriť aj do tzv. veľkej epiky. V takýchto textoch dominuje fabula a rozprávač ako výstavbové prvky epiky na úrovni rozvinutia témy. Sujetovú formu poémy najčastejšie charakterizuje historická tematika, hrdinský a etický pátos, spätosť s mýtom a legendou.

       V antickej literatúre je genetickým predchodcom tohto žánru monumentálny útvar, známy ako staroveký hrdinský epos. Najznámejšie sú Homérove mytologické diela Ilias a Odysea zo 7. storočia pred n.l. o dobytí bájneho mesta Trója gréckymi vojvodcami. V stredoveku sa preslávil francúzsky veršovaný epos Pieseň o Rolandovi, rozprávajúci o činoch Karola Veľkého z prelomu 11.-12. storočia, z tohto stredovekého eposu vychádza aj poéma Ludovica Ariosta Zúrivý Roland (1516).

      V žánre eposu však autor akoby stál mimo deja, v poéme sa lyrický subjekt naopak priamo angažuje v texte. Poémou o stvorení sveta označil svoj rozsiahly biblický epos 12. kníh Stratený raj (1667) anglický barokový básnik John Milton. V období romantizmu žáner reprezentuje filozofická dráma Odpútaný Prometeus (1820) anglického autora P. B. Shelleyho, ktorá je obmenou starej antickej báje o bohoch a Titánoch. Civilnejší charakter má autobiografická poéma veľkého anglického básnika G. G. Byrona  Childe Haroldova púť (1812-18), ktorý vytvoril typ romantického individualistu, buriča proti veľkosvetskej spoločnosti. Žáner poémy patrí tiež k typickým formám ruskej literatúry 19. a 20. storočia, najvýznamnejšími predstaviteľmi sú romantickí básnici A. S. Puškin a M. J. Lermonov (poémy Démon, 1841; Mcyri, 1839). Známa Puškinova skladba Ruslan a Ľudmila (1820) spracúva rozprávkovo-čarodejný sujet, južné poémy sú reakciou na tvorbu Byrona - známy Puškinov cyklus Kavkazský zajatec (1821), Bratia zbojníci (1822), Bachčisarajská fontána (823) a Cigáni (1824).  Námetmi z ruskej histórie sú inšpirované Puškinove tzv. severné poémy Poltava (1829) a Medený jazdec (Mednyj vsadnik, 1833) s ústrednou postavou veľkolepého, no zároveň rozporuplného ruského cára Petra I. a jeho tragických obetí z radov prostého ľudu. Na túto tradíciu nadviazal napríklad N. A. Nekrasov unikátnou poémou z mužíckeho prostredia Komu sa dobre žije na Rusi (1863-77) a neskôr viacerí ruskí básnici epochy moderny a avantgardy, predovšetkým V. Majakovskij v elegicko-reflexívnych poémach Milujem (1922), O tom (1923), A. Achmatovová Rekviem (1935-43), Poéma bez hrdinu (1940-62), M. Cvetajevová v tvorbe pražského obdobia Poéma hory a Poéma konca (obe 1924). K poéme mali blízko aj poľskí romantici A. Mickiewicz národnou epickou básňou Pan Tadeusz (1834), tiež J. Slowacki a Z. Krasiński. V slovenskej literatúre je žáner poémy reprezentovaný tvorbou generácie štúrovských romantických básnikov Jána Bottu - lyricko-epická skladba Smrť Jánošíkova (1862) či Sama Chalupku - tematická báseň z oblasti hrdinskej epiky Mor ho! (1864). Za poémy možno považovať aj známe básnické skladby Andreja Sládkoviča Marína (1846) a Detvan (1853).